naokraj

Mlátila mnou puberta. Prišla predčasne a tie hormonálne turbulencie mi všade spôsobovali spoločenské úrazy a prinášali škody mne aj môjmu okoliu. Už som nemala otca, mama bola dva roky mladá vdova. Dostať rakovinu pred štyridsiatkou, to je fakt výhra v lotérii. Ale ak bol niekto v dobe normalizácie sirota, alebo aspoň polosirota, bola menšia šanca, že sa na neho prenesie ciach politickej nespoľahlivosti a ponesie následky za rodičovský revizionizmus a oportunizmus. Mama pred previerkovou komisiou odmietla odrecitovať, že „súhlasí so vstupom spojeneckých vojsk“, naopak, povedala členom komisie, čo si o ich politických saltách myslí. Tí, čo v nej sedeli, mali vtedy v auguste 68. ešte plno hrdinských rečí, ako si treba brániť ten socializmus s ľudskou tvárou. Mama do strany nevstúpila, keď im v 50. rokoch na ONV rozdali prihlášky, nevyplnenú ju zapotrošila v šuplíku.

Obyčajnej mzdárke a viacdetnej samoživiteľke akési komisie mohli tak akurát viete čo. Keď za televíznym okrúhlym stolom v tom 68. diskutovali o reformách systému členovia KAN, moja mama tvrdila, že toto sovieti Československu zarazia. Bude to pre nich už príliš! A Husák sa jej zdal za tými okrúhlymi stolmi akýsi opatrný, fiškáľsky prefíkane vážil slová. Ja si pamätám unavený výraz Laca Novomeského, predsedu Matice slovenskej, aj keď neviem, o čom konkrétne bola vtedy reč. Asi o tých 50. rokoch, v ktorých spolu s Husákom skončili vo väzení za príliš odvážne mladícke sny o suverenite Slovenska.

V tú noc volala z nočnej služby v telegrafe mamina sestra, takže sme s mamou toho veľa nenaspali. Čakalo sa na správy v rozhlase a televízii, pamätám si to čiernobiele zrnenie obrazovky, zamatový hlas Kamily Moučkovej. A fronty na chleba, múku, cukor, ktoré ľudia v panike bleskovo vykúpili, takže potom sa v potravinách na našom sídlisku predávali už iba v obmedzenom množstve. Ale my sme si nijaké zásoby nerobili. Mama mávla rukou nad obavami z vojny. Žiadna nebude, na to nemáme a nikto iný sa do toho nebude montovať.

Vtedy stavali školu, do ktorej neskôr, napriek našim márnym protestom, premiestnili časť našej deviatej B. Na stavenisku sa všeličo povaľovalo, asi aj vápno, a bol tam taký dlhý drevený barak, ktorý slúžil stavbárom ako prístrešok za nepriazne počasia, sklad náradia, latrína a čo ja viem na čo všetko. A my sme jednak využili náradie a materiál, a jednak stenu baraku obrátenú do ulice a počarbali sme ju heslami, ktoré sa šírili z Prahy a Bratislavy, ako: „Bež domov, Ivane, čaká ťa Nataša!“ „So Sovietskym zväzom naveky amen!“ sme si možno vymysleli aj sami. Vymaľovali sme tým vápnom aj cestu medzi činžiakmi, a neviem už, s akým odstupom času to bolo, ale poverená pracovníčka z MsNV, ktorú vozil po meste na motorke iný poverený pracovník, nám to začala priebežne zatierať. To si fakt nevymýšľam. Jednou rukou sa držala toho uja vpredu, v druhej mala vedro s vápnom a štetkou. Len čo motorka odprdkala, vybehli sme spoza baraku a napísali sme naše heslá zase o kus ďalej. A tiež sme ich písali na výkresy, a tie sme potom lepili kade-tade po meste, po stĺpoch a bránach domov, až nás nejaký zradca a kolaborant zdrapol za golier, a že: „Deti nám tu politiku robiť nebudú!“ Do nášho mesta nijaké okupačné vojská nedorazili, okrem nejakého „gazika“ či obrneného auta s Gruzíncami, ktorým mladší chlapci (medzi nimi aj mladší súrodenci, ktorých premohla zvedavosť na vojenskú techniku) ochotne išli kúpiť do obchodu alkohol. Okupantom asi postačovalo usadiť sa v tých mestách všade naokolo, naše na naše nie malé sklamanie úplne vynechali, takže nezistili, že aj my proti nim protestujeme.

Vytiahla som z pivnice naše staré elektrónkové rádio, aby som mohla počúvať Kryla v „Čtrnáct na houpačce“ a pamätám si na apel Jaroslava Seiferta v ČT na skupinu, ktorá mala nasledovať Palacha: „Vám, chlapci, ktorí ste sa odhodlali zomrieť. Máte právo urobiť sami so sebou, čo chcete. Ak však nechcete, aby sme sa zabili všetci, nezabíjajte sa!“ Schválne, koľko žiakov ZŠ dnes tuší, že to bol básnik a že dostal Nobelovu cenu za svoju poéziu? Na školskej exkurzii v Prahe v prvom ročníku gymnázia som si potom kúpila jeho „Koncert na ostrově„…

Dnes si o tom 68. a o našich vtedajších možnostiach myslím to isté, ako tento bloger https://pfpf.blog.pravda.sk/2026/08/21/1968/ a tiež tento: https://dedic.blog.pravda.sk/2026/08/21/ako-sme-v-68-bojovali-proti-rusom/ . Kto tvrdí, že sme sa vtedy mali brániť, tára hlúposti, podobne ako tí, čo preceňujú „vlastenecké nadšenie“ a vojenskú silu, ktorá by v roku 1938 bola mohla zastaviť Hitlera. S veľkou pravdepodobnosťou by sa nenarodili. A v mnohých veciach sa stotožňujem aj s pohľadom na vojnovú Slovenskú republiku v knižke, ktorú práve čítam https://marencin.sk/863/Golianova_volba_o_mysli_a_srdci_slovenskeho_cloveka

Nuž ale po vojne ľahko byť hrdinom. 😉 A posledným spravodlivým.