naokraj

Je národ a národné povedomie, a nedajbože ešte národná hrdosť, iba prežitok z čias romantizmu a národných revolúcií 19. storočia? Je už načase vzdať sa našej národnej príslušnosti a rozplynúť sa dobrovoľne medzi akýmisi Euroúnijcami, Západoeurópanmi, Euroatlanťanmi? A akou rečou potom budeme (teda, ja už určite nie) hovoriť? Anglicky? Veď najmä v hlavnom meste (vynechávam prívlastok “náš”) sa rodičia zhovárajú od začiatku s deťmi, ktorým dávajú cudzokrajne znejúce mená, výhradne po anglicky, posielajú ich do anglických materských a základných škôl a odmala im prízvukujú, že pôjdu na Oxford, Cambridge, Harvard alebo Stanford. Prípadne na nejakú prestížnu strednú a vysokú školu do Viedne. Aby mali otvorené dvere do sveta a neostali na Slovensku s touto sedliackou lúzou. Aj Nemci, Francúzi alebo Taliani sa postupne vzdajú svojho jazyka a svojej národnej identity a vlastenectva? A čo takí “Američania”? Prečo zrazu nejaký americký vlastenec, čo sa pri hraní americkej hymny drží za srce a oslavuje Deň vďakyvzdania na pamiatku vyhladenia Indiánov, pátra, z kej riti sveta, z ktorého východoslovenského valala (a ešte si myslí, že je to v Maďarsku – Hungárii) bol jeho pra-pra starý otec?

Aj mestský lekár tu stadeto vyštudoval vo Viedni a predsa sa vrátil do rodného mestečka, medzi ten zaostalý chudobný plebs, aby ho liečil. (*Som zvedavá, kedy už Ministerstvo kultúry podporí namiesto kdejakých hlúpych “inakostí” digitalizáciu rukopisov, zapadajúcich prachom zabudnutia niekde k matičnom archíve.) Kým jeho otec a bratia budili v niestnych obyvateľoch národné povedomie, a otcovi, ktorý sa zato dostal aj do žalára, hrozil trest smrti, ďalší potomkovia sa už odnárodnili a ako lojálni občania Uhorska si svoje – pôvodne nemecké – priezvisko pomaďarčili zmenou pravopisu a výslovnosti. V uhorských sčítaniach ľudu od 80. rokov 19. storočia sa z takmer čisto slovenského a slovensky hovoriaceho malomesta postupne stalo mesto s najčastejšie používaným/materinským jazykom maďarským (vyše 52%)! Slovenský nekultúrny a nevzdelaný drotár, roľník, drevorubač, sluha – buta Tóth („Kása nem étel, Tóth nem ember“) – bol nesúci do “slušnej spoločnosti”, medzi kultúrnych ľudí, nieto nebodaj ešte do politiky! A ak sa našiel pansláv, čo sa odmietol pomaďarčiť a opovážil sa verejne obhajovať slovenský jazyk a slovenskosť, bol to vlastizradca a agent cárskeho Ruska, čo chcel rozbiť Uhorsko! Úradníci, učitelia, lekári, kňazi, bývalá slovenská inteligencia, z pragmatických, kariérnych alebo existenčných dôvodov vymenila rýchlo slovenskú identitu za maďarskú a mnohokrát sa správala k národne uvedomelým Slovákom radikálnejšie a posmešnejšie než samotní rodení Maďari, aby dokázala svoju vernosť uhorskej vlasti.

Títo pomaďarčení úradníci a horliví mešťania v krčmách, na jarmokoch alebo pri spoločenských stretnutiach bedlivo sledovali, či niekto nehovorí po slovensky, nehaní uhorský štát alebo nešíri „panslavistické“ myšlienky, a také podozrivé živly nahlasovali, aby s nimi štátna moc zjednala poriadok. S mojou starou mamou takto zjednal poriadok v škole vtedajší evanjelícky senior, ktorý jej od zlosti, že sa ako jedna z dvoch žiakov priznala k slovenskosti, roztrhol nedeľné šaty. Synovi miestneho notára ich neroztrhol, len možno išiel potom udať jeho otca. Moja prababička (keď nemáš čo stratiť okrem ľudskej hrdosti, tak sa s tým nese*ieš!) následne bežala na faru a pánu seniorovi poriadne naložila.

Čo sa podarilo päť minút pred dvanástou bolo, že už aj moji starí rodičia mali za najobľúbenejší hudobný žáner maďarský halgató, so svojimi rovesníkmi sa v meste zdravili po maďarsky a pri nejakých spoločenských stretnutiach často prechádzali na maďarčinu, a to aj keď podstatnú väčšinu života prežili za Československa. A keďže si zapamätali ekonomickú katastrofu a z ich pohľadu diskrimináciu Slovákov za predvojnovej ČSR, ktorá tvrdo postihla naše končiny, a po krátkej slovenskej samostatnosti aj ďalšie udupávanie slovenského patriotizmu, neraz si povzdychli, že sme mali zostať v Uhorsku tak, ako to plánovali za Károlyiho vlády …

Tiež sa vám zdá, že sa nám tá história neustále opakuje? Hoci v pepitavom.