naokraj

Časť prvá: Mesto-hrdina

Bude Odesa opäť ruská? Na to zatiaľ neexistuje jasná odpoveď.

Rusko sa, podľa jeho protistrany zastúpenej vo vojne Ukrajinou, v budúcnosti bude snažiť ovládnuť Odeskú oblasť a odrezať Ukrajinu od Čierneho mora, ale v dohľadnej dobe nemá na to dosť síl a kapacít. (Preto treba v Odese umiestniť tie vojenské základne NATO, alebo nejakej budúcej európskej vojenskej aliancie, no nie?). Predbežne je teda mesto aspoň terčom ruských útokov, zameraných na kritickú infraštruktúru a na terorizovanie obyvateľstva, ktoré ostáva bez svetla, vody a tepla.

Ruskí predstavitelia, vrátane prezidenta Vladimira Putina, južnú časť Ukrajiny a Odesu považujú za „historicky ruské územia“. Pre Rusko Odesa predstavuje nielen neoddeliteľnú súčasť ich Novorossije, ale jedno z najdôležitejších miest pre vojenskú aj ekonomickú bezpečnosť RF. Chcú zabrániť vzniku nemeckých, francúzskych a britských vojenských základní, ktoré sa tam podľa nich už plánujú v rámci príprav na budúcu vojnu Európanov proti Rusku.

Tí, čo by chceli vidieť Rusko na kolenách, porazené, rozbité a vykradnuté (treba mu vziať to obrovské územie s bohatými prírodnými zdrojmi) sa budú do krvi hádať, že Odesa Rusom nepatrí, že nie je ruská, a ak by už, tak ju treba vrátiť tým Turkom, Tatárom, alebo Grékom!

Isteže, na tom území priaznivo umiestnenom pri Čiernom mori sa v priebehu času vystriedal kadekto: rôzne praveké kultúry (Strednostogovská, Jamová), v staroveku Dákovia a Skýti, potom Gréci, ktorí tam založili kolóniu Odessos. V oblasti boli početné grécke a neskôr rímske obchodné osady. Pred rokom 1529 to tam ovládali Tatári, neskôr Litovsko-poľský štát, potom Turci. Toto územie pod priamou kontrolou Krymského chanátu sa stalo súčasťou Osmanskej ríše (1529 – 1792) a Turci tu postavili neďaleko pôvodnej osady pevnosť. Ruské vojská v roku 1789 tureckú pevnosť dobyli. Po rusko-tureckej vojne (1787–1792) sa na základe Jasskej mierovej zmluvy podpísanej 29. decembra 1791 región stal súčasťou Ruskej ríše.

Mesto Odesa bolo na mieste bývalej tureckej pevnosti založené ako prístav a námorná základňa dekrétom Kataríny II. Veľkej až v roku 1794.  Prvým guvernérom sa stal španielsky šľachtic slúžiaci Rusku, José de Ribas (Osip Deribas), za ktorého vznikol urbanistický plán a započalo sa s výstavbou mesta ako moderného európskeho prístavu. Stavebný rozmach nastal za zapojenia medzinárodných talentov (talianski, francúzski architekti) a kapitálu, najmä pod vedením francúzskeho guvernéra Armanda-Emmanuela du Plessis, vojvodu de Richelieu od začiatku devätnásteho storočia.

Odese bol v roku 1819 udelený štatút slobodného prístavu (porto franco) a stala sa po Petrohrade druhým najvýznamnejším prístavom Ruského impéria, kozmopolitným a bohatým obchodným centrom najmä vďaka exportu obilia. Multikultúrny kolorit mesta s jedinečnou architektúrou v štýle klasicizmu a renesancie, odlišný od vnútrozemia dnešnej Ukrajiny, dotvárali prisťahovalci z celej Európy (Gréci, Taliani, Francúzi, Židia, Nemci). Podľa sčítania ľudu z roku 1897 tvorili obyvateľstvo najmä Rusi (približne 49%) a Židia (približne 31%).

Mesto a prístav mali strategický význam, a preto sa Odesa ocitla v centre bojov medzi rôznymi frakciami občianskej vojny. Na jar v roku 1918 vojská Dohody a Dobrovoľnícka armáda z Odesy vytlačili Petľurovcov (Ukrajinská ľudová republika), v nasledujúcom roku, keď Dohoda a Dobrovoľnícka armáda opustili mesto, prišli sily atamana Grigorjeva a nastolili boľševickú moc, ktorá trvala do augusta 1919, keď sa do mesta opäť vrátila Dobrovoľnícka armáda (Bieli). Boje, teror a chaos viedli k masovým útekom obyvateľov. Napokon bola Odesa vo februári 1920 definitívne dobytá Červenou armádou a k moci sa dostala sovietska vláda. Mesto bolo začlenené do Ukrajinskej SSR, ktorá sa v roku 1922 stala jednou zo zakladajúcich republík ZSSR.

