naokraj

Poliaci sa spamätávajú z neochvejnej podpory kyjevského banderovského režimu, na čele ktorého je – paradoxne – Žid. Účasť Židov na novodobom boji o “nezaležnu Ukrajinu” a za “oslobodenie sa “ spod vplyvu Ruska odštartoval naplno za Oranžovej revolúcie a za účasti deduškov – banderovcov, vojnových zločincov, ktorých v dobách Studenej vojny prichýlil Západ, napríklad Kanada, Veľká Británia či Nemecko. Tam si deduškovia zriadili rôzne pamätníky a múzeá, aby uchovali pamiatku na masových vrahov zo svojich radov.

Teraz zrazu Poliaci precitajú a začínajú si uvedomovať, koho budú mať za suseda, ak tá vojna s Ruskom– nevedno ešte ako, ale iste nie tým, že by Rusi stáli o západ Ukrajiny a sami sa vysporadúvali s tamojšími teroristami a mafiánmi – skončí. V Poľsku by chceli preskúmať oblasti, kde banderovci za druhej svetovej vojny vraždili Poliakov, exhumovať ich pozostatky a spočítať obete, aby mohli exaktne dokázať, že Ukrajinci na nich spáchali genocídu. Lebo tí to popierajú. Taras Ševčenko, ktorý pripomínal výzvy nášho Kollára a Šafárika k slovanskej vzájomnosti a k zmiereniu brata s bratom, vystríhal ich pred vzájomnými svármi a prosil svojich rodákov aj Poliakov, aby sa pomerili, sa musí v hrobe obracať. Ako si asi básne národného barda dnes vykladajú ukrajinskí nacionalisti?

A niežeby sme u nás nemali tiež takých, čo to s tým slovenským nacionalizmom preháňajú a neboli by si osvojili kadejaké stereotypy z tej propagandy zo Slováka či Gardistu. No tak či tak, so zverstvami páchanými banderovskými fanatikmi z OUN/UPA, ale aj obyčajnými ukrajinskými civilmi na Poliakoch, Židoch a aj iných národnostiach, ani tie najhoršie zločiny slovenských gardistov nemožno porovnať ani len zďaleka. Slovenský antisemitizmus – i keď sa nás ním snažia bičovať, aby sme śa kajali, zohli chrbát a poslúchali – mal len takú štandardnú “civilizovanú” európsku podobu. Viem, že napr. na Spiši, kde žili Nemci, to bolo iné. Mala som odtiaľ učiteľa slovenčiny, a ten mi rozprával, čo videl ako chlapec. Tam miestni Nemci ťahali Žida za bradu a za pajesy. U nás sa také veci nediali, hoci, isteže, väčšina sa len mlčky prizerala, a niektorí sa aj tešili na dražby ich majetku. Ale neďaleko bola maďarská hranica a mnoho ich tadiaľ prechádzalo za pomoci miestnych, a i nezištnej.

Keď som objavila Isaaca Bashevisa Singera (1902 – 1991), jedného z popredných amerických jidiš spisovateľov, nositeľa Nobelovej ceny za literatúru, bola som očarená jeho magickým realizmom. Jeho tvorbu ovplyvnili haličské korene. Narodil sa blízko Varšavy, ale jeho otec, Pinchas Menachem Singer, bol chasidský rabín pochádzajúci z haličského mestečka Tomaszów Lubelski. Vďaka haličským príbuzným si Singer osvojil špecifickú kultúru mysticizmu a mentalitu tamojších Židov. Jeho matka patrila k racionálnym a pragmatickým Židom z Litvy (tzv. Litvakom). Z rozporu medzi jej mentalitou a mentalitou otca sa zrodili Singerove príbehy z prostredia mystického judaizmu plného emócií, spevu, tanca a zázrakov. Čerpal z otcovho rozprávania o haličských cadikoch (svätých mužoch), démonoch, dibucoch (zlých duchoch), anjeloch a čarodejniciach. Jeho postavy, unavené moderným svetom, veľkomestom (Varšavou), asimilované s okolím často podnikajú cestu do Haliče., do miest ako Ľvov, kde nachádzajú ešte čistý, starý svet. Vyrovnávajú sa s konfliktom sveta viery v zázraky s moderným racionalizmom a skepticizmom. Starší brat Isaaca Israel bol autorom majstrovských realistických, sociálno-psychologických rodinných ság, napr. románu “Bratia Aškenaziovci” – jedného z najväčších diel modernej jidiš literatúry. V ňom sa chasidskí Židia z Haliče a z iných častí ruskej a rakúskej ríše sťahujú do dravého kapitalistického priemyselného prostredia (Lodž na prelome 19. as 20. storočia) a toto prostredie nemilosrdne ničí ich tradičné náboženské hodnoty. Potomkovia chasidských prisťahovalcov sa stávajú asimilovanými modernými nemecky či poľsky hovoriacimi obchodníkmi. Modlitbu a rešpekt k rabínovi nahrádzajú uctievaním peňazí a moci, strácajú identitu, morálne upadajú, menia svetonázor; niektorí prechádzajú k socializmu, iní k nacionalizmu.

