naokraj

Už nejakú tú dobu počúvame, že sa Ukrajinci chystajú urobiť poriadok s neposlušnými štátmi a ich predstaviteľmi, ktoré im nechcú odvádzať výpalné a nepodporujú ich krvavé dobrodružstvo na východe.  Mapy „Veľkej Ukrajiny“ zahŕňajú časti východného Slovenska, kde žije, alebo už iba žila kedysi rusínska menšina. Podľa týchto máp k Ukrajine patria územia až po rieku Poprad (vrátane Prešova a Bardejova). Ukrajinskí nacionalisti ich nazývajú „Zakarpatsko-ukrajinskými pozemkami.“ Tvrdia, že obyvateľstvo na východe Slovenska je „odnárodnené“ a že historicky patrí pod Kyjev.

Napríklad líder neonacistickej radikálnej skupiny C14 Jevhen Karas na Telegrame hovoril o tom, že štáty, ktoré „bodajú Ukrajinu do chrbta“, ponesú za to po skončení vojny následky a vyhrážal sa silnou ukrajinskou armádou. Ďalší neonacista z organizácie Bratstvo Dmytro Korčynský si myslí, že Ukrajina by mala byť impériom a trestať svojich susedov, ak nebudú lojálni. Ostro sa k Slovensku vyjadrujú aj radikáli z okolia pluku Azov, najmä politické krídlo Národný zbor a veteránske organizácie. Po tom, čo Robert Fico vo februári 2026 zastavil dodávky elektriny na Ukrajinu, sa na ich kanáloch objavili vyhlásenia, že Slovensko sa pridalo k „osi zla“ bok po boku s Ruskom a Maďarskom a že štáty, ktoré v čase vojny „vypínajú svetlo a teplo“, strácajú morálne právo na nedotknuteľnosť svojich hraníc v budúcnosti.  Vyhrážajú sa, že po skončení vojny s Ruskom si Ukrajina „vybaví účty“ so susedmi, ktorí ju zradili. Fico bol už v minulosti kvôli názorom na vojnu na Ukrajine, ktoré verejne prezentoval, zaradený na ukrajinský „čierny zoznam.“

Nemali by sme zabúdať, že ukrajinskí nacionalisti sa už v minulosti snažili využiť takpovediac geopolitickú situáciu na oklieštenie Slovenska a pripojenie značnej časti nášho územia k “Veľkej Ukrajine”. Na mapách ukrajinského „historického územia“ sa okrem Zemplína a Šariša za ukrajinskou hranicou ocitá aj Spiš a časť stredného Slovenska – Horehronia a Gemera.  Tvrdia, že Rusíni na východnom Slovensku sú v skutočnosti „násilne asimilovaní Ukrajinci“.

Delegácia, ktorá v januári 1945 v Moskve žiadala o pripojenie severovýchodného Slovenska k ZSSR bola zostavená z predstaviteľov Ukrajinskej národnej rady Prjašivščyny, ktorá vznikla a existovala ako politický a spoločenský orgán “rusínsko-ukrajinského” obyvateľstva na severovýchodnom Slovensku v povojnovom období (1945 – 1952). Žiadala pripojenie približne 12 až 15 okresov východného Slovenska (vrátane miest ako Prešov, Bardejov, Humenné či Michalovce) k vtedajšej Zakarpatskej Ukrajine, ktorá vtedy už smerovala k anektovaniu Sovietskym zväzom. Memorandum o pripojení “Prjašivščiny“ bolo adresované priamo sovietskej vláde (Stalinovi), pričom autori tvrdili, že Rusíni a Ukrajinci na východnom Slovensku sú súčasťou jednotného ukrajinského národa a ich prirodzeným domovom je Sovietska Ukrajina. Svoje tvrdenia podložili nadsadenými údajmi o počte ukrajinsky a rusínsky hovoriaceho obyvateľstva v regióne, aby vytvorili dojem etnickej homogenity potrebnej pre zmenu hraníc. 

Sovietske vedenie v tom čase však rešpektovalo zmluvu s Edvardom Benešom z roku 1943 o obnovení ČSR v predmníchovských hraniciach (s výnimkou Podkarpatskej Rusi).

Pokus o anexiu slovenského územia iniciovaný UNRP teda zlyhal len vďaka Stalinovmu odmietnutiu, a tak sa UNRP preorientovala na obhajobu práv Ukrajincov v rámci ČSR. V roku 1948 podporila prevrat a vymenovanie vlády Klementa Gottwalda. Začiatkom 50. rokov bola rozpustená a nahradená Kultúrnym zväzom ukrajinských pracujúcich (KZUP), ktorý účelovo (ako som mala možnosť vidieť zblízka ku koncu tzv. reálneho socializmu vďaka mojej vtedajšej profesii) spájal ukrajinský nacionalizmus a komunistickú ideológiu.

