naokraj

Keby sme mali veriť ukrajinskej propagande a jej “európskym partnerom” dúfajúcim v pokračovanie vojny až do vyčerpania zásob, do posledného Ukrajinca (prípadne po voľbách 2027 aj Slováka), Rusi pod náporom Ukrajincov ustupujú a už-už budú musieť kvôli údajne kolosálnym stratám na fronte nahnať do armády čo najviac mužov vrátane cudzincov, ktorým pod hrozbou odňatia občianstva nanucujú vojenskú službu – písali v novinách, ktoré sú zárukou serióznych a pravdivých informácií.

Po marcových bojoch Rusi „vyčistili“ hraničné lesné oblasti, čím eliminovali ukrajinské vpády a metodicky postupujú k brehom rieky Oskol, vytláčajúc ukrajinské sily z východnej časti Kupjanska. Postupujú, hoci pomaly. Podľa neruských analytkov Rusko reálne kontroluje o cca 35 – 45 km² viac ako pred mesiacom. Severne od Avdejevky, kde sa sústreďuje najväčší tlak ruskej armády, Rusi systematicky ničia ukrajinské opevnenia a následne ich ruiny obsadzujú.

Ukrajinci veľkoryso započítavajú do „oslobodeného územia“ aj plochy, kde sa sa Rusi fyzicky ani nevyskytli. Tí už nebojujú o každý výmoľ, šetria živou silou, pred protiútokmi sa radšej stiahnu, a predtým, než sa zas vrátia, vybombardujú pozíciu. Ukrajinci sa potom dva dni po taktickom ústupe Rusov chvália ziskami. Rusko má prevahu v delostrelectve a letectve, vďaka čomu si udržiava iniciatívu. Napriek kuvičím hlasom, že mu chýbajú vojaci, stále nemusí násilne mobilizovať ako to robia Ukrajinci. Za účasť v armáde ponúka lukratívne peňažné odmeny a sociálne výhody,. Okrem finančných výhod, lákavých pre ľudí, čo si takto chcú riešiť materiálnu situáciu, v ktorej sa ocitli často vlastnou vinou, zohráva svoju úlohu – verte či nie – aj povestný ruský patriotizmus, pre nás len ťažko pochopiteľný.

Teraz sa zas venujem svojej obľúbenej orálnej histórii, a tentoraz ma zaujíma blokáda Leningradu (viď: БЛОКАДА.ГОЛОСА); už mám za sebou napočúvaných pekných pár hodín spomienok priamych účastníkov tých tragických udalostí. Ono porozumieť tým Rusom, či už pochádzajú z Ruska, Maloruska, Novoruska (he, he, vraj “iredentistická rétorika”, ale keď k nám prišli v 68., nazývali sme “Rusmi”neiredentisticky“ aj hrdých potomkov baťka Banderu z tej Ivano-Frankovskej oblasti), nie je také jednoduché. Práve preto ma zaujímajú tie subjektívne výpovede pamätníkov, psychológia prežitia za tých uprostred rozporuplnej doby krajne existenčne ohrozujúcich podmienok, ktoré sa – podľa Frankla – stali skúškou ľudskosti, psychickej odolnosti a duchovnej sily. Tak ako to na základe svojich oswienčimských pozorovaní analyzoval on, aj v tom ruskom Leningrade prežili tí, ktorí mali “prečo”myslieť na budúcnosť, mali pred sebou nejakú úlohu, nenechali sa zlomiť prostredím a dokázali si v duchu uchovať kúsok slobody, napr. potlačiť hlad a darovať posledný kúsok chleba inému. Pomáhala aj schopnosť duchovného úniku pred deštruktívnym vplyvom okolitej hrôzy – napr. k umeniu. Prežili tí, čo napriek všetkému zostali ľuďmi a ich psychika ich podržala aj vo chvíľach, keď už boli na pokraji smrti.

Premýšľam, koľko z tých vraj okolo 30 miliónov, čo ostali ešte na Ukrajine pod kontrolou Kyjeva – ale to treba odrátať malé deti, ktoré svet okolo seba zatiaľ príliš nevnímajú – je ochotných brániť vlasť. Koľkí územie spadajúce pod kyjevský režim považujú za svoju vlasť hodnú bránenia. Podľa otrasných výjavov z honov na ľudí, a to aj v oblastiach, ktoré sú hniezdom ukrajinských extrémnych nacionalistov, bude takých ako šafránu. A ten krátky čas rozkvetu je dávno fuč. Hladina dopamínu a sérotonínu v populácii prudko klesla.

Od februára 2022, kedy bola vyhlásená všeobecná mobilizácia, sa po každom jej opakovanom predlžovaní prehlbuje depresia a v ukrajinskej armáde je aj napriek proklamovaným víťazným postupom kritický nedostatok ľudských zdrojov. Razie na verejných miestach sú čoraz intenzívnejšie a muži sú ochotní riskovať život pri úteku z krajiny. Ženy zúfalo bránia vojenským komisárom unášať ich mužov na frontovú líniu. 

Všelijakí ukrajinskí verejní činovníci, ktorí sami bojovať nemienia, lebo veď pre spoločnosť by ich smrť znamenala nenahraditeľnú stratu, vyzývajú k väčšej tvrdosti Napríklad taký Serhij Bratčuk, vojenský expert, volá po prísnejších opatreniach a tvrdí, že je nespravodlivé, aby časť mužov bojovala, zatiaľ čo iní sa vyhýbajú povinnosti v zahraničí. Podporuje snahy o to, aby sa Ukrajinci v brannom veku (18 – 60 rokov) vrátili domov a zapojili do obrany vlasti, a preto treba s európskymi krajinami dohodnúť obmedzenie poskytovania sociálnych dávok alebo predlžovania pobytu mužom, ktorí nemajú platné ukrajinské vojenské doklady.