Ľvov (v jidiš Lemberg), multietnické (Poliaci, Židia, Nemci, Ukrajinci, Arméni) hlavné mesto rakúskej Haliče, bol centrom jidiš kultúry a literatúry európskeho významu. Na začiatku 19. storočia sa stal strediskom haskaly (židovského osvietenstva). Židovskí intelektuáli sa tu pokúšali o osvetu medzi masami pomocou jazyka, ktorým tie masy hovorili – jidiš. V ňom kritizovali náboženský fanatizmus a propagovali vzdelanie a modernizáciu.

Po prvej svetovej vojne sa Ľvov stal súčasťou Poľska a jidiš literatúra tu zažívala neuveriteľný rozmach. Vznikali jidiš novíny, literárne časopisy, divadlá a kultúrne spolky. Po masívnych vlnách emigrácie z Haliče do USA začiatkom 20. storočia sa sformovala v New Yorku silná komunita spisovateľov, ktorí vo svojich dielach v jidiš nostalgicky, realisticky i tragicky spracovávali život v Ľvove.

Práve u Singerovcov začína môj záujem o tento zaniknutý svet niekde na okraji bývalého Rakúsko-Uhorska a neskôr územia ďalších štátov, ktoré oň súperili, až ho nakoniec zmazali z povrchu zemského. Do roku 1939 Ľvov patril do Poľska. V septembri 1939 ho najprv obsadili (pakt Ribbentrop-Molotov) sovietske jednotky, Po obsadení východného Poľska Sovietskym zväzom sa Ľvov sa stal súčasťou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, Stalinská NKVD zatýkala, deportovala a väznila politických a ideologických nepriateľov, poľských aj ukrajinských, príslušníkov pravicovej, protikomunisticky a nacionalisticky orientovanej inteligencie.

Po napadnutí ZSSR Nemeckom prepukla v meste panika a pred rýchlym odchodom sovietskej správy malo byť podľa historických odhadov NKVD v ľvovských väzniciach popravených asi 4 000 politických väzňov. Časť bola obeťou nemeckých náletov na Ľvov, kedy bomby zasiahli priamo väzenské budovy.

Prvé hodiny bezvládia po úteku Sovietov a pred príchodom nemeckého vojska boli začiatkom teroru namiereného proti Židom. Príbuzní politických väzňov, ktorí vnikli do väzníc a našli ich mŕtvoly túžili po pomste a židovské obyvateľstvo kolektívne obvinili zo židoboľševizmu, z pomoci sovietskemu režimu. V noci z 29. na 30. júna 1941, sedem hodín pred regulárnou nemeckou armádou (Wehrmachtom), vstúpil do Ľvova prápor Nachtigall, vojenská jednotka zložená z ukrajinských nacionalistov (banderovcov), ktorú sformoval a vyzbrojil nemecký Abwehr (vojenská spravodajská služba). Na jej čele stál Banderov blízky spolupracovník Jaroslav Stecko. Večer 30. júna Stecko verejne prečítal Akt obnovenia ukrajinskej štátnosti, ktorým deklaroval vznik samostatnej Ukrajiny úzko spolupracujúcej s hitlerovským Nemeckom. Ešte pred príchodom nemeckej správy a Einsatzgruppen začali banderovci 30. júna ráno utvárať ľudovú milíciu, ktorá dostala biele pásky na rukávy a prebrala kontrolu nad mestom. Podľa ideológie Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN-B) boli Židia a Poliaci hlavnou prekážkou nezávislej ukrajinskej štátnosti. Stecko, ktorý bol v OUN/B druhou najdôležitejšou osobou po Banderovi a priamym vykonávateľom zločinov v roku 1941 vo svojej autobiografii z roku 1941 uviedol: „Považujem Židov za škodlivých a za pomocníkov Moskvy pri uväznení Ukrajiny. Preto stojím na stanovisku vyhladenia Židov a prenesenia nemeckých metód ničenia židovstva na Ukrajinu.“

