naokraj

Pred výročím SNP som tu už napísala jeden článok na túto tému. Dalo sa očakávať, že sa nájdu takí, ktorí sa budú snažiť dehonestovať jeho vojenský a politický význam, tvrdiť, že šlo iba o politický kalkul a snahu pridať sa na konci vojny na tú „výhodnú“ stranu. Za humnom čakajú vždy pripravení tak tí, čo nekritický vyznávajú čiernobiely kult povstania a adorujú partizánske hnutie, ako aj jednostranní kritici, ktorí poukazujú na partizánske excesy a zločiny, na zlyhanie koordinácie, predčasné vyhlásenie (pôvodne som chcela napísať článok o tom, ako to pokafral Cyril Kuchta a Veličko, ale to už urobil čiastočne na svojom blogu G. Murín), na obrovské materiálne škody, straty na ľudských životoch a následné krvavé represálie na civilnom obyvateľstve po potlačení povstania.

Nemienila som si pozrieť tie štátne oslavy a vypočuť Ficov prejav, lebo som predpokladala len takú povinnú jazdu v rámci ročného plánu ideologicko-politických akcií. Ale nakoniec ma ten Fico svojím rečníckym výkonom milo prekvapil. Neviem, kto mu píše prejavy, alebo kto mu pri ich príprave radí, ale tentoraz tomu prejavu nebolo čo vytknúť. Spolu so mnou to uznali aj tí, čo pridali komentáre pod video na kanáli Times Of India na YT.

Tí, pre ktorých Fico nie je doma prorokom, sa určite už po tých oslavách stihli vyprázdniť. Nepátrala som po tom, čo všetko ešte stihli znosiť pod čiernu zem okrem obnovenia Vojenského umeleckého súboru Jánošík a neviem, či v Bystrici toho roku zaspievali aj neoficiálnu slovenskú hymnu „Na Kráľovej holi“, ktorou končievajú smeráci svoje podujatia a ktorá je preto terčom posmechu Ficových odporcov.

Nech už vznikla akokoľvek, či pred popravou odsúdenca na smrť obesením, či jej text napísal vojak z horehronského Šumiaca susediaceho s Telgártom, ktorý si ju rovnako ako Šumiac tiež prisvojuje, Horehronci v tom SNP naozaj statočne bojovali a ich pieseň si tou slovenskou hymnou – hoci neoficiálnou – byť zaslúži.

***************

Usadlosť Tiergarten (obora, zvernica) pod Kráľovou Hoľou, najvyšším vrchom východnej časti Nízkych Tatier (1946 m n. m), vznikla na lesnatom území, ktoré bolo od roku 1288 poľovníckym revírom uhorských kráľov. Pôvodná stredoveká osada bola založená na nemeckom práve asi 5 kilometrov východne od dnešnej obce Telgárt pri prameni rieky Hnilec dedičným richtárom – šoltýsom Mikulášom, synom spišského Sasa Ladislava Kuhna. Zanikla pravdepodobne v dôsledku útoku počas šľachtických sporov, vyčíňania lúpežných rytierov, bratríkov, povstaní proti panovníkom, alebo po živelnej pohrome. Prežívší si potom postavili nové domy na súčasnom mieste pri sútoku riek Hron a Zubrovica. Zakladajúca listina obce – ešte pôvodnej osady – vydaná Jágerskou kapitulou je z roku 1326. Obec sa podľa komunistického funkcionára a účastníka SNP Jana Švermu v rokoch 1948 – 1990 nazývala Švermovo, po páde bývalého režimu sa vrátila k pôvodnému historickému názvu.

Zakladateľské nemecké obyvateľstvo sa tu neudržalo, etnický profil a rázovitú kultúru horehronských obcí ležiacich na rozhraní Horehronia, Gemera a Spiša (Telgárt, Šumiac, Vernár) sformovalo osídľovanie pastierskym obyvateľstvom v rámci valašskej kolonizácie v 15. – 16./17. storočí. Z východu sem prichádzali najmä pravoslávni rusínski pastieri, ktorí za vlády Štefana Koháryho, majiteľa Muránskeho panstva, ktorému Telgárt patril, hromadne prijali gréckokatolícke vyznanie, no v jeho rámci si zachovali východný – byzantský rítus, čo ich po stáročia kultúrne odlišovalo od susedov. Usadila sa tu aj izolovaná skupina Goralov, ktorí na území Slovenska žijú najmä na Orave, Kysuciach a Spiši a vznikli miešaním pôvodného slovenského obyvateľstva, Poliakov z Podhalia a valašských pastierov. Miestne nárečie obsahuje rusínske prvky a odráža sa v ňom aj vplyv susedného spišského nárečia, cez ktorý sa do miestneho dialektu dostali poľsky znejúce znaky, napr. charakteristická intonácia pripomína goralčinu či južné poľské dialekty. Dnes v obci dominuje slovenská národnosť (cca 67 %), ku ktorej sa hlásia aj potomkovia Valachov a Rómovia. Rómovia v obci sú významnou minoritou (cca 28 %) – sú tu dve rómske osady.

