naokraj

Časť druhá: Môj antihrdina

Niekto by možno očakával prevolávanie na slávu hrdinovi Mychajlovi Drapatému (Pazúrovému), lebo pod jeho velením vraj práve ukrajinské sily dobyli späť Kupjansk, mesto na severovýchode Ukrajiny a úplne tam obkľúčili 120-200 Rusov. To je to mesto, kde sa nedávno pred stĺpom s pozostatkami po ukrajinských symboloch mal fotiť Zelenský, aby si vytvoril vhodné podmienky na rokovaniach Ukrajiny s Trumpom o mierových návrhoch. Nuž, či to bol fejk, alebo nebol a či sa Drapatému natrvalo podarilo oslobodiť ten Kupjansk, to sa ešte uvidí v najbližšej budúcnosti. Ukrajinské médiá a aj tie “naše” papagájajúce ich zúrivú vojnovú propagandu sú v siedmom nebi. Ten Drapatý je teraz najväčším ukrajinským herojom, ktorý zatieňuje Syrského. Stal sa ním už v tom štrnástom, keď sa zúčastnil “protiteroristickej operácie” na východe Ukrajiny. Ako veliteľ 2. práporu 72. mechanizovanej brigády velil jej jednotkám, keď v máji 2014 vstúpili do Mariupolu na obrnených vozidlách a “odrazili útok teroristov”.On a jeho mechanik-vodič Dmytro Vorona viedli konvoj štyroch vozidiel, ktorý prerazil barikádu proruských obyvateľov.  Z popisu hrdinského činu Drapatého sa možno dozvedieť, že “ v ceste konvoju stála viac ako meter vysoká barikáda. V prvom aute konvoja sedel Mychajlo Drapaty. Keď sa od vodiča dozvedel o barikáde, zavelil: „Choď!“

Tak Drapatý oslobodil mesto od “organizovanej skupiny proruských militantov”, ktorá obkľúčila budovu mestského policajného oddelenia v Mariupole, kde sa práve konala porada náčelníka polície a zástupcu veliteľa Teritoriálnych obranných o tom, ako ich eliminovať. Proruskí “militanti” (citujem) budovu obkľúčili a požadovali odloženie zbraní, inak – ako sa mali vyhrážať – všetkých zaživa upália.

Náš hrdina sa narodil na západe, v Kamenci-Podolskom, v pôvodne poľsko-židovsko-ukrajinskom meste s arménskou menšinou, ktoré prešlo typickými historickými peripetiami pre všetky územia na hraniciach záujmov mocných. Kamenec-Podolský v dnešnej Chmeľnickej oblasti (kde oddiely Einsatzgruppen, jednotky SS a polície pod velením generála SS Friedricha Jeckelna zmasakrovali 23 600 Židov, čo bola prvá rozsiahla masová vražda v rámci “konečného riešenia”), bol jedným z významných centier ukrajinských národných hrdinov z OUN/UPA. A generál Drapatý teraz pokračuje v odkaze svojich hrdinských predkov…

Ale nie, nie, nebudem tu písať o tomto hrdinovi, i keď s mojím antihrdinom súvisí, lebo tento Mychajlo v ukrajinských ozbrojených silách plní (plnil) kľúčovú úlohu pri reforme náboru a výcviku a modernizácii systému, do ktorého sú zahrnuté aj vojenské náborové centrá (TCC).  Inicioval zavedenie modelu s „nulovou toleranciou ku korupcii“, čo by malo ovplyvniť fungovanie náborových centier a ich vnímanie verejnosťou, ale akosi mu to, ako ukazujú aj skúsenosti nášho antihrdinu, nevyšlo. Možno bol úspešnejší (než naša Remiška) pri digitalizácii administratívnych procesov v TCC s cieľom znížiť byrokratickú záťaž a zvýšiť pružnosť systému. Drapatý zdôrazňuje, že vojak (vrátane nových brancov) má cítiť neustálu starostlivosť od prvého dňa v náborovom centre až po civilný život po prepustení. Tak toto sa už, vzhľadom na to, čo sa dozvedáme od tých nahnaných násilím na frontovú líniu, neuskutočnilo vôbec. Pravda, uvidí sa, keď sa podarí nájsť cestu na rozkradnutie zmrazených ruských aktív…Zatiaľ to vyzerá tak, že sa tí odvlečení TCC a následne podrobení lekárskej prehliadke (na zdravotnom stave vzhľadom na ich frontovú perspektívu nezáleží) a odvedení reformy starostlivosti o vojakov v tých blatistých a pomaly už zamrznutých dierach v zemi nedožijú.