Milicionári a agresívny dav zložený z miestnych obyvateľov predovšetkým ukrajinskej národnosti uskutočnili obrovský pogrom na Židov, v ich bytoch a na uliciach ich brutálne bili, ponižovali a týrali pred prizerajúcim sa davom, ktorý sa do týchto zverstiev aj aktívne zapájal. Nemecké predsunuté hliadky (najmä 1. horská divízia) v meste boli prítomné, no nezapájali sa. Až keď v nasledujúcich dňoch dorazili nemecké vyhladzovacie oddiely Einsatzgruppe C, chaos sa zmenil na systematické, priemyselné vyvražďovanie. Pokus banderovcov o vyhlásenie nezávislého štátu Hitler zatrhol – Stepan Bandera aj Jaroslav Stecko boli o niekoľko dní neskôr Nemcami zatknutí a uväznení v koncentračnom tábore Sachsenhausen, v špeciálnej časti pre politických VIP väzňov. Na jeseň 1944 boli prepustení, aby boli využití na diverzný boj proti postupujúcej Červenej armáde.

Pri vlne pogromov v Ľvove za účasti ukrajinských nacionalistov malo zahynúť 4 000 až 6 000 Židov.

Po skončení druhej svetovej vojny Stecko, podobne ako mnohí iní kolaboranti, unikol spravodlivosti, dožil život v luxuse a na Západe bol politicky rehabilitovaný. Usadil sa v Mníchove v NSR, kde vzniklo centrum ukrajinskej nacionalistickej emigrácie. Po tom, čo sovietsky agent – Poliak – v roku 1959 zavraždil Stepana Banderu, sa Stecko v roku 1968 stal oficiálnym najvyšším vodcom OUN-B Založil a viedol Antibolševický blok národov (ABN). Politici počas Studenej vojny privierali oči nad fašistickou minulosťou emigrantov, hlavne, že nenávideli ZSSR. V roku 1983 Stecka vo Washingtone oficiálne prijal aj americký prezident Ronald Reagan, ktorý ho označil za „posledného premiéra slobodného ukrajinského štátu”. Stecko zomrel prirodzenou smrťou v Mníchove v roku 1986, pričom za svoje schvaľovanie genocídy a podiel na tragédii ľvovských Židov nebol nikdy postavený pred súd.

V Ľvove sa dnes nachádza veľký pamätník Stepana Banderu, jeho blízky spolupracovník Jaroslav Stecko je tam pripomínaný predovšetkým na pamätných tabuliach, v názvoch ulíc a ako súčasť širších expozícií venovaných lídrom OUN. Monumentálny pamätník Banderu v Ľvove patrí medzi architektonicky najpôsobivejšie novodobé diela v meste. Samotná jeho bronzová socha meria 4 metre (s podstavcom celkovo 7 metrov). Za sochou sa týči 30 metrov vysoká triumfálna oblúková Stéla ukrajinskej štátnosti, ktorú podopierajú štyri stĺpy symbolizujúce štyri hlavné éry ukrajinskej histórie: Kyjevskú Rus, Kozácku éru, obdobie UNR/ZUNR a nezávislú Ukrajinu. Do základov pamätníka bola uložená kapsula so zemou z Banderovho rodiska a z jeho hrobu v Mníchove. Pamätník bol odhalený v roku 2007.

Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia približne tretinu obyvateľov mesta – okolo 110-tisíc ľudí. Po vypuknutí vojny a úteku utečencov z nacistami okupovaného Poľska sa ich počet zvýšil až na približne 160-tisíc. Nacistickú okupáciu Ľvova prežil iba zlomok z nich – v roku 1944 sa ich úradom prihlásilo menej ako tisíc.

Po brutálnych pogromoch v júni a v júli (Dni Petľuru) na jeseň 1941 v chudobnej severnej štvrti mesta vzniklo židovské geto. Židia tu žili v hrozných podmienkach, hladovali a slúžili ako lacná pracovná sila pre nemecké vojnové továrne. Do tohto uzavretého územia natlačili vyše 130-tisíc Židov. Všetci schopní práce museli vykonávať nútené práce v prospech nemeckej vojnovej mašinérie. Priamo na predmestí Ľvova bol zriadený koncentračný a pracovný tábor Janowska. Slúžil ako tranzitné miesto, ale aj ako miesto okamžitých popráv v neďalekých piesočných roklinách (Piaski). V tábore väzni umierali pri sadistických previerkach a ťažkej práci Od marca 1942 začali nacisti systematicky vyprázdňovať geto v rámci tzv. Akcie Reinhard. Desiatky tisíc ľudí (najmä starci, ženy a deti) bolo v dobytčích vagónoch deportovaných do vyhladzovacieho tábora Bełżec, kde ich okamžite zavraždili v plynových komorách. Len počas augusta 1942 takto deportovali vyše 50 000 ľudí.

