naokraj

Ruská Odesa má 2.9. sviatok. Je to dátum založenia mesta v roku 1794. Vzniklo na základe dekrétu ruskej cárovnej Kataríny II. Veľkej ako nový strategický prístav a vojenská pevnosť na pobreží Čierneho mora.

Viem, že kdejaké fúriky sa tu budú oháňať “pôvodným” osídlením, spomenú Grékov, Krymských Tatarov (ktorí tu v našich končinách vraždili a lúpili a ľudia kvôli nim roky žili vo všelijakých podzemných úkrytoch v horách a jedli žalude a stromovú kôru), nebodaj Osmanských Turkov, ktorí nás tu tiež plienili a rabovali. Mohli by začať aj Kimerijcami alebo Skýtmi.

A čo tak neandertálci?

Elitný slovenský motorizovaný zväzok na fronte, do augusta 1943, než ho Nemci odzbrojili, nazývaný Rýchla divízia, mal bojové aj tylové zabezpečenie (autokolóny, opravárenské dielne, poľnú nemocnicu). Vojaci z týchto podporných a stavebných zložiek boli nasadení na práce na južnej Ukrajine. Keď sa ich jednotky ocitli v okolí Odesy, viacerí začali nadväzovať tajné kontakty s miestnym odbojom.

Prebehlíci a dezertéri z tylových (zabezpečovacích) jednotiek, ktoré na južnú Ukrajinu poslalo nemecké velenie na prelome rokov 1943 a 1944 sa stali súčasťou partizánskeho hnutia, významne sa podieľajúceho na oslobodení Odesy spod nemeckej a rumunskej okupácie, ktorá trvala 907 dní (od októbra 1941).

V českom článku som sa dočítala, že:

“V roku 1944 sa blížil front a bolo jasné, že Odesu oslobodí Červená armáda a že NKVD bude klásť nepríjemné otázky. Napríklad: Čo ste robili za okupácie? A tak dva tri mesiace pred príchodom sovietov zase vznikajú partizánske oddiely. Vtedy sa tiež k partizánom pridali Slováci.”

To by neboli Česi a Šimečkovci, aby sa nesnažili nejako zhodiť Slovákov, obviniť ich zo zbabelosti, neschopnosti, oportunizmu, zradcovstva… Mne sa však, čím viac premýšľam o tom, čo všetko uprostred geopolitických otrasov tí malí Slováci museli vydržať, koľko na nich kde-kto naložil, začína zdať, že sa naozaj nemáme za čo hanbiť. Že nie sme zo všetkých tých od nás oveľa väčších a silnejších národov v Európe – ako sa nám to snažia vsugerúvať – horší. A nech už tie naše historické peripetie sú akokoľvek zamotané, nakoniec sa vôbec nemáme prečo bičovať a prosiť niekoho, najmä ak nás ničím neprevyšuje, o odpustenie.

Aj pretože poznám jeden taký osud slovenského vojaka, ktorý prebehol k Rusom z osobných spomienok, a keďže išlo o súkromný rozhovor v rodine, nič netajil ani neprikrášľoval, zaujíma ma táto téma. Bol medzi tými, čo sa vzdali Červenej armáde po ústupe z Kaukazu. Obyčajný vojak, ktorý chcel prežiť. A prežil nakoniec aj tú Duklu a oslobodzovanie Československa.

Ale kým sa dostanem k Odese, k jej katakombám a Slovákom v nich, “fúrikovci” si zaslúžia trochu sa (geo)politicky dovzdelať.

*******************

V snahe demonštrovať lojalitu voči Adolfovi Hitlerovi odsúhlasila Tisova vláda už 22. júna 1941 vstup Slovenskej republiky do vojny proti ZSSR. Keby dnes naši západní mocipáni tlačili na slovenskú vládu (i keď Fico toto volebné obdobie už sľub, že k tomu nedá nikdy súhlas neporuší), alebo ak by voľby vyhrali takí, za ktorých kope generál Macko, naša armádička, kde vraj podľa zákulisných žartíkov náborárov, ktorí raz prišli aj do našej školy, má adept vedieť prísť ráno do práce a dostaviť sa na obed do kantíny, by na východný front jachala zas, aby si jej príslušníci viac zaslúžili výsluhové dôchodky a ďalšie doteraz bežným dôchodcom nedoručované výhody. A ak by sa zaviedla zase povinná prezenčná služba, mohli by sa voliči budúcej nádejnej vládnej koalície na čele s PS tešiť, že si svoje bojové hry budú môcť vyskúšať bez prevteľovania sa do panáčikov na displeji.