Hlavné funkcie TCC – Teritoriálnych centier náboru a sociálnej podpory (“sociálna podpora” znie skoro zábavne) sú: vedenie záznamov osôb podliehajúcich vojenskej službe, organizovanie a zabezpečenie mobilizácie, doručovanie povolávacích rozkazov (predvolaní) občanom, podpora sociálnych programov pre vojenský personál a ich rodiny (ktorej sa tí, čo “prepadnú bez zvesti”, resp. ich mŕtve telá nie sú identifikované, nedočkajú. Ale deti vojakov bojujúcich na fronte majú aspoň nárok na stravu zadarmo v školskej jedálni, čo neplatí pre deti utečencov z východu z prifrontových oblastí, ktorých rodiny sa rozhodli evakuovať na centrálnu a západnú časť Ukrajiny, tie dostávajú, ak si nezaplatia, biednejšiu stravu.) Občania sú povinní pravidelne aktualizovať svoje osobné údaje v TCC a ak ich prichytia bez tejto aktualizácie (čo si vyžaduje ako sa od Maxa dozvieme nemalé úplatky a známosti), sú nahratí.

A tak sa stáva, že sa tu a tam niekto obesí, niekto podreže v ukrajinskom územnom náborovom centre, aby sa nemusel zbytočne trieskať až niekde ku Guľajpoľu, či do akej matere! Umrieť lepšie doma.

A viete, čo ma na tých náboroch budúcich mŕtvych ukrajinských herojov fascinuje? Že tí odchytávaní TCC napríklad v Odese sú možno práve tí oní… separatisti. Presne tí, ktorých Drapatý hrdinsky porazil s pomocou svojho šoféra obrneného vozidla na tej barikáde.

Môj antihrdina je taký skoro obyčajný chlapec, ktorý posledné roky na Ukrajine žil v Odese. Volá sa Max Rudada, niekedy písaný aj ako Rydada. Je bloger a aktivista a dnes už aj ukrajinský utečenec. Jeho slovami, prečo sa nestal superhrinom:

“Rozhodol som sa ujsť z Ukrajiny. Táto myšlienka neprišla ku mne zrazu. Ona vo mne dozrievala mesiace, počas ktorých ste prenasledovaní za slová, keď vám hrozí násilie iba preto, že môžu, keď sú vaše bankové karty zablokované na základe rozhodnutia súdu, ktorý neexistuje, každú noc zaspávate s myšlienkou, že nie ste chránení a kedykoľvek by vám domov mohla vtrhnúť tlupa radikálov a zabiť vás, a tajné služby by vás mohli v najlepšom prípade strčiť do pivnice a násilím prinútiť povedať, čo potrebujú, alebo len neutralizovať, keď už nemáte ľudské práva, hoci na papieri v ústave sú, neexistujú, toto nie je môj sen, to je môj skutočný život…”

Niektorým sa podarí utiecť z Ukrajiny aj náhodou! Zablúdili v Karpatoch a tak nejako omylom sa ocitli na druhej strane.

Max Rydada nebloguje (nevloguje) nejakých pár mesiacov, stal sa známym svojimi sociálnymi experimentami už pred rokmi. Po tom, ako sa vybral do Ľvova zisťovať reakcie miestnych obyvateľov na ruštinu (ako konštatoval, ruština bez kamery nespôsobovala žiadne negatívne reakcie, ale ako sa objavila kamera, spustili dotazovaní pobúrené námietky v ukrajinčine) ho zamerali ukrajinské médiá a aj rôzne orgány, vrátane nacionalistických radikálov ako je istý Hanul, jeden z nepotrestaných páchateľov násilností v Dome odborov v Odese. Okrem používania ruského jazyka na Ukrajine ho po osobných skúsenostiach zaujali aj iné spoločenské témy, napríklad kontroverzné akcie ukrajinských vojenských odvodových centier. Jeho obsah, kritický voči úradom aj horlivým nacionalistickým aktivistom, viedol k hrozbám, domovým prehliadkam a napokon k jeho úteku z Ukrajiny do Rumunska. Stal sa pre TCC žiadanou korisťou a jeho poslednou šancou bolo Ukrajinu opustiť.

Za záchranou sa už tisíce mužov pokúsili preplávať Tisu, ale mnohé z týchto pokusov skončili tragicky v zákerných studených prúdoch rieky. Maxovi sa to podarilo. Jednému z tých, čo utekali s ním, možno nie, naposledy ho videli unášaného prúdom na kuse dreva…

Max v Rumunsku pokračuje v blogovaní a zverejňovaní videí na sociálnych sieťach. Nech sa mu darí!