Snažím sa odolávať v kníhkupectvách, čo je môj obľúbený obchod, a už nekupovať ďalšie knihy. Mám ich doma dosť. Mám čo čítať ešte hádam aj do smrti. Pri umelom svetle to moje oči už nezvládajú ako za čias, keď som mala čiatateľskú bulímiu. Vždy sa teším na leto, pretože ho trávim pri vode, plávaním a čítaním na dennom svetle. Moje dva najúčinnejšie spôsoby psychoterapie, ktoré ma nabíjajú až do ďalšej sezóny.
Celá naša rodina čítala, až na nejakú tú výnimku: stará mama mala skôr sklon k šitiu a ručným prácam. V inej dobe a za iných podmienok by si možno otvorila krajčírsky salón. Mala odložené módne časopisy z dvadsiatych, tridsiatych, štyridsiatych, päťdesiatych rokov – krásna dámska móda to vtedy bola! Mne chýbajú jej zručnosti, trpezlivosť a dôkladnosť – ale návrhy, podľa ktorých mi mala niečo ušiť, na to ma vždy bolo! Dodnes ma móda v odievaní zaujíma, ale tiež si nič z toho nekúpim. Jednak na to nemám, a jednak aj tak vždy skončím v niečom módne indiferentnom, praktickom, čo nikde netlačí, neťahá, neprekáža, v čom sa dá pohodlne pohybovať v hocakom teréne a vyvaliť sa hoci na zem.
Knihy sa príliš nekupovalií, ale aj tak sa ich nazbieralo za roky dosť. Nová kniha bola vzácny artikel, lebo aj keď zas za toho “socíka” neboli nejaké drahé, boli iné nevyhnutné veci, na ktoré bolo treba peniaze. A chodilo sa do knižnice, kde bolo toho na čítanie dosť. Pre mňa bola kniha vždy najlepší darček – ak mi teda nedarovali niečo, čo dostali v robote za bronzový odznak BSP. Keď som bola trochu väčšia, vydrankala som si od mamy peniaze na knihu sama a bola som schopná kvôli takej, o ktorú som stála, vystáť pred kníhkupectvom šoru. Ozaj, kto z tých mladších ročníkov si pamätá rady na knihy? Keď sa hodnotí ten “komunizmus”, fronty na banány, mäso, na automatické pračky, na nový tovar v kusovom textile sa spomínajú neustále. Aha, ako neporovnateľne blahobytnejšie a lepšie sa nám teraz oproti tomu žije!
Nuž, komu ako! Viete, súdruhovia, nám niektorým pri tom povalení toho vášho režimu nešlo ani tak o vaše materiálne výhody liberálnej demokracie, o vašu novú politickú kariéru a privatizáciu majetku v socialistickom vlastníctve, o priblíženie sa v spotrebe kapitalistickému západu, ako skôr o tie duchovné hodnoty, ktoré tomu vášmu konzumnému socializmu chýbali! Boli sme takí naivní ! Medzi vašimi prvými počinmi bolo nekresťanské zdraženie kníh! Také, že aj svojim deťom som ich kupovala len na Vianoce! V predvianočnom čase som sa v kníhkupectve vždy vyšantila dosýta a splnila si aj mnoho vlastných dovtedy nenaplnených detských snov, pretože mnohé z nich ma dokonale uspokojili aj po tej výtvarnej stránke (už také pekné vydania veľmi nevidno, aj tie knihy nejako, nielen čo do obsahu, v ostatnom čase zgýčovateli). Niektoré z detí, pravdaže, z kníh pod stromčekom až tak nadšené ako ja svojho času neboli. Chceli namiesto nich plastové dinosaury a iné podobné hlúposti. Ich vyvíjajúce sa mozočky už tiež začali požierať digitálne technológie. Takže tá motivácia k čítaniu nakupovaním k mojim príjmom luxusných výstrelkov v podobe kníh bola taká lotéria: pokus – omyl.
Ale keby tie knihy, medzi ktorými bolo veľa náučných, nemali, ktovie, ako by to bolo skončilo s ich vzdelávaním. Sama som vedela po skúsenostiach na vlastnej koži, ako ma sklamávali školy jedna za druhou. Vždy som očakávala, že teraz to už musí byť iná kvalita, a nebola! Len to naopak ako keby šlo od zlého k horšiemu. Nebavilo ma opakovať po niekom nejaké predžuté a tisíckrát poomieľané učivo. Samotných tých učiteľov (česť zriedkavým výnimkám!) to už očividne otravovalo, iba čo si niektorí na žiakoch a študentoch dokazovali, že majú navrch. Chcela som, aby tie deti v tých knižkách niečo zaujalo! Aby mali šancu zistiť, koľko je na svete vecí na poznávanie a vybrali si, ktorým smerom sa do toho nekonečna vydajú!
