naokraj

Dnes je pre Rusov Deň víťazstva. Ja nemám rada organizované pompézne oslavy, prehliadky, okázalé akcie… Vždy som sa účasti na niečom takom snažila vyhnúť. Nechcela by som ísť napríklad ani na otvorenie OH. No čo ma celkom dojíma, je ten ruský Nesmrteľný pluk. Najmä, keď už aj tí poslední účastníci tých smrteľných vymreli. Pozerám videá spred 11 – 5 rokov, keď im ťahalo na deväťdesiatku i stovku. Niektorí boli za vojny deťmi, iní mladými ľuďmi. Od spomienok na blokádu Leningradu som už prešla k pamätníkom z jeho okolia okupovaného nacistami a k vojakom, vtedy sotva osemnásťročným, ktorí sa zázrakom vrátili živí.

Všetko, čo obsahuje tento blog o zaobchádzaní s obyvateľmi z územia určeného pre pluhy nemeckých roľníkov a o účasti kolaborantov na ich postupnom vyhladzovaní mám potvrdené vypočutím si osobných spomienok v rámci projektov orálnej histórie. (A rozoznám spontánne výpovede od štylizovaných!) A keď tak premýšľam nad tým, aké mali nacisti s Rusmi (a východnými Slovanmi) plány, nad nacistickou terminológiou, ktorá sa používala na ich charakteristiku, ako keby som tu čítala nenávistné komentáre od našich ponovembrových narýchlo upečených „demokratov“. (Tak schválne – či sa v tom sami nájdu!)

Nacistický pohľad na Rusov a plány s nimi boli definované Hitlerovou ideológiou rasovej menejcennosti (Untermenschen) a „životného priestoru“ pre Nemcov (Lebensraum). Nacistickí genetici a rasoví “vedci” na základe meranie lebiek, čŕt tváre a krvných skupín “zistili”, že árijský/germánsky vplyv Vikingov (Varjagov) a Nemcov bol rasovo znečistený stáročným miešaním sa (Entmischung) s „ázijskými a mongoloidnými prvkami“. Tento „rasový chaos“ mal viesť k psychickej nestabilite, barbarstvu, sklonu ku kolektivizmu a neschopnosti Rusov vytvoriť vyššiu kultúru.

Hitler v Mein Kampf tvrdil, že Rusi sú neschopní vytvoriť vlastný štát. Podľa neho bola ruská civilizácia len výsledkom činnosti „germánskeho jadra“, zničeného „židoboľševizmom.“ Pre nacistov bol komunizmus v Rusku zásterkou pre svetové židovské sprisahanie. Zničením ZSSR mal byť zlikvidovaný politický nepriateľ a uskutočnená „biologická očista“ od Židov. Podľa tajného dokumentu Generalplan Ost malo byť územie Ruska po jeho dobytí až po Ural kolonizované Nemcami. Nacisti preto navrhovali hromadnú sterilizáciu Rusov, napríklad pridávaním látok do vody alebo röntgenovým ožarovaním, alebo aj ich vyhladovanie. Podľa Hungerplanu, ktorý počítal so zabitím 20 až 30 miliónov ľudí v mestách a priemyselných centrách vrátane Leningradu a Moskvy mala nemecká armáda z okupovaného územia všetky potraviny vyvážať do Nemecka a spôsobiť tým hladomor. Cieľom týchto plánov bola totálna demografická a kultúrna likvidácia ruského národa.

Rusko malo byť podľa hitlerovských plánov rozdelené na štyri ríšske komisariáty. Nemalo mať bábkovú vládu na rozdiel od satelitov Nemecka. Územie ruskej poľnohospodárskej kolónie malo byť len zdrojom surovín, potravín a otrockej pracovnej sily. Drancovanie by zabezpečovala nemecká civilná a vojenská správa (Reichskommissariats). Nacistom sa na rozbitie Ruska hodilo podporovať separatistické hnutia Ukrajincov, Lotyšov, Litovcov, Estóncov či kaukazských národov. Moskva a Leningrad mali byť zrovnané so zemou, na ich mieste plánoval Hitler vytvoriť obrovské vodné nádrže.

