naokraj

Je nedeľa a veriaci sa dnes vyštafírujú a vyrážajú do kostolov.

Nás, vnukov, cez tie prázdniny na Zemplíne (ja pokrstená evanjelíkmi, súrodenci už ani nekrstení) do kostola ani nebrávali. V nedeľu dopoludnia odišla do blízkeho mestečka asi polovica dediny, pravoslávni išli do kostola, čo si prv spoločne postavili grékokatolíci, z ktorých časť (asi po tom, ako im tú grékokatolícku cirkev zatrhli) prešla k rímskokatolíkom. Rodiny sa rozhádali, prestali sa stýkať, vzájomne komunikovať, konfesionálne rozpory ich odcudzili a nadlho rozdelili. Dedov brat bol jeho presná kópia, dokonca som si ich mýlila, tak sa podobali, len vyzeral veselo a dedo hral zachmúreného. Na návštevy k otcovmu strýkovi sme chodili s otcom, ten si z ich náboženských rozporov nič nerobil. Na jedných prázdninách som zažila aj výbuch antisemitizmu, súviselo to s fámami, že nejakí Židia, čo sa zachránili cez vojnu a po nej odišli niekam do zahraničia, si robia nárok na svoje pozemky. Na tých štát staval nové domy po vypálení dediny Nemcami. Na židovskom cintoríne sa pásli kravy a husi. Mala som zafixované, že po hroboch sa nesmie stúpať, ale tieto deti si z toho nič nerobili, nebol to ich cintorín. Chlapčiská tam pod vplyvom dospelých a všeobecnej nenávisti v to leto zničili nejaké pomníky. Tie kamene, niekde už naklonené na stranu, s čudnými hranatými znakmi skrývali tajomstvo, ktoré ma priťahovalo. (Dnes poznám mená tých pod tými náhrobkami, lebo som si ich vyhľadala v databáze Yad Vashem).

Dedo, ktorý s nami ostával v nedeľu doma, si vo svojej izbe naladil v rádiu Vatikán a my sme sa na dvore aj so zablchaveným starým Bobim, driemajúcim pri svojej búde, nudili ako psy. Až pred obedom sa začali trúsiť ľudia, jedni z autobusu, čo zastal pri čiernom drevenom elektrickom stĺpe v tvare obráteného V, iní zdola, z tej ich teraz už pravoslávnej cerkvi, ďalší, najmä chlapi a chlapci, dorazili o niečo neskôr na bicykloch vo sviatočných tmavých oblekoch a dederónových košeliach, s podkasanými nohavicami zopnutými dolu takými akýmisi sponkami, aby sa im nezamotali do retiazky. Ženy s tuzexovými kvetovanými sviatočnými šatkami na hranatých čepcoch, v širokých plisovaných tesilových sukniach (sedemdesiat sukien mala) a štrikovaných a háčkovaných krátkych pulóvroch z crilanovej priadze, s komplikovanými dierkovanými vzormi, všetkých možných krikľavých, až jedovatých farebných odtieňov. Čo ma úplne fascinovalo, bolo, že keď niektorej bolo treba vykonať si neodkladne malú potrebu, zašla nabok k šancu vedľa cesty, trochu nadvihla sukňu, rozkročila sa a urobila mierny podrep. A bolo to.

Po kostole sa sviatočné oblečenie odložilo do naleštenej skrine a komody v parádnych izbách, voňajúcich ešte novotou, s kobercami zakrytými igelitovou fóliou a s v letnom teplom vánku šuštiacimi papierovými závesmi z Ameriky na oknách a dverách. Sem sa vodili návštevy na prehliadku ako do múzea v kaštieli – mohli si spočítať štôsy tých pestrých pulóvrov a obdivovať početné farebné škály tmavomodrej, sivej a čiernej v skrini prepchatej plisovanými sukňami. Doma sa gazdiné preobliekli do všedného, už netrendového oblečenia, ktoré sa mi páčilo viac a dokončili nedeľný obed.

Druhá stará mama mi, keď som priveľa trepala, hovorievala, že kážem ako pán farár. Bola by som bývala zvedavá, čo im to ten farár v kostole každú nedeľu vykladá, ale ak ma stará mama prirovnávala k farárovi (a tá chodila do kostola len málokedy, väčšinou len na veľké sviatky), asi to boli, tak ako tie moje, úvahy nad pominuteľnosťou chrústa. To mi tiež niekto povedal, keď ho to so mnou otravovalo, najskôr nejaký učiteľ. Boh ťa chráň znamenalo, že niečo nesmiem, že ak neposlúchnem, bude zle! Maj Boha pri sebe bola zas výzva, aby sa človek nezachoval ako nejaký chrapúň. A tak ma nedele inšpirovali k uvažovaniu o tom, či sa tí ľudia, vracajúci sa zo svojich kostolov, necítia, ako keby boli bývali v nejakej veľkej čistiarni, odkiaľ sa zase vrátia ako noví. Potom zase nedodržia nejaké Božie prikázania a spáchajú sedem smrteľných hriechov, a po týždni vyrazia autobusom, na bicykloch, alebo pešo očistiť sa od nich, aby mohli ďalej porušovať zákazy a správať sa voči sebe chrapúnsky. A kostol s pánom farárom (alebo popom) je niečo ako špeciálny bubon s rozpúšťadlom, do ktorého sa vložia všetky špinavosti a hriechy.

Do kostola nechodím, modliť sa nemodlím (ale Otčenáš už viem!) a to sebazaprenie je tiež dosť problém, hlavne čo sa týka posledných dvoch smrteľných hriechov. Ale mám na to osvedčený recept, pozriem si tie americké videá o závislákoch na žrádle, alebo si živo predstavím, ako o pár rokov tlačím pred sebou kolieskové chodídlo pre seniorov, a hneď ma aj tá lenivosť prejde. Pýcha by mala človeka prejsť s nadobúdaním schopnosti reálne zhodnotiť a posúdiť samého seba, svoje danosti, vlastnosti a možnosti v porovnaní s tými druhými. Výsledkom tvrdých pádov, ktorým tá pýcha predchádzala,, bohužiaľ, nie vždy býva zdravá sebakritika. Niekedy to skončí komplexom menejcennosti, a taký zakomplexovanec je závistlivý a žiarli na úspechy iných. V lyžičke vody by ich utopil! Chcel by mať čo majú oni – krásu, charizmu, peniaze, pozíciu, prestíž… A nechápe, že zdrojom jeho nešťastia nie je to, že neoplýva krásou a príťažlivosťou, že nie je obdivovaný, uznávaný, bohatý a ctený, ale to, že ho zožiera závisť a nenávisť. Veď aj všetky tie závideniahodné veci treba vedieť uniesť a nie je ľahké si ich trvale udržať. Treba sa ich vedieť aj vzdať bez nejakej veľkej ujmy na duši. Ale na to sa treba naučiť udržiavať rovnováhu.

To očividne mnohí nevedia ani v pokročilejšom veku. Stačí si všímať emocionálne vypäté tváre a počúvať nenávistné výkriky tých v prvých radoch protestov proti stranám úspešným vo voľbách po Matovičovom tvrdom páde.

A stavím sa, že to zase potvrdia svojimi reakciami.;-)