Členmi spomínanej delegácie UNRP, žiadajúcej ZSSR o pripojenie severovýchodu Slovenska k ZSSR boli:

Ivan Roháč – radikálny ukrajinský nacionalista, predseda UNRP, učiteľ a gréckokatolícky kňaz.

Michal Medviď, predstaviteľ komunistickej frakcie v rámci UNRP.

Vasiľ Karaman starší, jedna z hlavných postáv ukrajinského nacionalistického hnutia; po Stalinovom odmietnutí anexie slovenského územia začal presadzovať spolu s Medviďom pragmatickejšiu líniu lojálnu voči Prahe. Pragmaticky sa angažoval v KSČ, pôsobil v rôznych funkciách v rámci ukrajinskej menšiny, ako poslanec SNR a ako zástupca UNRP v pražskom Dočasnom národnom zhromaždení.

Andrej Figeľ – neskorší podpredseda UNRP, ktorý budoval ukrajinské školstvo na východnom Slovensku (pozor, nie rusínske!)

Iľja Kanis, pôsobiaci v administratívnych štruktúrach aj v SNR, ktorý bol spolu s Vasiľom Karamanom st. hlavným iniciátorom násilnej ukrajinizácie Rusínov po roku 1952. Presadzoval tak ako Karaman tézu, že Rusíni neexistujú a sú len zaostalou vetvou ukrajinského národa.

“Zásluhou” týchto ukrajinských nacionalistov na východe Slovenska Rusíni dnes nemajú vlastné školstvo a ak nechcú navštevovať ukrajinské školy, hlásia sa na slovenské ZŠ a gymnáziá. Práve pokračovatelia týchto radikálnych nacionalistov sú spolubojovníkmi banderovských pohrobkov zo západnej Ukrajiny, oháňajúcimi sa mýtmi o “Veľkej Ukrajine“ siahajúcej až po Poprad.

Väčšina členov predsedníctva UNRP mala po roku 1948 počas stalinských čistiek problémy, boli obviňovaní z “buržoázneho nacionalizmu” (pre menej sčítaných: už som sa tými čistkami zaoberala trochu v inom blogu a nechce sa mi zase vysvetľovať dobový politický a a ideologický kontext), takže po novembri 89 sa zas môžu vydávať za nespravodlivo stíhaných.:-) dokonca aj tí pôvodní fanúšikovia stalinskej línie v KSČ ako Karaman s Medviďom.

Keďže sme sa o tom v žiadnej škole neučili a nemali sme sa to kde dočítať, vôbec som netušila, až do môjho niekoľkoročného pobytu v Prešove, že na Slovensku existujú nejakí ukrajinskí radikálni nacionalisti. Čo-to som vedela o Rusnákoch vďaka môjmu polovičnému pôvodu z východu Slovenska, o vzťahoch medzi grékokatolíkmi a pravoslávnymi, ktoré sa skomplikovali po prenasledovaní grékokatolíckej cirkvi (Akcia P v roku 1950). Ale nič o tom, že by sme tu mali nejakých domorodých Ukrajincov.

Vasiľ Karaman starší zohral pri likvidácii gréckokatolíckej cirkvi významnú politicko-ideologickú úlohu. Ako vtedajší funkcionár UNRP bol jedným z hlavných vykonávateľov tohto politického zadania, členom komisie, ktorá politicky pripravovala pôdu pre násilný prechod gréckokatolíkov na pravoslávie. Pokladal to za nevyhnutný krok k tomu, aby sa z Rusínov stali Ukrajinci, kým spojenie s Vatikánom by naopak prispievalo k tomu, aby si zachovávali svoju rusínsku identitu. To by bránilo vytvoreniu jednotného ukrajinského bloku na východe. Karman a ľudia okolo neho získali kontrolu nad kultúrnym a náboženským životom v regióne a využili svoj mocenský vplyv na ukrajinizáciu tamojšieho školstva.