Aj pri prvom sovietskom sčítaní ľudu v roku 1926 etnickí Ukrajinci tvorili iba 17,6% obyvateľov (oproti 9,4% pri sčítaní v roku 1897), a to i pri migrácii z vidieka a sovietskej politike ukrajinizácie v 20. rokoch 20. storočia. Najviac bolo aj v roku 1926 Rusov – 40,0%, za nimi nasledovali Židia (36,5%); Odesa mala v tom čase druhú najväčšiu židovskú populáciu v Ruskom impériu. Medzi menšie skupiny Odesanov patrili Poliaci, Nemci, Gréci, Taliani a ďalší. Dominantným jazykom bola ruština  a druhým najpoužívanejším jazykom bol jazyk Aškenázskych Židov – jidiš.

Druhá svetová vojna bola pre Odesu katastrofou. Po invázii vojsk Osi do Sovietskeho zväzu v júni 1941 mesto odolávalo 73 dní (od 5. augusta do 16. októbra 1941) rumunským a nemeckým vojskám. Po dobytí mesta nasledovala 907 dní trvajúca rumunská a nemecká okupácia. Počas nej bolo zmasakrovaných približne 200 000 ľudí v meste a okolí, vrátane veľkej časti židovskej populácie. Rumunské úrady a jednotky, v spolupráci s nemeckými Einsatzgruppen aj za spolupráce miestnych etnických Nemcov zavraždili desaťtisíce Židov priamo v meste a ďalších približne 60 000 deportovali do koncentračných táborov, kde väčšina z nich zahynula. V lesoch a okolí Odesy počas okupácie pôsobili partizánske oddiely, ktoré napádali nemecké jednotky, robili sabotáže a bránili transportom. Odbojové hnutie sa opieralo najmä o rozsiahlu sieť katakomb pod mestom, ktoré slúžili ako úkryt a operačná základňa pre partizánov a podzemných bojovníkov. V marci 1944 sa v katakombách nachádzalo vyše 20 000 ľudí, popri partizánoch a odbojároch veľa civilov, ktorí sa skrývali pred odsunom do Nemecka na nútené práce

Medzi odeskými partizánmi bojovali aj mladí Slováci, bývalí príslušníci tzv. Rýchlej divízie , ktorí sa potom stali príslušníkmi 1.čs.armádneho zboru v ZSSR. Konca vojny sa ich však dožili iba niektorí jednotlivci (napr. Jozef Hanák z Čachtíc, Ľudovít Laučík z Handlovej, Jozef Filip z Hliníka nad Hronom…).

Odesa bola oslobodená počas  Odeskej útočnej operácie, ktorú uskutočnili jednotky 3. ukrajinského frontu Červenej armády. Keď sa vojská Malinovského blížili k mestu, partizáni a podzemné hnutie pomohlo vyčistiť mesto od nepriateľa a zabránili Nemcom zničiť prístav a infraštruktúru. Mesto bolo úplne oslobodené 10. apríla 1944. 

Za hrdinstvo svojich obrancov a odbojárov získala Odesa v roku 1965 čestný titul „Mesto-hrdina“ (rus. gorod-geroj). 

Po druhej svetovej vojne a rozpade ZSSR sa demografické zloženie Odesy zmenilo. V súčasnosti tvoria tí, čo sa hlásia k Ukrajincom najväčšiu etnickú skupinu (približne 62%), Rusi sú na druhom mieste (približne 28%), ale ruština zostáva hlavným komunikačným jazykom.

V roku 2014, počas udalostí Euromajdanu a nasledujúcej anexie Krymu a vypuknutí konfliktu na východe Ukrajiny bolo mesto pre svoju prevažne ruskojazyčnú populáciu a historické väzby na Rusko považované za jedno z ohnísk separatistov. Napätie medzi ukrajinskými nacionalistami a ruskojazyčnými obyvateľmi Odesy naklonenými Rusku vyvrcholilo 2. mája 2014 v Dome odborov. Pri požiari a násilnostiach zahynuli desiatky ľudí, prevažne proruských demonštrantov. Táto udalosť viedla k ďalšiemu poklesu počtu obyvateľov, etnicky sa stotožňujúcich s Rusmi. Vyšetrovanie tragických udalostí z 2. mája 2014 bolo aj medzinárodnými organizáciami kritizované pre neobjektivitu a nevypátranie a nepotrestanie vinníkov. Ukrajinské úrady, ktoré mali k dispozícii fotky a videá, na základe ktorých mohli zistiť páchateľov sa vo vyšetrovaní a stíhaní zamerali na proruských aktivistov, mnohých aj obvinili z organizovania nepokojov, ale z proukrajinskej strany bol napokon obvinený z vraždy iba jeden človek. Ani ten však pre rôzne obštrukcie nebol odsúdený.

Medzinárodný poradný výbor (IAP) pri Rade Európy a neskôr Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) zistili, že ukrajinské vyšetrovanie zlyhalo, nebolo nezávislé a porušilo požiadavky Európskeho dohovoru o ľudských právach. Závažné nedostatky sa týkali zabezpečenia dôkazov, ich spracovania a celkovej transparentnosti. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že Ukrajina je vinná z nečinnosti pri predchádzaní násiliu a zlyhaní pri efektívnom vyšetrovaní udalostí a nariadil jej zaplatiť odškodné obetiam a ich rodinám. Piamych vinníkov požiaru však neurčoval.