Slovenská republika (1939 – 1945) nebola nezávislým štátom, ale satelitom Tretej ríše. Podľa zluvy z marca 1939, ktorú Tiso podpísal s Hitlerom sa Slovensko zaviazalo viesť svoju zahraničnú a vojenskú politiku „v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“. Ako pragmatický politik si uvedomoval, že v diplomatickom a politickom zápase medzi Slovenskom a Maďarskom o to, kto bude lojálnejším spojencom Berlína by moholo Slovensko, oklieštené po Viedenskej arbitráži, prehrať slovenské územie, keby spoluprácu odmietol. V slovenskej politike prebiehal mocenský boj medzi umierneným krídlom HSĽS (Jozef Tiso) a radikálnym pronacistickým krídlom (Vojtech Tuka a Alexander Mach). Predseda vlády Tuka bez vedomia prezidenta Tisa i bez súhlasu Snemu vyhlásil vojnu ZSSR 22. júna 1941, čím prekročil svoje právomoci. Tiso nemohol Tukov manéver verejne odsúdiť alebo zrušiť, musel ho legitimizovať, aby ho Nemci nezosadili a neodovzdali plnú moc radikálovi Tukovi, čo by spustilo na Slovensku nacistický teror. Vyslanie slovenskej armády (Rýchlej a Zaisťovacej divízie) tak nevyplývalo iba z Tisovho antikomunistického presvedčenia, ale aj z geopolitických príčin a obáv o osud Slovenska. Ak by odmietol Hitlera podporiť, riskoval by stratu nemeckej ochrany, čo by viedlo k okupácii Slovenska Maďarskom, ktoré malo voči SR územné nároky. Pre neho ako katolíckeho kňaza bol ateistický komunizmus (boľševizmus) najväčším morálnym a spoločenským zlom. Vojnu proti ZSSR verejne prezentoval ako križiacku výpravu na obranu kresťanskej civilizácie a európskej kultúry (podobnosť s konšpiráciami à la fúrik čisto náhodná). Keď Tiso v novembri 1941 osobne navštívil slovenských vojakov na okupovanom území Ukrajiny (napríklad v Mariupole), povzbudzoval ich do boja tvrdením, že bojujú za správnu vec a za budúcnosť Slovenska.

Po boku nacistického Nemecka vyslala Slovenská republika do vojny proti ZSSR takzvanú Rýchlu skupinu (neskôr divíziu) a Zaisťovaciu divíziu, pričom celkovo týmito formáciami prešlo približne 60 až 80-tisíc slovenských vojakov. Hneď v prvom veľkom boji Slovákov pri ukrajinskom Lipovci 22. júla 1941 mala brigáda značné straty. Slovákom sa na začiatku vojny so Sovietskym zväzom sľubovalo, že sa na fronte zdržia iba niekoľko týždňov, nanajvýš mesiacov, no koniec sa cieľ vzďaloval, a mŕtvych i ranených pribúdalo.

Základ slovenskej armády na východnom fronte tvorili vojaci na prezenčnej službe a záložníci. Ich demobilizácia a rotácia boli v podmienkach prebiehajúcej svetovej vojny komplikované. Počas vojny v rokoch 1939 až 1945 bola dĺžka prezenčnej služby na Slovensku zákonom stanovená na 24 mesiacov. Po odslúžení dvoch rokov však vojaci neboli automaticky posielaní do civilu. Kvôli vojnovému stavu ich režim často zadržiaval v armáde ako tzv. „nadsluhujúcich“ alebo ich rovno preradil do zálohy. Slovenská armáda uplatňovala systém pravidelných výmen (rotácií). Príslušníci Rýchlej či Zaisťovacej divízie, ktorí strávili na fronte spravidla 6 až 12 mesiacov, boli posielaní späť na Slovensko do tzv. doplňovacích útvarov v zázemí. Na ich miesto boli z kasární na Slovensku vypravené čerstvé posily – išlo buď o mladých vojakov, ktorí práve dokončili základný výcvik, alebo o starších záložníkov povolávaných na mimoriadne cvičenia. Ak bol vojak prepustený domov, zostával v evidencii ako záložník. Režim ho mohol o niekoľko mesiacov v rámci ďalšej vlny mobilizácie povolať späť do zbrane a poslať na front znova. Po vypuknutí SNP Tisov režim stratil kontrolu nad armádou. Nemecká armáda kompletne odzbrojila slovenské jednotky na východnom Slovensku. Tisíce vojakov základnej služby namiesto demobilizácie prešli k partizánom, do povstaleckej armády alebo skončili v nemeckých zajateckých táboroch.

