naokraj

Teraz si trochu podiskutujem s jedným z tunajších blogerov, ktorého si vždy rada počítam. Je to môj typ na pokec len tak nezáväzne niekde na lavičke v parku, pri čakaní na autobus, alebo možno aj pri pive či víne, i keď časy, keď sa chodilo do krčiem plano filozofovať o tzv. pominuteľnosti chrústa máme už poniektorí dávno za sebou. Teraz nás vraj nahradili tí z bratislavských kaviarní.

Autor článku vyvolal vo mne niekoľko reminisencií, ktoré si dovolím pridať k jeho nostalgickej spomienke na kvalitu čerstvo upečeného socialistického chleba. Ten mnohí doslova zožrali ešte cestou z obchodu.

Ja vlastním už desiatky rokov (neprezradím ani koľko) také turistické gumáky zateplené niečím ako kapcami, ktoré sa z nich dajú vybrat a oprať. Nazývali sa “gerlachy”, ak si to ešte niekto pamätá. Pomotali sa so mnou azda ešte po Donovaloch (posledný lyžiarák), po Vysokých Tatrách, okolí Ružbách aj Ružína v dobe jedného z mojich prvých zamestnaní, neraz som ich vytiahla i v neskorších časoch, keď ešte nasnežilo aj tu v okolitých horách. Stále vyzerajú skoro ako nové a nohy sa v nich cítia ako vo vatičke. Pripomínajú mi moje prvé reálne strety s “reálnym socializmom”, a zároveň moje surrealistické očakávania od jeho konca v tom pamätnom novembri 1989.

“Gerlachy” to prežili, moje predstavy nie. Napríklad, že po páde “socializmu” a zrušení Varšavskej zmluvy zaniknú dôvody na obranu, veď všetci ľudia budú bratia a nebude pred kým a čím sa brániř. Pri “rozlúčke”sovietskej posádky s mestom, ktoré si za dve desaťročia príslušníci bratskej armády tak obľúbili, stáli títo na tribúne zarazene ako koly v plote pred prázdnym námestím. Boli asi naozaj presvedčení, že sa im za tie roky s tými, čo s nimi kšeftovali a zúčastňovali sa u nich všelijakých štedrých osláv, VOSR či Oslobodenia, podarilo nadviazať skutočne úprimné priateľstvá. Chlapci sa potom už čoskoro nemuseli strihať dohola, a dlhé vlasy vyšli z módy.

So slobodou cestovať za hranice sa nepodarilo zosúladiť možnosti. Pravda, s výnimkami, a doširoka sa otvorili napr. aj pre zberačov jabĺk do Talianska, opatrovateľky bývalých príslušníkov Geheime Staatspolizei, Schutzstaffel či zaslúžilých členov NSDaP do Rakúska, au-pairiek (pestúnka, kuchárka a upratovacka v jednej osobe) detí lenivých európskych či amerických gazdiniek z nižšej strednej triedy. Ja viem, taký slobodný tridsiatnik-štyridsiatnik ítečkár alebo MUDr. vyštudovaný vďaka postupne miznúcim výdobytkom socializmu bez platenia školného by povedal: “Mali ste sa lepšie učiť!”

Pravda je, Slovensko za tridsať rokov skrásnelo. Dedinky úhľadné, upratané podľa nemeckých, švajčiarskych, holandských a iných vzorov dovezených z civilizovaných krajín, s novými domami postavenými za tam zarobené peniažky, mestá so staršími ešte ľudovodemokratickými tehlovými činžiakmi a novšími šedivými panelákmi z čias rozvinutého socializmu, pôvodne trčiacimi z blata a kaluží, ozeleneli a po zateplení celkovo sfarebneli.

Zase som sa nedávno začítala do popisov chudobných pomerov v malých slovenských mestečkách v dobách, keď ich postihli po tatárskom vpáde, tureckom plienení, protihabsburských povstaniach, epidémiách cholery, týfusu a moru následky industriálnej revolúcie. Pozostatky tých nepredstaviteľne skromných príbytkov zarastené burinou pretrvali kde-tu až do čias socialistickej výstavby sídlisk.

