naokraj

Niekedy sa, Slováci, alebo tí, čo hovoríte po slovensky a máte slovenské občianstvo, a možno si aj uvádzate slovenskú národnosť, nestačím čudovať. Keď naši obrodenci žiadali pre Slovákov v tom meruôsmom slobodu, rovnosť a bratstvo, slovenský ľud, teda tí, ktorí nezabudli na svoju reč a na svoj pôvod, boli zväčša sedliaci, želiari a podželiari – dedinská chudoba a aj po hospodárskych reformách Márie Terézie ešte vždy v poddanskej závislosti od zemepánov, ktorí sa k akémusi slovenskému národu nehlásili. Aj to slovenské zemianstvo malo deravú mentieku a holú riť. Tak echt po slovensky som to napísala, lebo si z nich za tú ich prázdnu pýchu robili tí neurodzení slovenskí sedliaci posmech. V kráľovských a banských mestách v druhej polovici 19. storočia sa nemecké meštianstvo pomaďarčilo, sem-tam sa z Nemcov z nejakého mestečka (napr. z nášho) stali po stáročiach Slováci. V dobe zavádzania výdobytkov priemyselnej revolúcie do výroby však viac nevládali konkurovať veľkovýrobcom a prepadali sa do chudoby. Mešťania, hrdí na svoje privilégiá, na obyčajného sedliaka hľadeli cez prsty, aj keď aj oni popri príštipkárení museli robiť aj na poli a pásť a bývali v biednom domčeku s pitvorom, jednou izbou a komorou. A keď v mnohonárodnostnom Uhorsku za Tiszu (pozor, nie za Tisa! ;-)) bolo výhodné byť Maďarom, ak sa niekto chcel uplatniť v politickom a verejnom živote, tak sa ním od večera do rána stal. Lojalitu novému liberálnemu Uhorsku prejavoval tak, že panslávom po nociach chodil hrdinsky rozbíjať okná. A hoci netrebný hlupák, hneď si po takom odvážnom čine začal pripadať ako lepší človek. (To nie je nič proti Maďarom, to je o Slovákoch!) Veľmi sme sa od Jesenského Malomestských rozprávok nezmenili.

Aspoň viacerí z nás nie, ako pozorujem. To vyvyšovanie sa nad obyčajných sedliakov, robošov, Východniarov… si osvojili ich priami potomci, ktorí sa hanbia za svoje korene, za svojich predkov. Ich deti sa už nevolajú jednoducho Betka, Vierka, Ďuro, Paľo, musia mať aspoň dve cudzokrajne znejúce mená, a k tým by sa nehodilo priezvisko s prechyľovaním. Už pri narodení treba myslieť na ich budúcu kariéru, veď sa nezakopú na nejakom Slovensku, budú z nich svetoobčania! Poniektorí vedia klesnúť vo svojej snahe vyzerať významne a vzdelane až tak, že namiesto krstného mena používajú “inžinier” alebo “doktor”.

Rozmnožila sa nám tu akási novodobá nobilita, a tá si osobuje právo rozhodovať, kto patrí do slušnej spoločnosti, a kto nie. Kádruje, ako za starých čias, a keby mohla, aj by krágľovala. Zatiaľ iba zostavuje zoznamy. Už sme to tu toľkokrát zažili a vždy je to ten istý typ ľudí, vetriacich po vetre, na ktorú svetovú stranu sa obrátiť. Kam vietor, tam plášť. Kto nejde s nami, ide proti nám. Verím, že sú medzi nimi takí, čo sa len nechajú uniesť a nechápu, k čomu sa to pridávajú. To sú predovšetkým tí mladí, ktorí obľubujú silné emócie a nákazlivé vzrušenie, vznikajúce v dave, kde sa môžu správať neviazane a búriť voči autoritám, ktoré im určujú pravidlá a obmedzujú ich slobodu. Ešte nezistili, že sloboda má aj druhú stranu mince a že tie pravidlá tú ich chránia, aj ich samých pred sebou. A podliehajú ľahko móde, aktuálnym trendom, pre nich je aj nosenie módnych ideologických a politických výstrelkov len vecou imidžu, ktorý potrebujú, aby zapadli do partie. Ale každá móda po tom, ako dosiahne vrchol a príliš sa rozšíri, veľmi rýchlo zostarne a stratí šmrnc, a spravidla ju nahradí niečo, čo ju úplne poprie a zavrhne. Už teraz aj v obliekaní letí vintage štýl, ako keby ľudia chceli vrátiť z minulosti stratené istoty, jej stálosť a kvality, ktoré si vo svojej márnotratnosti nevedeli vážiť. Takže áno, vážení diskutujúci, s ktorými zbytočne nenatáčam reči, myslím si, že po tých mileniáloch a úzkostnej a depresívnej generácii Z príde zase zmena. Nová generácia sa vzbúri proti starým trendom.

A tie naše “Husákove deti”, ktoré v skutočnosti už nezažili na vlastnej koži na konci toho konzumného reálneho socializmu žiadne zvláštne obmedzenia, tlaky a politické perzekúcie a obraz tej doby v ich predstavách pochádza z druhej ruky, sedemdesiatnici, čo už stihli za život niekoľkokrát skočiť štvoritý rittberger, a aj tí progresívni akože ľavicoví liberáli budú pasé. Veruže som si za toho minuláča nemyslela o sebe, že som nejaká marxistka, i keď tá Marxova teória odcudzenia človeka v kapitalizme patrila k tým úvahám o spoločnosti, ktoré mi pripadali, že to vystihli presne. Na rozdiel od dnes opäť raz politicky trendových príslušníkov mne blízkych generácií, ktorí sa hlásili do strany a na VUML, aby sa z nich mohli stať nomenklatúrne kádre (známa a častá výhovorka týchto ctižiadostivcov spomedzi rovesníkov: Chcem tam ísť iba preto, lebo len tak môžem niečo zmeniť.), mne sa niektoré tie socialistické myšlienky naozaj páčili. Nakoniec, aj moji vtedy obľúbení literárni autori boli sociálne orientovaní: London, Steinbeck, Saroyan, Pasolini…Wolkrove básne som vedela mnohé naspamäť, a kto si už dnes na neho spomenie? Ešte tak recesisti s paródiou na proletárov. Mali sa vraj učiť, lúzri, ak nechceli muklovať v automobilke pri páse! Nuž, nie každý chcel mať titul na cengáči z nejakých rodových štúdií, masmediálnečj komuniíkácie, politológie či manažmentov všetkého a niekto musí aj pracovať, aby uživil tú armádu zbytočných tárajov, všetky tie hovoriace hlavy v nespočetných organizáciách na poberanie grantov a darov a v propagandistických médiách, vysielajúcich k nám signály, že svet je pekne v prdeli. (Ale už ich rozšifrúvajú aj naši starší a múdrejší (?) českí bratia, ak už som použila ich výraz “prdel”, a to je čo povedať, lebo oni majú na rozdiel od nášho zaprdeného Slovenska okno do sveta a odtiaľ ako prví prijímajú pokrokové idey bez toho, aby ubrali z tej horlivosti nasledovať ich. ;-))

A už sa mi ani nechce nič dodať. To bolo všetko, čo mám nateraz na srdci. 😉