naokraj

Odeské katakomby 18 až 35 metrov pod povrchom mesta a jeho okolia s približnou celkovou dĺžkou 2 500 kilometrov sú najrozsiahlejším podzemným komplexom tunelov a labyrintov na svete. Vznikali v 19. a na začiatku 20. storočia počas ťažby žltého vápenca, ktorý sa používal ako stavebný materiál na budovanie mesta. V 19. storočí ich ako skrýše pred políciou využívali rôzne kriminálne živly. V prvých dňoch vojny sa za bombardovania mesta sťahovali do nich obyvatelia z blízkych obytných štvrtí a slúžili ako provizórne protiletecké kryty. Počas okupácie nacistickými a rumunskými vojskami v nich hľadala útočisko časť prenasledovaných Židov a stali sa základňou pre sovietskych partizánov. Rumunské tajné služby a gestapo vedeli, že sa v nich skrývajú ľudia, ale do hĺbky katakomb sa takmer nikdy neodvážili, lebo sa báli, že by tam zablúdili. Preto systematicky ničili vchody, zalievali chodby betónom alebo do nich vháňali jedovatý plyn. Teplota v podzemí sa celoročne pohybovala od 12 do 14 °C, bez ohľadu na vonkajšie teploty a relatívna vlhkosť vzduchu 85 až 95 % sťažovala dýchanie a spôsobovala vlhnutie a hnitie oblečenia a prikrývok, takže človek tam bol vystavený nebezpečenstvu podchladenia a vzniku respiračných chorôb. Bol odkázaný na nedostatočné svetlo zo sviečky, petrolejky či fakle a v úplnej tme v labyrinte mohol ľahko zablúdiť a nenájsť už cestu späť. Pretože hrubé vrstvy vápenca pohlcujú zvuk, keby sa niekto stratil, nedovolal by sa pomoci. Hrozili tam záplavy aj závaly.

Dlhý pobyt v takých podmienkach bol pre ľudí nielen veľkou fyzickou, ale aj psychickou záťažou. Bez dnešných technológií a vybavenia bolo zložité zabezpečiť všetko potrebné, napr. dostatok pitnej vody. Partizáni však dokázali vytvoriť celé podzemné mestá s vlastnou infraštruktúrou, ktoré bojovníkom umožňovali prežiť v izolácii od vonkajšieho sveta aj niekoľko mesiacov bez toho, aby vyšli napovrch. V centre tábora bola veliteľská miestnosť s rádiovým spojením, kde prijímali rozkazy z Moskvy a správy z frontu. Súčasťou táborov boli kuchyne, nemocnice, kde sa konali v provizórnych podmienkach aj operácie, spálne s poschodovými posteľami vytesanými do kamenných stien.

Fungovanie táborov v podzemí si vyžadovalo premyslenú sieť spolupracovníkov na povrchu, dokonalý systém utajenia a disciplínu. Vstupy do katakomb sa nachádzali v pivniciach rodinných domov, v opustených studniach, lomoch alebo dokonca v hrobkách na cintorínoch. Spojky nechávali správy alebo balíky na presne určených miestach v okrajových chodbách. Partizáni zo základní v podzemí vyrážali na bleskové útoky na povrch a následne v nich zase mizli.

Desiatky až stovky bojovníkov trávili pod zemou, kde hrozila psychická deprivácia a rôzne vážne ochorenia z prechladnutia a nedostatočnej hygieny celé mesiace. Chaosu a morálnemu zlyhaniu čelili prísnym režimom riadeným veliteľom a politickým komisárom. Pre udržanie duševného zdravia sa venovala pozornosť aj “kultúrnemu vyžitiu” – hrali spoločenské hry, čítali staré noviny, spievali, pre deti sa organizovalo improvizované vyučovanie.

Slovenskí vojaci mali v Odese za úlohu po boku nacistického Nemecka a rumunskej armády zabezpečovať tyl a bojovať proti partizánom. Väčšina z nich však s fašistickou ideológiou nesúhlasila, odmietala bojovať proti miestnemu obyvateľstvu a na prelome rokov 1943 a 1944 tajne s partizánmi nadviazala kontakt. Do podzemia postupne dezertovalo celkovo 88 slovenských vojakov. Priniesli do katakomb tri nákladné autá plné ukradnutých potravín a zásob, medzi nimi výbušníny, granáty, náboje, míny, pušky, automaty, dokonca aj dva guľomety a dva mínomety. Sovietske velenie z nich po počiatočnej nedôvere utvorilo dve samostatné bojové skupiny. Stali sa prvými cudzincami, ktorým sovietske hnutie odporu umožnilo vstup a pobyt v prísne utajovanom podzemnom labyrinte. Popri iných akciách bola ich veľkým úspechom záchrana Odeskej opery, ktorú pred ústupom v apríli 1944 nemecké vojská zamínovali. Slovenskí vojaci odovzdali informácie o umiestnení náloží, ktoré získali ženistom z postupujúcej Červenej armády. Pobyt Slovákov v katakombách pripomínajú ich kresby a artefakty, ktoré zanechali na vápencových stenách. Patrí k nim napr. slovenský dvojkríž vytesaný hneď vedľa vtedajšieho sovietskeho štátneho znaku, kosáka a kladiva.

Z desiatok slovenských vojakov, ktorí prešli k odeským partizánom, sa konca druhej svetovej vojny dožil len minimálny počet. Po oslobodení Odesy v apríli 1944 boli tí čo prežili zaradení do 1. československého armádneho zboru v ZSSR, viacerí do 2. československej samostatnej paradesantnej brigády. Keď v auguste 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, bola táto brigáda letecky prepravená na povstalecké územie na letisko Tri Duby.

Keď človek zistí, koľkí Židia napr. vo Francúzsku “pracovali” ako lovci Židov, alebo ako príslušníci poľského či českého odboja ako konfidenti gestapa udávali svojich krajanov, a má popritom neustále počúvať a čítať, ako by sa mal hanbiť za príslušníkov vlastného národa, ktorý je vraj národom zradcov a kolaborantov, nemôže si nepoložiť otázku, komu a prečo tak záleží na tom, aby v ňom udupal to národné (seba)vedomie. Myslím si, že odpoveď nie je nájsť tak ťažko. Vždy sú to tí, ktorí chcú nami manipulovať v záujme vlastných cieľov. A ich riťolezi a užitoční idioti.

.