Do domu bežného obyvateľa niekedy okolo polovice 19. storočia sa vchádzalo dverami zatváranými motúzom a za nimi bol pitvor s dlážkou vymazanou hlinou. Z neho dvere na pravej strane viedli do komory, na ľavej do izby. Diera za vchodovými dverami ústila do kachľovej pece v izbe, cez ňu sa niekedy do nej kúrilo. Pec zaberala aj štvrtinu miestnosti. Jej zariadenie tvorili stôl, okolo neho, stien, pri peci s komínom drevené lavice, jedna a niekedy aj viac postelí, nad posteľou bývala zavesená kolíska, na stene police s miskami, hrncami, krčahmi, cínovými taniermi, pohármi. Niekde sa našla aj rohová almara položená na lavici, do ktorej ukladali knihy, peniaze a iné cennejšie veci. Steny zdobili obrazy – u katolíkov svätých, u evanjelikov obrázky Jánošíka, svetadielov, či alegórie ročných období. Na hradu pod povalou, na ktorej bývali vyrezané nápisy s významnými údajmi, sa ukladali náboženské knihy. Na lavici pri dverách stáli vedrá s vodou a pod nimi bola drevená kaďa. Remeselník mával v izbe niekde pri okne aj svoj pracovný kút. Malé deti s matkami spávali na peci, kde sa v zime tlačila celá početná rodina, veľké dievčatá v komore, kde sa okrem zásob potravín a rozličného náradia skladovalo v truhlici aj šatstvo. Sluha a synovia v lete spávali na šope alebo v chlievoch. Stiesnené priestory s toľkými ľuďmi na kope boli príčinou šírenia infekčných chorôb a epidémií. Na umývanie slúžil lavór, na malú aj veľkú potrebu nočníky, ktoré sa vynášali na hnojisko pri maštali. Celé telo sa od jesene do jari v koryte alebo plechovej vani umývalo iba na väčšie sviatky, pričom sa začínalo malými deťmi a končilo starou materou. S praním sa začínalo už večer, keď bielizeň namočili do lúhu, vyrábaného z dreveného popola a vody, na druhý deň ju ručne vydrhli na valche a potom zvyšky špiny v potoku vybili piestom a vyplákali. A vši sa vyčesávali hrebeňom zvaným všivák…

Vzhľadom na to, že životná úroveň sa na Slovensku príliš nezmenila ani v dvadsiatom storočí, keď ho zastihla vojna, prevrat, povojnový chaos a krízy, vrcholiace tou Veľkou hospodárskou, masovou nezamestnanosťou a vysťahovalectvom, veľký pokrok v kultúre bývania nenastal – to až naozaj za tých komunistov, nech si aj napr. také Aktuality píšu, že tá socialistická výstavba bytov stála na hlinených nohách.

Chápem, že diváci českých seriálov ako bol seriál “První republika” budú mať dosť zidealizovanú predstavu o prednostiach tej buržoáznej ČSR, o jej demokracii a vyspelosti, ktorú vo všetkých smeroch dosahovala, ale bolo by sa poobzerať aj po iných zdrojoch informácií, a nespoliehať sa na smerodajnosť nostalgických spomienok českej buržoázie na staré zlaté časy.

A podobne by som sa tiež úplne neriadila pri posudzovaní jednotlivých etáp minulého režimu a života ľudí v ňom názormi všelijakých tých disidentov a predstaviteľov komunistami prenasledovaného, predovšetkým českého undergroundu. Teraz nemám chuť túto umeleckú a intelektuálnu elitu, ako sa oni sami vidia, nijako dekonštruovať, lebo podľa mňa sa už toľko nadekonštruovali, až poniektorí dospeli k sebadeštrukcii. Dosť si teraz v rámci osláv blížiaceho sa výročia tzv. Nežnej (či Zamatovej) revolúcie čítam všelijaké ich názory, vzájomné diskusie, spomienky (tie málokedy nepodliehajú rôznym sebaklamom, autosugescii, fikciám, konšpiráciám…) a vyrušuje ma, okrem ich naozaj až chorobnej rusofóbie, to ich lochnenie si vo vlastnej nadradenosti a ten, ako to jeden z nich nazval, “morálny gýč”, ktorý vystavujú na obdiv pred zbabelými a obmedzenými masami kolaborujúcimi s režimom…

Rozhodne by som nešla v novembri na nejaké námestie tlieskať pod tribúny lacným napodobeninám bojovníkov proti komunistickej totalite. Mizerným kópiám už aj tak nie vždy najvydarenejších originálov.