Bežní slovenskí vojaci a mnohí dôstojníci neboli nadšení účasťou vo vojne. Slováci odmietali bojovať proti inému slovanskému národu, s ktorým navyše nemali žiadny priamy spor. Napriek tomu slovenský expedičný zbor patril medzi najpripravenejšie spomedzi vojsk nemeckých satelitov. Už od začiatku roka 1943 slovenská vláda a vojenské velenie plánovali stiahnutie svojich dvoch bojových divízií z frontu späť na Slovensko. Minister obrany Ferdinand Čatloš oficiálne o to žiadal nemecké velenie na jar a v lete 1943 s odôvodnením, že slovenská armáda je vyčerpaná, potrebuje dozbrojenie a kompletnú reorganizáciu v zázemí. Nemci slovenskej vláde sľúbili stiahnutie divízie z priamej bojovej línie, no sľub nedodržali.

Situácia na fronte sa po Stalingrade skomplikovala. Nemeckým zoskupeniam na Kaukaze hrozilo odrezanie a zničenie. Slováci kryli ústup nemecko-rumunských vojsk a pritom sa sami takmer dostali do sovietskeho obkľúčenia. Podľa rozkazu nemeckého vrchného velenia museli Slováci, ktorým Nemci neverili kvôli častým dezerciám a neochote bojovať za Tretiu ríšu, nemeckému Wehrmachtu po ústupe z Kaukazu odovzdať takmer všetky svoje zostávajúce nákladné autá, ťažké zbrane a tanky. Približne 2 500 slovenských vojakov, ktorí ostali bez dopravných prostriedkov, Nemci narýchlo evakuovali transportnými lietadlami a loďami cez Kerčský prieliv priamo na Krym, kde uviazli. Vojaci si mysleli, že divízia pôjde na prezbrojenie domov, keď im však velitelia oznámili, že budú budovať obrannú líniu na Kryme, nastalo veľké rozčarovanie. Už vtedy prebehlo k partizánom 200 až 300 Slovákov. Od marca do júla slúžili Slováci v zázemí Krymu. Boli nasadení len na strážne a zabezpečovacie úlohy pozdĺž čiernomorského pobrežia a na protipartizánske akcie. V auguste 1943 bola kvôli úplnej strate mobility jednotka premenovaná z Rýchlej divízie na 1. pešiu divíziu.

Slovenskí vojaci nasadení v tyle na protipartizánsku službu v Bielorusku a na Ukrajine často spolupracovali s miestnym obyvateľstvom a partizánmi, varovali ich pred nemeckými raziami alebo im priamo odovzdávali zbrane a muníciu. Aj na Kryme sa počas pokojného obdobia v roku 1943 správali úplne inak než okupačné jednotky nemeckého Wehrmachtu či SS. Mnoho ich dezertovalo priamo z hliadok do krymských hôr k partizánom. Či sa to niekomu páči alebo nie, Slováci cítili slovanskú vzájomnosť a odpor voči nacizmu. Nebola to ich vojna a chceli ju iba prežiť. K miestnym obyvateľom sa správali priateľsky, nadväzovali s nimi aj osobné vzťahy. Na čiernom trhu si s nimi vymieňali nemecké vojenské konzervy, cigarety a šatstvo za domáce potraviny, ovocie či alkohol. Na krymských dedinách často dobrovoľne pomáhali miestnym pri prácach na poliach alebo okolo domu. Slovenskí dôstojníci a vojaci ignorovali nemecké príkazy na tvrdé zaobchádzanie s civilistami, často naopak miestnych vopred varovali, keď im hrozilo nebezpečenstvo. Boli prípady, keď fyzicky bránili civilistov pred Nemcami či kolaborantami.