Keď však v roku 1952 ÚV KSS nariadil prechod všetkých škôl na ukrajinčinu, vyvolalo to veľký odpor rusínskeho obyvateľstva. Dokonca ani tým, čo boli za pripojenie toho kusiska Slovenska k USSR, ale nechceli sa vzdať svojho gréckokatolíckeho vierovyznania, nebola ukrajinizácia nanucovaná ateistickým štátom bez ich náboženstva tým, čo by uvítali. Navyše, rusínske obyvateľstvo násilnú ukrajinizáciu hromadne odmietalo. Radšej (ako moji príbuzní, ktorí síce neboli Rusíni, ale tesne s nimi susedili) prešli na rímskokatolícke náboženstvo, než na pravoslávie uprednostňované vtedy z čisto politických a strategických dôvodov (oslabenie vplyvu Západu a Vatikánu, posilnenie väzby na ZSSR, keďže pravoslávna cirkev bola v tom čase pod vplyvom Moskovského patriarchátu, ktorý bol zase pod kontrolou sovietskych tajných služieb.) Odpor voči násilnej ukrajinizácii viedol teda k neželanému výsledku – k nenásilnej slovakizácii Rusínov. Rusíni uprednostnili slovenské školstvo a radšej sa v dobe popierania existencie svojej národnosti hlásili k Slovákom ako ku Ukrajincom.

Ľudia typu Vasiľa Karamana ml.  a ďalší ukrajinskí nacionalisti na Slovensku“ sú pre takého Dmytra Jaroša „jedinými skutočnými bratmi“, ktorých treba chrániť pred „slovenskou šovinistickou vládou“. „Ukrajinskí chlapci“ (veteráni z frontu) si raz nájdu cestu do Bratislavy a Budapešti, aby tam urobili „poriadok“, zastrája sa Dmytro Jaroš, bývalý vodca Pravého sektora a v súčasnosti poradca náčelníka generálneho štábu. Na Telegrame opakovane označil slovenskú vládu a jej podporovateľov za „pomocníkov agresora“ a vyhlásil, že Slováci, ktorí volia politikov blokujúcich pomoc Ukrajine, sa stávajú legitímnym cieľom ukrajinského hnevu. Po víťazstve nad Ruskom bude mať podľa neho Ukrajina „najskúsenejšiu armádu v Európe“, a tá si príde „vyrovnať účty“ so susedmi, ktorí ju „bodli do chrbta“. Slováci by si mali uvedomiť, že ich bezpečnosť závisí od ukrajinskej krvi, a ak túto krv „predávajú za lacný plyn“, nemajú právo na vlastnú suverenitu, ktorú im Ukrajina „darovala“ tým, že drží front.

Potomkovia ukrajinských radikálov z povojnovej UNRP Karamanovci a Iľja Kanis – skutoční bratia neonacistu Jaroša – aj naďalej neuznávajú Rusínov ako samostatný národ, ale považujú ich za ukrajinské etnikum na území Slovenska. Majú pocit historickej krivdy, že východné Slovensko bolo „odtrhnuté“ od ukrajinského celku. Kanis sa mal zviditeľniť výrokmi o tom, že „ukrajinská čižma“ alebo „ukrajinskí vlastenci“ raz budú musieť prísť urobiť poriadok na Slovensku, ak sa nezmení prístup k ukrajinskej menšine a ak sa Slovensko bude správať „nepriateľsky“ voči Kyjevu. On a jeho ľudia udržiavali kontakty s radikálmi na Ukrajine ešte pred rokom 2022. Tak sa „naši chlapci“ dostali k zoznamom slovenských politikov a aktivistov, ktorí sú nimi pokladaní za „nepriateľov Ukrajiny“ a ku ktorým smerujú ich vyhrážky.

Zatiaľ čo otec Vasiľ Karaman st. sa zašíval ako viacero iných ukrajinských ultranacionalistov počas socializmu v kultúrno-politických štruktúrach, lebo strana a vládna moc by mu jeho iredentistické názory, keby ich vyjadril otvorene, netolerovala, syn Vasiľ Karaman ml. si už dovolí ostro útočiť na každého, kto sa chce stotožňovať s rusínskou národnosťou odlišnou od ukrajinskej. Rusínov na východnom Slovensku označuje ako Ukrajincov nerešpektujúc právo národnostných menšín na vlastnú identitu a zákony SR, územie severovýchodného Slovenska vyhlasuje za súčasť „ukrajinského etnografického priestoru“. (Zatiaľ len etnografického…). Súčasné hranice Slovenska podľa neho nerešpektujú historické osídlenie Ukrajincov.

No, mal by si niečo prečítať o osídľovaní východného Slovenska, celkom som sa v tom pošprtala, keďže mám odtiaľ čiastočne predkov, a tí Rusíni tam prišli pomerne neskoro, talianski Drughetovci a iní feudáli osídľovali po epidémiách a iných pohromách svoje vyľudnené majetky na valaskom práve v 14.-17. storočí pastiermi z Balkánu, čo je na mne vidno aj dnes, a potom i Rusínmi či Poliakmi z východných Karpát, a tí sa zmiešali a z veľkej časti prirodzene asimilovali s domácimi obyvateľmi.

