naokraj

Ak už je reč o nadmernom výskyte psychopatov v politike, určite k nim patrí česká senátorka a nositeľka génov po poslušných českých nacistických kolaborantoch Miroslava Němcová (ODS). Tá na svojej stránke v sieti X mala napísať:„Rusko dnes oslavuje výročie oslobodenia Leningradu z obliehania počas druhej svetovej vojny, hoci by ho nemali oslavovať, ale prežiť,“ čo neostalo nepovšimnuté, hoci to medzitým stihla vymazať, ruskou stranou a už sa k tomu vyjadril aj hovorca ruského prezidenta Peskov. Němcová si schvaľovaním vojnového zločinu a genocídy Rusov “uctila” výročie oslobodenia mesta, v ktorom počas 900 dní blokády zahynulo asi milión ľudí, väčšinou v dôsledku vyhladovania. Po tom, čo Česi predvádzajú v ich verejnoprávnej ČT a čo všetko už natárali na internete ich rusofóbni a nad čobolákov s typickou čecháčkovskou aroganciou povznesení influenceri, som sa iba ešte viac ubezpečila, že sme mali veľké šťastie, keď sa ešte na začiatku 90. rokov stihol v pokoji ten rozpad Československa; teraz, v tejto napätej atmosfére, by to asi dopadlo veľmi zle. Zakomplexovaní čecháčkovia si síce neodpustia hru na protektorov a osobujú si právo zasahovať do našich vnútorných pomerov a rozhodovať o tom, aké by malo/nemalo byť personálne obsadenie v našich štátnych orgánoch, ale to je všetko, čo nám môžu. A vôbec pritom nemajú pocit (však, Němcová?), že vedú proti Slovensku hybridnú vojnu!

Výsledkom snahy vnútiť Slovákom, ešte vždy odolávajúcim šialenej rusofóbii a neochotným podľahnúť nenávisti voči Rusom, správnu ideologicko-politickú orientáciu, je napríklad aj ničenie pamätníkov Sovietskej armády, ktorá oslobodzovala Československo. Po vzore našich západných susedov Čechov, ktorí sú v tomto ohľade predsa len ešte o dosť pokrokovejší, ich už aj u nás, ak nie likvidujú, aspoň premiestňujú, aby neboli na očiach. Viď pamätník na Námestí osloboditeľov v Košiciach),, kde sa za to zasadzujú poslanci pod vedením herečky (opäť) Blaškovičovej. „Treba, aby počuli aj v Bratislave, aj na veľvyslanectve a ministerstve vnútra, že občania tohto mesta, ktorých zastupujeme, majú záujem, aby sa tento problém vyriešil..”, povedala dcéra jedného z nezabudnuteľných ešte naozajstných slovenských hercov, ktorá sa nepresadila v Bratislave a chce sa asi z tých Košíc zviditeľniť, aby si ju konečne všimli aj v hlavnom meste a obsadili do niektorej z tých hlúpych telenoviel. No, otec by z nej mal asi radosť…

Denník N minulé leto uverejnil článok s titulkom “Motorkári známi z ruských informačných operácií vyčíňali na Dargove, posprejovali tanky,”v ktorom sa autor menom Hodás pohoršuje nad “gangom” motorkárov Brat za brata, ktorí odstránili žltomodré škvrny, čo predtým nasprejovali na sovietske tanky vandali. Motorkári si dovolili namaľovať na sovietsku bojovú techniku červenú hviezdu. Hodás videl v tých žltomodrých fľakoch, ktoré na pamätníku prv zanechali nejakí “novodobí historici”, podporu mieru na Ukrajine. “Vyčíňanie” motorkárov odsúdili vo svojich článkoch aj ďalšie s Denníkom N ideologicky spriaznené médiá. Každý rok som prechádzala cestou na prázdniny k starým rodičom okolo pamätníka, keď tam všade okolo nádherne kvitli červené maky. Rodiny z okolitých dedín, ktoré sa pri ich vypálení Nemcami uchýlili do lesov (aj tú našu) zachránili vojaci Červenej armády, nie tí banderovci so žltomodrou vlajkou, ktorí na Ukrajine bojovali na strane nacistov. Už v roku 2013 sa napríklad také truhlíkovské i_Dnes pod titulkom V Kyjevě vlají i vlajky banderovců. Západ klopí oči, Rusku se to hodí snažilo nejako racionálne zdôvodniť, že sa na Ukrajine podporujú tradície, nositeľmi ktorých boli masoví vrahovia a vojnoví zločinci z OUN/UPA, a v závere – čaro nechceného – autor priznáva, že “bez západu Ukrajiny i strany Svoboda by proevropské demonstrace Ukrajinců už asi dávno zašly na úbytě.” T.j., pre neinformovaných, bez rusofóbnych nacionalistických extrémistov, adorujúcich vojnových zločincov, by sa Majdan na Ukrajine nekonal!