Už teraz sa vám deti z tých všelijakých stredných odborných škôl aj s tou akože maturitou vysmejú, keď sa ich opýtate, aké knihy majú doma, a či. No, keď jednu-dve, ktoré dostali ako odmenu za umiestnenie v nejakej školskej súťaži. Ale bohvie, kde tým je koniec! Mladší súrodenec si z nich spravil trhací kalendár. Na všelijakých fejsbúkoch, tiktokoch a instagramoch majú účty všetci. Ešte tak 50 odtieňov sivej, to čítali mnohí, aspoň na preskáčku, predpokladám (okrem mňa). Tí sčítanejší možno aj Harryho Pottera. Alebo pár titulov z červenej knižnice, ktorej sú dnes plné police v obchodoch s knihami aj verejné knižnice (lebo to zaručuje akú-takú návštevnosť).
Lenže tak sme si tých chudobných, pán minister Kamenický, najmä od toho 89. roku vychovali! Moja prababička vyrástla ako polosirota v chudobných pomeroch, mala šesť tried, ale inak, ako s tými potterovskými okuliarmi a s knihou v ruke si ju predstaviť neviem! Ona ešte za Rakúsko-Uhorska bola demonštrovať za sociálnu-demokraciu; starej mame uviazala červené mašle do toho sprievodu. Ale tak vám poviem, pán minister, potom ju to prvotné nadšenie z tých sociálnych demokratov prešlo. Asi prestala veriť, že by sa niekto, kto sa po chrbtoch demonštrujúcich vyškriabe do politiky aj naďalej snažil starať sa okrem seba ešte aj o niekoho iného. Chudobní boli dobrí iba na to, aby umierali za cudzie záujmy vo vojne. Tak skončilo aj niekoľko jej bratov. A aj vaša vláda nakoniec tú vojnu predsa len podporuje, však? I keď sa vyhovárate, že to vy nie, to súkromné firmy! A peniaze na nákup všelijakých zbraní, ktoré nám, ak by na to prišlo, aj tak budú nanič (iba ak by sme mali kvapkou do mlyna prispieť k nejakej agresii v rámci NATO), to je v našej ekonomickej situácii čo, ak nie nehorázne plytvanie verejnými zdrojmi? A čo štátna byrokracia, čo všelijaké tie čudné zákazky za štátne rôznych úradov? Hovorcu má pomaly už aj vrátnik na ministerstve! Koľko by sa dalo ušetriť tam? Alebo čo tak zistenia NKU napr. v školstve? Koľko miliónov ročne pretečie cez všelijaké stredné odborné školy, ktoré neposkytujú nieže pre našu ekonomiku potrebné, ale žiadne vzdelanie, lebo sa tam ani nikto poriadne nevzdeláva! Všetci sú na individuálnom štúdiu.:-) Veď vám to pán Andrássy rozanalyzoval, či nie? A koľkých absolventov verejnej správy, herectva, masmediálnej komunikácie alebo politológie a externých magistrov s plagiátorskými diplomovkami ešte tento štát potrebuje? A čo vlastne potrebuje tento štát? Akých ľudí? Takých, ktorí budú schopní vytvoriť si základné pracovné návyky, ktorí, keď ich postavíš k pásu, pochopia tých pár jednoduchých úkonov, čo sa od nich vyžadujú? Viac netreba? Dáme im toľko, aby sa mohli ako pracovná sila zregenerovať a podávať žiaduci výkon, a niečo navrch, aby príliš nereptali? Aj trochu tej rekreácie a zábavy im umožníme – nech nežeriem!
Ale knihy, knihy sú len pre bohatých. Oni potrebujú domáce knižnice na reprezentačné účely. Ich deti predovšetkým budú mať peniaze na vzdelanie, na elitné školy, kde sa už potreba čítania kníh predsa len asi predpokladá. Pre široké pracujúce masy je kniha zbytočný tovar! Oni si môžu kúpiť na dekoráciu – ak budú chcieť pôsobiť vzdelanejšie – aj nejaké lacné atrapy. Alebo tapetu s knižným regálom. Vyzerá skoro ako skutočná knižnica!
Viete, ako to vyzerá? Že máme zase vládu v tom starom šate. Alebo kabáte? Tiež mám doma jeden taký obojstranný. Keby sa jedna strana aj pošpinila, tak nič, stačí obrátiť. Alebo prekabátiť? A aby som bola aktuálna aj čo do súčasných klimatických podmienok, po mne potopa! Lebo tak si to asi predstavujete s tou budúcnosťou národa!
Spomínam si, že Timrava, keď na starosť dostala finančnú odmenu za svoj prínos k slovenskému umeniu a literatúre, povedala, že už jej je nanič, že keď bola mladá, bola by sa jej zišla na cestovanie, po ktorom celý život túžila. Nenadarmo sa vravelo, hladný ako spisovateľ… niečo takého veru nikoho neuživilo, lebo tá knižka nebola múka či cukor, aby si ju človek musel kúpiť. Teraz, pravdaže, to písanie asi aj niekoho uživí… napríklad tých autorov kdejakých telenoviel. A tie na zábavu a regeneráciu pracovnej sily postačia! Chudobným premýšľať netreba, veď kto príliš premýšľa, len si tým kazí náladu. A lepšie nič nevedieť a byť spokojný, než by to malo byť naopak.
Nazdar sestra - keďže máte rovnakú diagnózu... ...
Celá debata | RSS tejto debaty