Nenahraditeľnosť Bratčuka spočíva v tom, že ako novinár má dlhoročné skúsenosti v oblasti médií a jeho komunikačné zručnosti a odborná príprava  v oblasti vojenskej psychológie a propagandy na Ľvovskej vyššej vojensko-politickej škole, vďaka ktorej má tento politruk dôstojnícku hodnosť, ho predurčujú na vedenie informačnej vojny (je hovorcom Ukrajinskej dobrovoľníckej armády „Juh“ – predtým bol hovorcom Odeskej oblastnej vojenskej správy). Hrdinsky bojuje proti ruským dezinformáciám a udržiava bojovú morálku.

Aj poslankyňa Najvyššej rady a podpredsedníčka brannobezpečnostného výboru Maryana Bezuglaja (Bezuhla), ktorá by mohla stratiť body u PS kvôli názorom na homosexualitu a všelijaké tie rodové identity („Byť LGBT nie je normálne; je to psychofyziologická odchýlka,“ vyhlásila) tvrdo kritizuje tých, ktorí sa vyhýbajú mobilizácii, vrátane emigrantov.  Navrhovala zrušenie odkladov pre študentov (druhé a tretie vysokoškolské vzdelanie) a niektoré osoby so zdravotným postihnutím a podporuje odobratie občianstva alebo konfiškáciu majetku mužom, ktorí sa nachádzajú v zahraničí a odmietajú sa vrátiť na registráciu do armády. Otvárala tému mobilizácie žien do tylových a priemyselných pozícií, aby sa uvoľnilo viac mužov pre front.

Podľa poslanca a predsedu výboru pre ľudské práva Ruslana Gorbenka je situácia s ľudskými zdrojmi pre armádu kritická a mobilizácia by mala pokračovať v tvrdom režime. Podľa neho Ukrajina potrebuje mobilizovať približne 2 milióny ľudí, aby dokázala udržať frontovú líniu a nahradiť straty, hoci to pokladá za nereálne. Uspokojil by sa aj so 70% úspešnosťou pri love na ľudí, teda s 1,4 miliónom odchytených “uchyľantov”, ako Bezuhla nazýva tých, čo unikajú TCK. Varoval, že pri súčasnom tempe má Ukrajina mobilizačný potenciál medzi mladými ľuďmi už len na približne 1,5 roka. To znamená, že po tomto čase bude extrémne náročné dopĺňať stavy novými brancami bez drastických zmien v zákonoch (napr. ďalšie znižovanie veku). Gorbenko nezatajuje tzv. „busifikáciu“ (násilné odvážanie mužov do mikrobusov pracovníkmi TCK), ale podľa neho to je v súčasnej situácii nevyhnutný nástroj na doplňovanie mobilizačných rezerv, pretože dobrovoľníkov je minimum a front potrebuje ľudí okamžite. 

Gorbenko, ktorému ťahá na päťdesiatku, má syna Mychajla, ktorého vek je utajovaný, keďže má právo na ochranu súkromia, no možno predpokladať, že synátor je vo veku, v ktorom by sa pomaly mohla na neho mobilizácia vzťahovať, hlavne, ak by prešlo zníženie veku na mobilizáciu.

Medzitým si Zelenský urobil výlet do Berlína, kde so svojím “partnerom” Merzom hovorili aj o tom, ako dostať nádejných regrútov na Ukrajinu. Merz urobí všetko pre to, aby pomohol Ukrajine v úsilí priviesť späť Ukrajincov vo vojenskom veku, ktorí utiekli z krajiny, aby mohli byť poslaní na front. Veď mnohí odišli v rozpore s ukrajinským zákonom!

“Príslušné služby oboch krajín by sa touto otázkou mali zaoberať,“ povedal Zelenský na tlačovej konferencii v Berlíne.

„Ukrajinské ozbrojené sily by si ich samozrejme priali, je to otázka spravodlivosti. Na fronte sú ľudia, ktorých treba vystriedať. Každý človek, ktorý je občanom Ukrajiny, ktorý má na to silu, ktorý je v mobilizačnom veku, by mal niesť zodpovednosť za svoju ústavnú povinnosť.“

Kyrylo (pôvodne Kiril) má iba trinásť rokov a Zelenský počíta asi s víťazstvom nad Ruskom skôr, než by dosiahol vek na busifikáciu. Veľká škoda, lebo by mohol nasledovať Stalinovho syna Jakova, keby sa konečne nezávisle za medzinárodnej účasti expertov vyšetrilo, čo sa presne a naozaj odohralo v Buči. Jakov údajne psychicky neuniesol Katyň. A Rusi tvrdia, že sa v ostatnom čase v mieste údajného masakru spáchaného odchádzajúcimi ruskými vojskami mimoriadne zintenzívňuje busifikácia, a kladú si otázku, či to nebude súvisieť s likvidáciou živých svedkov… Adrien Bocquet, ktorý tvrdil, že bol svedkom toho, ako Ukrajinci navážali telá na ulice, aby vytvorili dojem masakru, bol rýchlo spochybnený a všetky tie dôkazy údajne nezávislých súkromných spoločností, ktorých satelitné dáta sa zhodovali a potvrdzovali ukrajinskú verziu, nemohli byť súčasťou koordinovaného podvodu.

Naozaj nemohli? Veď sa tu klame o všetkom možnom celé roky a všetky tie nezávislé ľudskoprávne organizácie tie klamstvá koordinovane podporujú, alebo aspoň pravdu zametú pod koberec.

A čo tak vyslať pár busíkov na tie naše protivládne demonštrácie a naložiť do nich ukrajinských vlastencov, ktorí nám tu bojujú proti tomu Ficovi? Nech sa idú mobilizovať domov, no nie?