V drsných horských prírodných podmienkach a chladnom podnebí v nadmorskej výške takmer 900 m n. m. sa klasickému poľnohospodárstvu nedarilo. Od dôb valašskej kolonizácie bolo dominantným zdrojom obživy pastierstvo oviec a dobytka. Telgárťania pásli veľké stáda oviec na svahoch Kráľovej hole a v priľahlých dolinách. Zameriavali sa na produkciu ovčieho syra, žinčice a vlny. Dobytok, kravy a voly predávali na gemerských a spišských trhoch. Muži pracovali v okolitých hustých smrekových lesoch ako drevorubači, najmä v zime vyťažené drevo sťahovali na saniach k vodným tokom. Zo strmín spúšťali drevo na špeciálnych veľkých saniach – krňačkách, čo bola extrémne nebezpečná práca, pri ktorej museli brzdiť metráky dreva vlastnými nohami a okovanými topánkami. V dolinách stavali suché alebo vodné žľaby – rizy, dlhé korytá z olúpaných kmeňov stromov. Na jar využívali na splavovanie dreva až k pílam a hámrom na Horehroní alebo na Gemeri vysokú hladinu vody v rieke Hron.

V dobe rozmachu železiarstva Za Koháryovcov a Coburgovcov Horehronie fungovalo ako jeden z najväčších priemyselných gigantov na výrobu železa v celom Rakúsko-Uhorsku. V 18. a 19. storočí miestni dodávali drevené uhlie do okolitých hút na Horehroní a v Gemeri. Najväčší rozkvet obec zažila počas budovania technicky náročnej železničnej trate Červená Skala – Margecany, kedy v Telgárte dočasne žilo až 5 000 ľudí, z toho vyše 3 000 robotníkov a inžinierov. Vznikli tu svetovo uznávané technické pamiatky – Telgártsky viadukt, prvá oblúková konštrukcia zo železobetónu na česko-slovenských železniciach a unikátny špirálový tunel Telgártska slučka. V tomto období sa v obci zaviedla elektrina, telegraf. Počas SNP bol Telgárt najvýznamnejším bodom povstaleckej obrany na Horehroní a miestom jednej z najdôležitejších bitiek celého povstania. Vojenskí historici túto bitku kvôli jej intenzite a strategickému významu nazývajú „malým slovenským Stalingradom“.

3. septembra 1944 nemecká bojová skupina Schill postúpila od Popradu a obsadila obec. Cieľom bolo prebiť sa cez strategický horský priesmyk v Telgárte, získať prístup do údolia Hrona, vtrhnúť priamo do centra povstania v Banskej Bystrici a zlikvidovať povstanie hneď v zárodku. Povstalci spočiatku ustupovali, no 5. septembra povstalecké jednotky pod velením stotníka Jána Staneka spustili masívny protiútok. Do hrdinského odporu sa zapojili popri vojakoch a partizánoch masívne aj obyvatelia Telgártu. Do protifašistického hnutia sa ich priamo zapojilo 152. Miestni chlapi spolu s vojakmi doslova „zarúbali“ prístupové cesty – v úzkych horských prechodoch vytvárali záseky z porastených stromov, odstreľovali skaly a podkopávali cesty, aby nemecká ťažká technika a tanky nemohli postupovať vpred. Nemcov z obce úplne vyhnali a zatlačili ich o niekoľko kilometrov späť smerom k Popradu.

Vďaka tomu, že Telgárčania a povstalci nacistom cestu úspešne zatarasili, udržali túto obrannú líniu viac ako mesiac. Kvôli takmer úplnému zničeniu musela byť obec po vojne kompletne postavená nanovo. Bolo to jedno z prvých a najväčších taktických víťazstiev povstalcov, ktoré výrazne zdvihlo morálku celého SNP.

Ustupujúci nacisti z pomsty 5. septembra 1944 Telgárt kompletne vyrabovali a vypálili. Zhorelo 263 domov a hospodárskych budov. Vyše tisíc ľudí zostalo bez strechy nad hlavou. Ustupujúci príslušníci nemeckého úderného pluku zavraždili 21 miestnych obyvateľov, prevažne starých ľudí, ale aj ženy deti. Okrem civilných obetí Nemci brutálnym spôsobom popravili 14 zajatých povstaleckých vojakov. Mnoho obyvateľov pred nacistickým terorom ušlo do okolitých lesov.

Obec oslobodila 27. januára 1945 rumunská armáda spolu so sovietskou armádou. Po vojne bola vybudovaná úplne nanovo.