naokraj

Ľudia si neuvedomujú, nedokážu alebo si nechcú uvedomiť, na prahu čoho možno stojíme. Väčšina si vraví, že nejako bolo, nejako bude a nechce si pripustiť nijaký katastrofický scenár. Veď tam hore sa niekto musí postarať, aby k nemu nedošlo. Ďalej sa tešia na svoj podvečerný seriál a riešia svoje bežné malicherné problémy. Čo nakúpiť, čo navariť a že od susedov nad nimi im padá na balkón kdejaké smetie. Pesimistické predpovede podráždene odmietajú – skeptici očakávajúci pohromu ich tými rečami iba otravujú, a rýchlo sa ich snažia umlčať.

Dosť som sa opäť v uplynulých týždňoch napočúvala tých posledných svedkov vojnových zločinov páchaných na okupovanom sovietskom území po tom, čo Hitler uskutočnil plán Barbarossa. Stratégia blitzkriegu znemožnila miliónom ľudí včasnú evakuáciu do vnútrozemia a mala katastrofické následky pre práve na týchto územiach mimoriadne početné židovské obyvateľstvo. A všetci tí preživší tie hrôzy II. svetovej vojny a nacistickej okupácie sa zhodovali, že nepočítali s takými zverstvami; že by im v súvislosti s Nemcami, ktorých vtedajšia staršia generácia zažila za I. svetovej vojny, nebolo napadlo ani vo sne, že taký vysoko civilizovaný, kultúrny a vzdelaný národ by bol schopný takých barbarských neľudskostí. Boli presvedčení, aj keď sa k nim dostávali zo sovietskych médií správy o rasovom a politickom prenasledovaní v okupovaných európskych krajinách, že to nemôže byť také strašné, aby to nejako neustáli a dúfali, že ide o propagandu. Zažili hladomor aj stalinské represie koncom tridsiatych rokov a nič horšie si už predstaviť nevedeli.

“Vyskočil” na mňa pri tom brúzdaní na YT jeden film. Je o leningradskej blokáde trvajúcej 872 dní, od  8. septembra 1941 do 27. januára 1944. Z učebníc dejepisu sa toho o tom dnešní naši žiaci a študenti veľa nedozvedia. Vlastne teraz už nič. Skúste sa ich na to opýtať. Stavím sa, že máloktorý z nich bude mať tušenie o tom, o čo ide. Každý pozná Denník Anny Frankovej, ale kto dnes vie o denníku, ktorý si písala leningradská školáčka Táňa Savičevová? To sa do protiruskej propagandy nehodí...

Hitler chcel mesto úplne zrovnať so zemou a vyhladiť jeho populáciu. Počas blokády bol Leningrad (Petrohrad) takmer úplne izolovaný a obkľúčený nemeckými vojskami a ich fínskymi spojencami. Jediným spojením mesta so zvyškom Sovietskeho zväzu bola “Cesta života” – nebezpečná trasa cez zamrznuté Ladožské jazero, po ktorej sa za neustáleho ostreľovania do mesta privážali potraviny a evakuovali civilisti. Za blokády v Leningrade zahynulo približne jeden milión ľudí, prevažne (viac ako 600 000) v dôsledku vyhladovania, mrazu a chorôb, nie pri bombardovaní. Každodenný život obyvateľov bol bojom o holé prežitie za nepredstaviteľných podmienok a utrpenía. V zime 1941 – 1942 teploty klesali pod -30 °C. Nebolo kúrenie, elektrina ani vodovod.  Žiadna doprava. V najkritickejšom období dostávali deti a tí, čo nepracovali vo výrobe len 125 gramov chleba na deň. Chlieb obsahoval až 50 % prísad ako piliny, celulóza či otruby. Ľudia vyvárali kožené opasky a topánky, jedli lepidlo na tapety vyrábané zo zemiakového škrobu, zjedli všetky domáce zvieratá, dokonca jedli aj potkany. Extrémne vyhladovanie viedlo aj ku kanibalizmu.

Blokádu prelomila Červená armáda v januári 1943 operáciou Iskra. Mesto bolo definitívne oslobodené po Leningradsko-novgorodskej ofenzíve 27. januára 1944. 

Film, na ktorý som na YT natrafila, bol nakrútený podľa autobiofrafickej prózy Denné hviezdy (Дневные звезды, 1959) Oľgy Fiodorovny Bergoľcovej (1910–1975). Bergoľcová bola významná ruská poetka, spisovateľka a novinárka, nazývaná hlas obliehaného Leningradu, lebo počas takmer 900-dňového obliehania mesta pracovala v rozhlase, kde jej pravidelné vysielania a básne obyvateľom pomáhali prežiť. Podobne pamätná bola aj leningradská premiéra Šostakovičovej Leningradskej symfónie uprostred obliehania v auguste 1942 v podaní zvyškov rozhlasového orchestra a ďalších hudobníkov, ktorí sa dali dohromady špeciálnou plagátovou akciou. Po napadnutí Sovietskeho zväzu Hitlerom skladateľ pred evakuáciou niekoľko týždňov strávil v obliehanom Leningrade a napísal tu tri vety tejto svojej siedmej Symfónie C dur. Dokončil ju v Kujbyševe (Samare) a tam ju v marci 1942 prvý raz zahral tiež evakuovaný orchester moskovského Veľkého divadla.

Bergoľcová je autorkou nápisu na pamätníku Piskariovského cintorína v Petrohrade, pokladaného za najväčší cintorín obetí druhej svetovej vojny na svete. Obete blokády sú tu pochované v 186 spoločných mohylách – dlhých trávnatých pásoch, pod ktorými sú pozostatky 420 000 civilistov a 70 000 vojakov.Centrom cintorína je 12-metrový pamätník so sochou Matky Vlasti, ktorá v rukách drží dubový veniec – symbol smútku a večnej pamiatky. Na stene za sochou je vytesaná báseň poetky Olgy Bergoľcovej:

Tu ležia obyvatelia Leningradu.
Tu sú mešťania — muži, ženy, deti.
Vedľa nich vojaci — červenoarmejci.
Celým svojím životom
bránili teba, Leningrad,
kolísku revolúcie.
Ich vznešené mená tu všetky vymenovať nemôžeme,
tak veľa ich je pod večnou ochranou žuly.
No vedz ty, ktorý hľadíš na tieto kamene:
Nikto nie je zabudnutý a nič nie je zabudnuté. 

V areáli cintorína je aj pamätná expozícia, kde sú vystavené kópie stránok z denníka Táne Savičevovej. Na cintoríne neustále hrá tichá smútočná hudba…

Oľga Bergoľcová, tak ako Šostakovič a mnohí ďalší neboli nekritickí k sovietskemu režimu, ale počas Veľkej vlasteneckej vojny ich spojila obrana vlasti – spoločný boj o prežitie, existenciu. Blokáda je nielen symbolom nesmierneho utrpenia ruského ľudu, ale aj nezlomnej vôle obyvateľov Ruska!

Dielo Bergoľcovej:

Februárový denník (Февральский дневник, 1942): Opisuje najkrutejšiu zimu blokády.

Leningradská báseň (Ленинградская поэма, 1942): Oslava nezlomnosti mesta.

Hlas svedomia (Голос совести): Povojnová zbierka reflexií o utrpení a hrdinstve.