Nacistická okupácia Leningradskej oblasti, vidieckych a okrajových častí samotného mesta v rokoch 1941–1944 znamenala pre tamojšie civilné obyvateľstvo nesmierne utrpenie. Wehrmacht konfiškoval všetku úrodu, dobytok a potraviny a miestni obyvatelia ostávali bez prostriedkov na obživu. Často museli vykonávať nebezpečné práce napríklad pri kopaní zákopov alebo pred postupujúcimi jednotkami odmínovávali cesty. Desaťtisíce civilistov z okupovaných miest bolo násilne deportovaných na nútené práce v priemysle a poľnohospodárstve (tzv. Ostarbeiteri). Nemci za pomoc partizánom uplatňovali politiku kolektívnej viny; poriadali trestné výpravy, ktoré vypaľovali dediny a ich obyvateľov povraždili alebo vyhnali do mrazu.

Pre nacistov bol pre realizáciu ich zámerov nenahraditeľný podiel domácich kolaborantov. Nemci by bez ich znalosti terénu, ľudí a jazyka nedokázali uskutočniť teror v takom rozsahu. Vstup do takýchto kolaborantských pomocných jednotiek pre ich členov znamenal pravidelnú stravu, ochranu pred deportáciou, alebo aj obohatenie na úkor obetí. Niektorí sa mstili za stalinské represie z 30. rokov, iní sa stali ich príslušníkmi pod nátlakom a zo strachu pred trestom za odmietnutie. Ak sa podarilo získať pre kolaboráciu Rusa, malo to významný psychologický účinok: takáto zrada vyvolávala spoločenský rozkol, viedla k strate vzájomnej dôvery medzi ľuďmi, sebaúcty, pomáhala v zastrašovaní obyvateľstva… Miestni dobrovoľníci (Schutzmannschaft), ktorí slúžili ako pomocná polícia, mali prehľad o obyvateľoch dediny, vedeli, kto je u partizánov, bol komunistom či mal nejakú funkciu pred okupáciou. Zúčastňovali sa na selekcii ľudí na nútené práce a na konfiškácii obilia a dobytka.

Mimoriadne, čo bolo predmetom aj mojich minulých blogov, sa v kolaborácii s nacistami vyznamenali okrem Ukrajincov Pobalťania. Pobaltské policajné prápory boli nasadzované na „protipartizánske operácie“ v Rusku a Bielorusku. Takou bola napr. operácia Winterzauber (Zimné čaro) prebiehajúca v marci až februári 1942, kde pobaltské národy tvorili väčšinu medzi vykonávateľmi zločinov.

Pod cynickým pomenovaním tejto trestnej výpravy v pohraničných oblastiach medzi dnešným Ruskom, Bieloruskom a Lotyšskom sa ukrýval zámer vytvoriť tzv. mŕtvu zónu širokú 30 až 40 km, kde by partizáni nemali žiadne zdroje potravín ani úkryt. Kolaboranti a nacisti v rámci tejto akcie vypálili 439 dedín. Ľudí často nahnali do stodôl alebo domov, ktoré následne zapálili, alebo boli strieľaní v skupinách priamo v ich domovoch. Slabých a chorých, ktorí nevládali kráčať na zhromaždisko, popravili na mieste.

Do operácie bolo zapojených 7 až 8 lotyšských práporov (Schutzmannschaft-Bataillone). Estónske policajné prápory v Leningradskej oblasti blokovali dediny podozrivé z podpory partizánov, a boli zúčastnené na následných popravách alebo deportáciách obyvateľov. Hoci hlavnú časť síl tvorili lotyšské prápory, estónske policajné a strážne oddiely zabezpečovali logistiku a uzatvárali operačné priestory na severe, aby zabránili útekom a únikom civilistov a partizánov do ruského vnútrozemia. V menšej miere sa na uzatváraní kordónov okolo obcí podieľali Ukrajinci a Litovci.

Počas Leningradsko-novgorodskej ofenzívy v roku 1944, keď bola táto oblasť oslobodená, tu našli sovietske vojská len zlomok pôvodného obyvateľstva – väčšina buď zahynula, bola deportovaná, alebo utiekla do lesov.

Po vojne boli tisíce nacistických pomáhačov súdené sovietskymi tribunálmi, časť z nich popravená a mnohí poslaní do gulagov, odkiaľ sa dostali na slobodu už po smrti Stalina po roku 1953.