Geto v Ľvove a tábor Janowska strážili a riadili nemecké nacistické orgány, príslušníci nemeckých jednotiek SS a bezpečnostnej služby SD, no samotný výkon strážnej služby z veľkej časti zabezpečovali miestni ukrajinskí kolaboranti a sovietski vojnoví zajatci, ktorí sa nechali naverbovať nacistami a Nemci ich vycvičili v špeciálnom tábore Trawniki pri Lubline. Nemecké dokumenty ich často označovali ako Askaris alebo Wachmänner. Ukrajinská pomocná polícia mala na starosti najmä vonkajšie stráženie Ľvovského geta. Asistovala nemeckej poriadkovej polícii (Schupo) pri uzatváraní geta, hliadkovaní pozdĺž plotov a brutálnom vyhľadávaní ukrytých Židov počas likvidačných akcií. Vo vnútri geta (podriadená židovskej rade Judenrat) pôsobila Židovská poriadková služba zložená zo Židov, ktorí sa nechali nalákať na dočasné výhody. Nemali zbrane, len obušky a ich úlohou bolo udržiavať denný režim a zhromažďovať ľudí na deportácie. Nacisti ich nakoniec takisto takmer do jedného zlikvidovali

V júni 1943 sa nacisti rozhodli geto definitívne zlikvidovať. Židia sa však odmietli vzdať bez boja. Miestne podzemné hnutie odporu začalo ozbrojené povstanie. Na nemecké a ukrajinské policajné jednotky útočili granátmi a zápalnými fľašami. Nacisti geto začali systematicky vypaľovať dom po dome, aby povstalcov vyhnali z bunkrov. Posledných preživších postrieľali na mieste alebo odvliekli do tábora Janowska a následne zmasakrovali. Mesto bolo vyhlásené za „čisté od Židov“

Vtedy sedemročné dievča Krystyna Chiger (neskôr Kristine Keren) a jej rodina sa pred smrťou zachránili 14-mesačným ukrývaním v mestských stokách a kanalizácii. Keď v máji 1943 začala likvidácia geta, otec Krystyny, Ignacy Chiger, vysekal dieru do podlahy pivnice. Cez ňu s celou rodinou a malou skupinou ďalších ľudí skočil do splaškov mestského kanalizačného systému, kde následne strávili 14 mesiacov v tme, chlade, vlhkosti, smrade, hluku valiacej sa vody, v spoločnosti potkanov. Krystyne babička pred útekom uplietla zelený sveter, ktorý sa stal symbolom jej prežitia a dnes je vystavený v Pamätnom múzeu holokaustu v USA (USHMM). Židom ukrytým v podzemí pomáhal Poliak Leopold Socha, ktorý ich tam objavil, zamestnanec ľvovských kanalizácií a bývalý malý zlodej. Spočiatku žiadal peniaze, no neskôr sa v ňom prebudilo svedomie a pomáhal im nezištne, riskujúc život svoj aj svojej rodiny. Donášal im do podzemia jedlo, čistú vodu, lieky a správy z vonkajšieho sveta.

Pomáhal mu kolega Štefan Wroblewski.

Oslobodenia mesta Červenou armádou v júli 1944 sa dožilo 10 ľudí, vrátane Krystyny, jej brata Pawla a rodičov. Po 14 mesiacoch vyšli na denné svetlo, boli zoslabnutí a po oslepení slnkom po dlhom pobyte v temnote dočasne nič nevideli.

Tento príbeh je zachytený v knihe “Dievča v zelenom svetríku” a inšpiroval aj známy film nominovaný na Oscara V temnote.

Po vojne bol Ľvov pričlenený k ZSSR. Židovská komunita v meste bola takmer úplne vyhladená, pôvodné poľské obyvateľstvo vysídlené do Poľska nahradili prisťahovalci z iných častí ZSSR, ktorí sa od vojny postupne ukrajinizovali. Sovietska moc v rámci boja proti „kozmopolitizmu“ a sionizmu zakázala židovské náboženské obce, divadlá, školy a v roku 1962 definitívne uzavrela aj poslednú mestskú synagógu. Sovietsky režim obete holokaustu na pamätníkoch dôsledne označoval univerzálnym politickým termínom „mierumilovní sovietski občania“, čím vymazával ich etnickú a náboženskú identitu. Zvyšok pôvodných ľvovských Židov po pripojení Ľvova k ZSSR odišiel do Poľska, a odtiaľ v dôsledku antisemitizmu neskôr najmä do Izraela a USA.

