naokraj

Nedôverčivosti a pochybovaniu o všetkom. A to sa mi dlho okolie čudovalo, ako si môžem ľudí tak idealizovať, ihneď sa nimi niektorými nadchnúť, podľahnúť emóciám a tak ľahko uveriť tomu ich haló efektu. Utkvelo mi v pamäti, a to som možno ešte ani nechodila do školy, ako mi stará mama, keď som sa bála cintorína, povedala: „Neboj sa mŕtvych, boj sa živých!“ Boli aj takí, ktorých som po zlých skúsenostiach radšej obišla. ale trvalo mi, kým som pochopila, že si na výsledný dojem treba počkať aj u tých, čo ma na prvý dojem očarili.

Keď mi niekto niečo hovorí o sebe a o svojich životných – nazvime to eufemisticky – peripetiách, zapojím osobnú skúsenosť s riešením vlastných dilem v obdobných situáciách a konfrontujem ich autobiografickú retuš aj so svojím pozorovaním toho, ako sa v istých kľúčových momentoch správali tí okolo mňa. Netýka sa to iba nejakého spoločenského a politického tlaku, ktorému podliehali aj napriek tomu, že to bolo v rozpore s ich vnútorným presvedčením (napríklad náboženským), ale aj ich osobných vzťahov (trebárs s rodičmi, čo je teraz veľmi módna téma; na internete je kopa vlogerov, ktorí vedú „psychoterapeutické“ rozhovory s osobami, „traumatizovanými“ a citovo deprivovanými v detstve rodinnými príslušníkmi.)

Keby som bola historik, čo nie som, asi by ma zaujímala genealógia a historická sociológia (sociologický dejepis). Alebo psychológia dejín. Ale keďže som sa nakoniec, ako väčšina ľudí, musela prispôsobovať daným okolnostiam a možnostiam, profesne som skončila niekde úplne inde, než by som si bola predstavovala. Teraz, keď mám čas, keď si už môžem o ňom rozhodovať, robím všetky tie zbytočné voloviny, ktoré by ma boli bavili, ale som si ich nemohla dovoliť. Napríklad sa hrabem v životných osudoch všelijakých osobností, na ktoré sa protikladné názorové strany či politické tábory pozerajú diametrálne odlišne; zamlčiavajú, čo sa im nehodí, tu a tam niečo zveličia, čo-to zľahčia.

K Jankovi Franciscimu-Rimavskému som sa dostala celkom neplánovane, pri hrabaní sa v životopisoch celkom iných dejateľov, z inej doby, z iných politických pomerov. Ale je vlastne jedno, do akej doby sa človek rodí a s akými konkrétnymi spoločensko-politickými pomermi sa musí vyrovnávať, nakoniec sa vždy ukáže, že ten jeho obraz, ktorý nám predkladali v rámci nejakého výchovného zámeru (vypuklým prípadom je postava Pavku Morozova), sa viac alebo menej líši od reality.

Francisci, spisovateľ, básnik, zberateľ ľudových povestí, jeden z hlavných štúrovských národovcov, novinár, ktorý utváral politické vedomie Slovákov (Pešťbudínske vedomosti), kapitán slovenských dobrovoľníkov v revolučnom meruôsmom roku, ktorého väznili a za buričstvo a národnú agitáciu odsúdili na smrť, kľúčová postava pri koncipovaní Memoranda národa slovenského v roku 1861, jeden zo zakladateľov I. slovenského gymnázia a jeho hlavný dozorca, prvý doživotný (čestný) podpredseda Matice slovenskej, nebol takým všetkému protivenstvu neochvejne odolávajúcim bohatierom, ako by sme si predstavovali.

Rodák zo slovenskej Hnúšte ako vysoký štátny úradník musel balansovať medzi politickou lojalitou a láskou k národu. Za Bachovho absolutizmu v 60. rokoch pôsobil na rôznych administratívnych postoch v rámci vtedajšieho Rakúskeho cisárstva – v Banskej Bystrici, Debrecíne, Veľkom Varadíne a Budíne, ako hlavný župan Liptovskej a župan Gemersko–malohontskej stolice.

Po revolúcii v roku 1852 sa oženil s Amáliou Rozsypalovou Z troch detí, ktoré mali, sa dospelosti dožil len syn Miloslav (1854 – 1926).

Amália Francisciová (1833 – 1877) pochádzala z mestečka Sarvaš v dnešnom Maďarsku, z rodiny vysokého úradníka. V týchto kruhoch bolo prirodzené, že komunikačným jazykom bola maďarčina a nemčina. Amália bola vychovaná ako vzdelaná „pani z mesta“. Hoci po boku Janka Francisciho demonštrovala v prostredí slovenskej národnej inteligencie slovenské postoje, napr. výšivkami a účasťou na podujatiach Matice slovenskej, v súkromí pre ňu slovenčina nebola vhodným jazykom. Deti mali zapadnúť do „lepšej spoločnosti“, čo v 19. storočí v Uhorsku takmer automaticky znamenalo používať v spoločenskom styku maďarčinu.