Z okupovaných oblastí v okolí Leningradu boli v rokoch 1943 a 1944 v rámci nemeckých protipartizánskych operácií a stratégie „pustej zeme“ tisíce obyvateľov odvlečených do Lotyšska, predovšetkým do koncentračného tábora Salaspils 18 km juhovýchodne od Rigy, pôvodne zamýšľaného ako rozšírenie tábora pre vojnových zajatcov. Bol to tranzitný a pracovný tábor. Boli sem privezené celé rodiny nielen z oblasti Leningradu, ale aj Pskova či z Bieloruska. Ruskí historici uvádzali 100 000 obetí tábora, ktoré zomreli v dôsledku neznesiteľných podmienok, hladu, chorôb, epidémií, avšak nový vedecký výskum lotyšských odborníkov po obnovení nezávislosti Lotyšska zredukoval tento počet na 2 000, maximálne 3 000, aj to iba po započítaní židovských väzňov, ktorí zahynuli pri výstavbe tábora.

To číslo uvádzané´ruskými historikmi je vraj iba propaganda!

V Salaspilse boli väznené aj detí z Ruska a Bieloruska. Mnohé z nich zomreli na následky hladu a chorôb, ďalšie boli poslané na nútené práce k lotyšským farmárom alebo do sirotincov. Deti boli násilne oddeľované od matiek; dospelých civilistov často deportovali na nútené práce do Nemecka. Obvinenia, že deťom bola odoberaná krv pre potreby zranených vojakov Wehrmachtu boli údajne tiež iba tvrdeniami sovietskej propagandy, hoci si na to priami svedkovia spomínajú.

Aspoňže títo moderní historici priznávajú, že hoci velenie bolo nemecké, väčšinu stráže tvorili lotyšské policajné prápory. A pripúšťajú, že zaobchádzanie s väzňami zo strany niektorých miestnych dozorcov nebolo práve humánne, no nezabúdajú zdôrazniť, že predsa len je rozdiel medzi „pracovným táborom“ a „vyhladzovacím táborom“ – a toto bolo niečo ako Terezín, ibaže, zdá sa, ešte menej komfortný…

Moderná pobaltská historiografia nám dôrazne pripomína, že mnohí kolaboranti vnímali Nemcov ako „osloboditeľov“ spod predošlej brutálnej sovietskej okupácie! Preto sa radikalizovali aj proti Židom, ktorých nacistická propaganda lživo spájala s boľševizmom. Bez boľševického Ruska a Rusov by skrátka nebolo v Lotyšsku, Litve a Estónsku, ba ani na západnej Ukrajine (Ľvov a priľahlé územia) žiadneho antisemitizmu!

Občas ma to krvopotné ospravedlňovanie vojnových zločinov spáchaných za II. svetovej vojny Nemcami a ich kolaborantmi z Pobaltia na sovietskom území vie pekne vytočiť. Tie týkajúce sa holokaustu pod ťarchou svedectiev preživších zatĺcť nemôžu, tak aspoň z tých spáchaných na Rusoch a Bielorusoch sa vyzujú tak, že z nich obvinia obete svojich zločinov a nacistický antislavizmus zakryjú bojom proti komunizmu.

EU má “ministerku zahraničných vecí”, ktorá je zároveň aj podpredsedníčkou jej samozvanej vlády – EK, Estónku s čiastočne nemeckými koreňmi po otcovi Simovi Kallasovi. Už minule som narážala na kolobeh elít – otecko bol v ZSSR nomenklatúrny káder, člen KSSZ, taký typický pragmatik, ktorý zachytil nový vietor a využil svoje skúsenosti zo starého systému na pokračovanie svojej politickej a ekonomickej prosperity v novom. Bývalá elita sa v novom režime úspešne recyklovala. Svoj sociálny kapitál investovala do podnikania a mocensky sa prepojila s novou elitou. Aj Kaja Kallasová je jeden taký príklad príslušníčky staronového klanu, keď si rodina dokáže udržať prístup k rozhodovaniu a ekonomickému vplyvu naprieč rôznymi režimami. Do politiky sa táto nie veľmi inteligentná pani priviezla v strane, ktorú založil jej otec, a rýchlo stúpala k vedúcim pozíciám. Narodila sa do privilegovaného prostredia sovietskej elity, ale v novom protikomunistickom “demokratickom” režime sa oháňa utrpením, matkinej rodiny, ktorá bola po vojne za kolaboráciu s nacistami deportovaná na juh Sibíri. Kajin starý otec Juhan Kartus bol totiž sovietskymi úradmi odsúdený na 25 rokov, čo bol v tom čase štandardný trest pre osoby s dôstojníckou hodnosťou v kolaborantských útvaroch alebo pre tých, ktorým bola preukázaná účasť na represívnych akciách. V rámci masových amnestií po smrti Stalina bol prepustený a celá rodina sa mohla vrátiť do Estónska. Podľa spoľahlivých oficiálnych zdrojov bol Juhan len oddaným estónskym vlastencom. V Estónsku nemajú dôkazy, že by sa bol býval ako náčelník miestnej bunky dobrovoľníckej polovojenskej organizácie “na ochranu nezávislosti Estónska” dopúšťal nejakých neprávostí. Ruské zdroje ho naopak vinia, že sa ako veliaci dôstojník Omakaitse, estónskej domobrany, zúčastňoval na prenasledovaní a represiách voči židom, domácim aj privezeným do estónskych get a táborov, komunistom, Rusom a ľudom podozrivým zo sympatií k ZSSR.