Dnes sme svedkami takých paradoxov, ako je spomienková slávnosť v Osvienčime, kde v prvom rade sedí vnuk Semiona, príslušníka Sovietskej armády, ktorý sa jediný z rodiny zachránil pred vyčíňaním týchto nacistických pomáhačov pri genocíde ukrajinských Židov, a vedľa neho potomok nemeckých okupantov, ktorí tú genocídu vo vyhladzovacích táboroch a na miestach ako Babyn Jar páchali. Kolaboranti a zradcovia končievajú neslávne, buď ich odstránia tí, s ktorými kolaborovali, alebo tí, ktorých zradili.

Od špinavých nánosov vojnovej propagandy očistené fakty nás ešte mnohým prekvapia, tak, ako sa to stalo po všetkých vojnách, ktoré dozúrili a po nimi vyvolaných politických obratoch aj v radoch propagandistov z médií manipulujúcich verejnú mienku v súlade s potrebami tých, čo ich financujú a ovládajú.

Ešte máme v živej v pamäti, ako sa organizovali zájazdy do Buče v Kyjevskej oblasti, kde údajne (pretože to tvrdí iba jedna strana) malo dôjsť k masakru civilného obyvateľstva odchádzajúcimi ruskými vojskami. Niektoré z obetí mali vzadu zviazané ruky a boli strelené do zátylku a malo dôjsť k znásilneniam, mučeniu detí a k vyhrážaniu sa civilistom.  Vinu Rusov na vraždách civilistov v Buči, ako inak, doložili dôkazmi napríklad investigatívci z New York Times. Brigáda, ktorá mala v Buči vraždiť, mala byť neskôr v bojoch s Ukrajincami pri Izjume a Slavjansku zničená. Moskva dôrazne odmietla obvinenia z tohto vojnového zločinu a navrhla diskusiu o tom, čo sa tam skutočne stalo na najvyššej možnej úrovni, v Bezpečnostnej rade OSN. Ruská strana okrem podľa nej zjavného falšovania videí poukazovala na to, že ruská armáda Buču úplne opustila 30. 3., starosta Buče Fedoruk 31. 3. potvrdzoval, že v meste už nijaká ruská armáda nie je, ale nijaké vraždenie civilného obyvateľstva Rusmi pritom nespomenul. Dôkazy o zločinoch sa objavili až na štvrtý deň, 3. 4., keď už v meste boli ukrajinskí príslušníci SBU a pracovníci ukrajinskej televízie. Rusi tiež poukazovali na to, že telá obetí, ktorých zábery zverejnil kyjevský režim, ani po štyroch dňoch nestuhli a krv z rán sa nezrazila, a že ukrajinskí vojaci nepretržite ostreľovali južný okraj Buče vrátane obytných štvrtí.

Rusi tvrdia, že Ukrajina na jar 2022 potrebovala provokáciu v Buči, aby vysvetlila svoje odmietnutie dohôd s Ruskom. Putin povedal, že počas rozhovorov v roku 2022 sa podarilo pri rokovaní s Ukrajincami vyriešiť aj ťažké otázky a stanovili predbežnú dohodu, s ktorou boli obe strany spokojné, avšak západní manipulátori vrátane Veľkej Británie trvali na potrebe “strategickej porážky Ruska” a na ich pokyn potom Ukrajina od dohody odstúpila. Zelenský následne vydal dekrét, ktorým zakázal predstaviteľom Ukrajiny a dokonca aj sebe samému rokovať s Moskvou.

Aká náhoda, že aj obete masovej vraždy civilistov v niekoľko mesiacov okupovanej obci Ruskoje Porečnoje, telá ktorých objavili ruské vojská po tom, ako odtiaľ vytlačili Ukrajincov, mali rovnako zviazané ruky a nohy a niektorí zo zvraždených zomreli tiež po strele do zadnej časti hlavy. Forenzní experti skúmajú teraz telá mŕtvych a nachádzajú stopy po mučení. Ruskí vyšetrovatelia zistili zapojenie niekoľkých ukrajinských vojakov z 92. samostatnej útočnej brigády do zločinov. Identifikovali páchateľov, medzi ktorými sú Jevgenij Fabrisenko a traja ďalší. Telá 22 zavraždených sa našli v pivniciach domov. Zajatý ukrajinský vojak Fabrisenko, sa priznal, že na rozkaz svojich veliteľov on a jeho kolegovia – vojaci strieľali zviazaných civilistov, týrali ich a znásilňovali ženy.

Mŕtvi nespievajú a poskladať celú pravdu z jej útržkov pochovaných pod nánosmi propagandistických lží a výmyslov sa už asi nikdy celkom nepodarí. Pôvodní iniciátori týchto zločinov a ich hlásne trúby z médií, spoluzodpovedné za vyvolávanie a vyhrocovanie konfliktov, ktoré nakoniec vedú k masovým hrobom, si umyjú ruky. Akokoľvek cynicky to znie, ale spravodlivosť pre tých, čo v nich skončili a skončia dopadne tak, ako to vystihuje citát: Na vine je obeť. Prečo sa obšmieta okolo miesta zločinu?