Svedectvo o týchto kontroverziách podáva dcéra národovca a profesora na I. slovenskom gymnáziu, učiteľka Oľga Ormisová a viacerí jeho súčasníci (Franciscimu to zazlievali Šterfan Marko Daxner z Tisovca, ktorý svoje deti vychovával v prísnom slovenskom duchu, alebo aj S.H. Vajanský, ktorý videl príčinu tejto národnej nevery v Amálii). Miestni Slováci v Revúcej, kde Francisciovci žili počas existencie slovenského gymnázia, vnímali Francisciho ženu ako „paničku z vyššej spoločnosti“, ktorej bol slovenský demokratizmus cudzí a ktorá slovenčinu považuje za jazyk poddaných. V ich dome na námestí sa poriadali stretnutia miestnej slovenskej inteligencie a džentry.

Francisci nebol medzi štúrovcami jediný, ktorý si doma nevedel zjednať poriadok, manželky viacerých štúrovcov pochádzali z nemeckých či maďarských rodín a slovenský ľud za seberovný nepokladali. A nebolo to asi nijakou výnimkou ani tam, kde slovenská elita doma hovorila po slovensky, ako si vo svojich spomienkach povzdychla aj Marína Ormisová- Maliaková, ktorá mala negatívne zážitky s vtedajšou slovenskou elitou v Martine a Banskej Bystrici. Kritizovala ich uzavretosť a malomeštiactvo. Hoci navonok vystupovali ako jednotní národní buditelia, v súkromí a v rámci rodinných vzťahov Marína často narážala na ohováranie, intrigy a sociálne vyčleňovanie. Vo svojich spomienkach opisuje, ako sa „vznešené“ národné ideály v každodennom živote často menili na malicherné spory medzi rodinami. Napriek navonok proklamovanej súdržnosti národovcov sa mnohí z nich starali predovšetkým o svoj spoločenský status a materiálne záležitosti. Ako mladé dievča po predčasnej smrti otca Marína úplne osirela a čelila existenčným problémom, ale úprimný záujem a skutočná podpora od bývalých blízkych spolupracovníkov jej otca v národnom hnutí neprišli. Samuel Ormis bol veľkým zástancom vzdelávania dievčat a Maríne vadili aj postoje konzervatívnej časti inteligencie k úlohe žien vo verejnom a vedeckom živote. Snažila sa zabezpečiť si živobytie vlastnou prácou, absolvovala kurzy šitia a naučila sa šiť klobúky a sama potom poriadala kurzy pre ženy, ktoré boli slovenskou intelektuálnou elitou prijímané ako niečo menejcenné v porovnaní s ušľachtilou činnosťou váženej slovenskej elity.

Francisci vo svojom Vlastnom životopise  nepriznáva maďarizáciu svojich detí, taktne obchádza. tému ich výchovy. Štylizoval ho ako svedectvo národného hrdinu a svoju rodinu vykreslil v ideálnom svetle. Píše o nadaní svojho syna Miloslava, ale nespomína, akým jazykom spolu doma hovorili. Amáliu opisuje ako vernú spoločníčku, ktorá s ním znášala príkoria. Francisci tvrdí, že deti viedol k „slovenskému citu“.

No priami svedkovia to vtedy videli inak. Kým otec Janko Francisci bol symbolom národného boja, syn Miloslav bol vnímaný skôr ako „maďarský gavalier“.Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu, ktoré spoluzakladal jeho otec, ale jeho správanie a jazyková orientácia neboli slovenské. Pôsobil na svoje okolie elitársky, hovoril po slovensky s maďarským prízvukom a nebol mu blízky jednoduchý ľud.

Miloslav po štúdiách medicíny vo Viedni odišiel do USA. V Clevelande pôsobil ako lekár a paradoxne ako národný buditeľ. Až v Amerike, keď už nebol pod uhorským spoločenským tlakom, sa začal hlásiť k slovenskému národu. Stal sa popredným organizátorom krajanského života, zakladal slovenské spevokoly, zbieral slovenské ľudové piesne a bol autorom prvých slovenských operiet. V listoch priateľom a v príspevkoch pre krajanskú tlač v USA (napr. v Slovanskom denníku) priznal, že k hlbšiemu slovenskému povedomiu sa musel prepracovať sám. Hoci v detstve vnímal otcov boj, jeho umelecké a spoločenské cítenie bolo spočiatku formované maďarskou a nemeckou kultúrou.

Keď sa ho krajania v Amerike pýtali na otca, vždy ho vykresľoval ako ideál. Nikdy otvorene nepriznal, že doma hovorili po maďarsky. Namiesto toho. aby to zahovoril, zdôrazňoval demokratickú a vzdelanú atmosféru, ktorá vládla v ich domácnosti.