Podľa Rusov táto masová organizácia nebola len, ako tvrdia Estónci, “miestnou strážou” na ochranu majetku jej členov pred partizánmi, ale súčasťou represívneho aparátu podriadeného nemeckému veleniu. Estónsko pokladá rozsudky vynesené okupačnou sovietskou mocou za nelegitímne a odsúdených za nevinné obete.

Je neodškriepiteľným faktom, že nacistické vojská, ktoré vytlačili Červenú armádu Estónci, podobne ako iné pobaltské národy a Ukrajinci, vítali ako „osloboditeľov“ spod stalinského teroru. Rovnako sa nedá poprieť skutočnosť, že Estónsko bolo na konferencii vo Wannsee vyhlásené za Judenfrei a že na holokauste sa podieľali miestne kolaborantské orgány a jednotky, napr. Omakaitse, ani to, že množstvo Estóncov dobrovoľne vstupovalo do jednotiek SS. V Estónsku sa pravidelne, zvyčajne pri príležitosti Dňa nezávislosti (24. februára), konajú fakľové pochody nacionalistov, ktoré sa citlivo vnímajú ako prejav národnej hrdosti a vlastenectva. Históriu Estónska však vraj musíme chápať komplexne. Čiže uctievanie nacistických kolaborantov a masových vrahov je tam kóšer!

A nestopnú sa im eurofondy za to, že nerešpektujú “európske hodnoty”?!

Estónsko po roku 1991 neudelilo občianstvo automaticky všetkým obyvateľom, ale len potomkom občanov predvojnovej republiky. Vznikla tak kategória ľudí bez volebného práva, diskriminovaných aj pracovne, lebo nemôžu byť zamestnaní v štátnych službách a sprísnili sa aj podmienky pre pobyt ruskej menšiny. Estónska vláda pod vedením Kaje Kallas presadila úplný prechod školstva na estónčinu, čo sa zdôvodňuje potrebou integrácie a národnou bezpečnosťou. Štát udeľuje pokuty zamestnancom napr. v doprave alebo službách za nedostatočnú úroveň estónčiny. Kultúrne práva ruskej menšiny? Keď nehovoria správne po estónsky, nech vypadnú do Ruska! (Ja by som navrhla pokuty za potvorenie slovenčiny napr. “bratislavčinou” alebo “trnavčinou”, to sa fakt nedá počúvať, a vypadnúť tíe osoby nikam nevypadnú, lebo by sa tými svojimi kecmi na kdejakých tlačovkách a v „diskusiách“ nikde inde neuživili!) Už len čerešničkou na torte je odstraňovanie sovietskych pamätníkov. Predsa si tí Estónci nebudú pripomínať svoju neúspešnú kolaboráciu s nacistickým Nemeckom a spolupodieľanie sa na masových vraždách ruských civilistov!

V Bruseli momentálne Estónsko chvália za to, ako vzorne plní iné, dôležitejšie úlohy než je nejaký právny štát založený na rešpektovaní ľudských práv, rovnosti pred zákonom, princípe zákazu diskriminácie. Napr. v oblasti digitalizácie, kde si Kaja získala povesť expertky na digitálny trh a technológie. Je tiež rešpektovaná za neochvejné presadzovanie vojenskej pomoci Ukrajine, ktorá bojuje aj za ňu a za jej dedka Kartusa odsúdeného za kolaboráciu s nacistami…

.https://youtu.be/g8KPlIsEFQQ?si=sp-ow4WetwF4_8Io