Po katastrofálnom ústupe z Kaukazu a mesiacoch strážnej služby na Kryme bola divízia v septembri 1943 narýchlo presunutá na južnú Ukrajinu. Na jeseň ju Nemci aj napriek protestom nášho ministerstva národnej obrany nasadili na obranu línie, ktorá mala zastaviť mohutnú sovietsku Melitopoľskú ofenzívu. Jednotky 4. ukrajinského frontu prelomili nemecké pozície. Slováci, ktorým chýbala ťažká technika a nechceli umierať za nacistické Nemecko, vyvesili biele vlajky a organizovane prechádzali na sovietsku stranu. Počas jediného dňa, 30. októbra 1943, sa vzdali viac ako dve tisícky slovenských vojakov a desiatky dôstojníkov.

Väčšina divízie vrátane tých, ktorí prežili katastrofu pri Melitopoli na južnej Ukrajine sa stiahla na severozápad. Keďže Nemci po masových dezerciách stratili v Slovákov akúkoľvek dôveru, stiahli ich z frontu a kompletne ich odzbrojili.

Na samotnom Kryme zostala odrezaná menšia časť divízie – išlo približne o 900 až 1 000 mužov. Keď Červená armáda v novembri 1943 odrezala pozemnú šiju Perekop, títo Slováci sa spolu s nemeckou 17. armádou ocitli v pasci.

V apríli a máji 1944, kedy Sovietsky zväz spustil mohutnú Krymskú ofenzívu bolo niekoľko stoviek slovenských vojakov uviaznutých na Kryme úspešne evakuovaných z prístavu Sevastopoľ po Čiernom mori nemeckými a rumunskými loďami pod neustálou paľbou do Rumunska. Časť Slovákov, ktorá sa nedostala na evakuačné lode v Sevastopole, buď zahynula pri bombardovaní prístavov, alebo padla do sovietskeho zajatia. Neskôr, v priebehu leta 1944, sa zvyšky oboch predtým od seba odrezaných skupín zlúčili. Jednotka bola zbavená štatútu bojového útvaru a reorganizovaná na 1. technickú divíziu. Namiesto zbraní dostali vojaci lopaty a krompáče. Celý rok 1944 a začiatok roka 1945 strávili budovaním nemeckých obranných línií, kopaním zákopov a opevňovacích prác na ústupe cez južnú Ukrajinu, Moldavsko a Maďarsko. Na jar 1945 sa táto skupina rozpadla v Rakúsku, kde padla do zajatia západných Spojencov.

Tisíce slovenských zajatcov a dezertérov v ZSSR vstúpili do 1. československého armádneho zboru v ZSSR pod vedením generála Ludvíka Svobodu.

***************

Na jeseň roku 1943 bola do širšej oblasti Odesy presunutá slovenská 1. pešia divízia (predtým nazývana Rýchla), zväčša jej tylové jednotky. Odesa bola nemeckými a predovšetkým rumunskými vojenskými jednotkami obsadená už od októbra 1941. Počas nemeckej a rumunskej okupácie bolo v meste a okolí zavraždených 4. rumunskou armádou a nemeckými jednotkami Einsatzgruppen 183 tisíc ľudí.zahynulo – takmer 100 000 Židov a viac ako 80 000 nežidovských civilistov a sovietskych vojnových zajatcov.

Slovenskí vojaci sa počas postupu Ukrajinou stávali očitými svedkami zverstiev páchaných na Židoch a civilnom obyvateľstve. Zachovali sa desiatky denníkových záznamov a listov domov, kde radoví slovenskí vojaci vyjadrovali hlboké zdesenie a odpor k tomu, čo robili Nemci a Rumuni. Viacerí slovenskí dôstojníci a lekári sa snažili miestnym Židom pomáhať, vydávali im napr. falošné priepustky. V dobe, keď Slováci prišli do oblasti Odesy, bolo už po likvidácii Židov. Práve to, že boli na okupovaných územiach ZSSR svedkami nacistických zverstiev a masového vyhlazovania bolo pre mnohých Slovákov hlavným morálnym dôvodom k účasti na pomoci partizánom a k dezercii.