Najväčšiu skupinu nových obyvateľov Ľvova tvorilo chudobné obyvateľstvo z okolitých dedín západnej Ukrajiny, ktoré zaplnilo prázdne domy po deportovaných Poliakoch a vyvraždených Židoch, čím do mesta prinieslo ukrajinský jazyk a kultúru. Rusi a rusofónni východní Ukrajinci prichádzali ako politické, vojenské a priemyselné elity a dôstojníci. Ich deti a vnúčatá vyrastali v prostredí, kde väčšina obyvateľstva na uliciach komunikovala po ukrajinsky. V priebehu desaťročí dochádzalo k prirodzenému preberaniu lokálnej identity aj prostredníctvom zmiešaných manželstiev.

Aj keď v súzvuku s ukrajinskou propagandou západná propaganda tvrdí opak, sovietsku Ukrajinu po roku 1944 nemožno vnímať ako „okupovanú kolóniu“. Bol to jeden z dvoch hlavných pilierov ZSSR spolu s Ruskou SFSR, pričom ukrajinská populácia bola integrálnou, vládnucou a profitujúcou súčasťou tohto superštátu. Prechod na ruštinu v mestách bol prirodzeným dôsledkom kariérneho pragmatizmu a fungovania obrovskej krajiny, nie výsledkom plánovaného útlaku. Sovietsky systém nefungoval na žiadnom princípe národnostného útlaku, ale na princípe ideologickej a ekonomickej unifikácie, ktorú navyše spoluvytvárali a riadili samotní Ukrajinci v moskovskom politbyre. Pre milióny etnických Ukrajincov znamenal sovietsky režim po roku 1944 obrovský sociálny vzostup. Vďaka sovietskej industrializácii sa Ukrajinci masovo presťahovali z chudobného vidieka do miest (vrátane Ľvova), kde získali prácu, moderné bývanie a vzdelanie. Ukrajinci tvorili miliónovú základňu Komunistickej strany Ukrajiny, získali vzdelanie a potom sa dostávali na posty riaditeľov tovární, vedcov, generálov a akademikov po celom ZSSR. Za sovietskej éry vznikla sieť ukrajinských univerzít, akadémií vied, filmových štúdií (napr. Dovženkovo štúdio) a divadiel, ktoré dovtedy v takom rozsahu nikdy neexistovali. Sovietska moc teda – ako sa to falošne interpretuje vo všelijakých novodobých metodických príručkách usmerňujúcich “názory” – neničila ukrajinský národ, ale vyžadovala od neho absolútnu lojalitu voči štátu a jeho cieľom. Nešlo o útlak národa, ale o pragmatické podriadenie sa celozväzovým záujmom. Prechod na ruštinu v priemysle a vede nebol motivovaný snahou ponížiť Ukrajincov, ale potrebou efektívne riadiť obrovskú ekonomiku od Ľvova až po Vladivostok. Trestaný nebol človek za to, že bol Ukrajinec, ale za to, že vyjadroval myšlienky smerujúce k narušeniu jednoty ZSSR (buržoázny nacionalizmus) alebo k spochybňovaniu vedúcej úlohy strany. Rovnaké tresty dostávali aj ruskí disidenti, ak kritizovali režim.

Tí, čo vzali pod ochranu banderovských masových vrahov a roky podnecovali extrémny nacionalizmus na Ukrajine a protiruský šovinizmus sledovali rovnaké ciele za Studenej vojny aj po páde Železnej opony. Zničiť Rusko, dediča ruského impéria a toho, čo ostalo po ZSSR. Získať si pre tento cieľ Ukrajincov a Poliakov nebolo vzhľadom na ich rusofóbny nacionalizmus až také ťažké. Problém je, že tieto dva susediace národy nemajú medzi sebou vysporiadané vzájomné hriechy. A teraz to vyzerá, že sa veľmi z minulosti nepoučili a história sa môže opakovať.

„Moje rodné mesto je ako stará kniha, ktorej stránky sú napísané rôznymi jazykmi, no príbeh zostáva jeden.“

(Stanisław Lem, svetoznámy autor sci-fi a ľvovský rodák)

https://www.youtube.com/shorts/vPLSKd554lU