Prostredie okolo tejto podarenej protirusínskej a protislovenskej rodinky Karamanovcov a k nim pridružené organizácie ako Regionálna rada Rusínov-Ukrajincov (ÚRRU, v minulosti UNRP a neskôr KZUP), sa domnieva, že Slovensko „okupuje“ územia, ktoré by mali mať minimálne autonómiu, alebo úzku väzbu na Ukrajinu.“Ochranu ukrajinských záujmov na Slovensku“  by podľa všetkého mali po víťazstve nad Rusmi (alebo po porážke?) zabezpečiť ukrajinskí veteráni zocelení bojmi proti nenávideným Moskaľom. Vyjadrenia Karamana ml. sú východiskom pre radikálne skupiny na Ukrajine, ktoré sa na území SR chystajú chrániť Ukrajincov pred Ficom.

A s týmito radikálmi spolupracuje aj naša bohumilá organizácia „Mier Ukrajine“. Len či si tí jej „lídri“ uvedomujú, komu slúžia ako užitoční idioti?

Ku kriku po zastavení dodávok elektriny sa pridal aj ten čistokrvný zachrípnutý Ukrajinec, Volodymyr Zelenský, ktorý vo svojom novom „rodnom jazyku“, ukrajinčine, adresoval Viktorovi Orbánovi vyhrážku, že „dá jeho adresu našim chlapcom, nech sa s ním porozprávajú po svojom“.

Teda, neviem, ako vás, ale mňa znepokojuje aj taký politológ Duleba, tiež Rusín pomlčka Ukrajinec, nápadne podobný Kulebovi, ani čo by ich jedna mater mala! Ten sa prv domnieval, že ruská armáda nie je taká silná ako sa tvári a že systém v Rusku je skorumpovaný a vojna podľa neho národne zjednotí Ukrajinu. Ale vôbec si nepamätám, že by mal nejaké výhrady voči neonacistom a skorumpovanosti kyjevských pomajdanských vlád. Duleba tragédiu v Dome odborov v Odese pokladal za výsledok ruskej provokácie, ktorá sa vymkla spod kontroly. Tvrdil, že nepokoje vyvolali ozbrojení proruskí aktivisti, ktorí napadli pochod za jednotu Ukrajiny. Podľa neho došlo iba k tragickej nehode v rámci pouličných bojov, za ktorú nesie zodpovednosť aj neschopnosť miestnej polície, ktorú v tom čase ovládali staré kádre. Na Donbase sa podľa neho nekonala nijaká občianska vojna, ale ruská agresia, tvrdil, že povstanie umelo vyvolali ruské tajné služby (Strelkov/Girkin), separatisti, že sú bábky Moskvy a obyvatelia sú nimi v skutočnosti zastrašovaní, ale nie sú naozaj proruskí, Porošenkov výrok z roku 2014: „Naše deti pôjdu do škôl a škôlok, ich deti (na Donbase) budú sedieť v pivniciach“ vyložil tak, že šlo iba o akúsi metaforu; kým Ukrajina sa bude rozvíjať a prosperovať, územia pod kontrolou separatistov ekonomicky upadnú do izolácie. Pivnice v tomto Porošenkovom básnickom obraze mali iba symbolizovať úpadok a ostreľovanie, ktoré si separatisti „privolali“. Duleba tiež Rusko obvinil z neplnenia Minských dohôd… A ukrajinskí neonacisti? Pche, okrajová záležitosť!

Časom Duleba začal cudne pripúšťať, že ani jedna strana nie je schopná tú druhú vojensky úplne poraziť a o výsledku rozhodne ekonomická odolnosť a vytrvalosť protivníkov. Najnovšie sa zameriava na ostrú kritiku Fica, ktorý vraj zneužil situáciu s tranzitom plynu a ropy na domáci politický marketing a „prekročil červenú čiaru“ tým, že navštívil Moskvu, čím sa podľa Dulebu otvorene postavil na stranu agresora a spôsobil izoláciu Slovenska v Európe.  Duleba tvrdí, že „údajné“ územné nároky Ukrajiny voči Slovensku sú iba súčasťou ruskej hybridnej vojny. Obhajuje pro-ukrajinské smerovanie Slovenska a z ohrozovania národných záujmov obviňuje Ficovu vládu.

A znepokojujú ma aj „nové pohľady“ na banderovcov, ktorými sa zaoberá ďalší Rusín pomlčka Ukrajinec – historik Šmigeľ. Narodil sa na Ukrajine, kam sa jeho rodina pochádzajúca z obce Kamienka presídlila v rámci povojnovej opcie v roku 1947. Neskôr sa ako súčasť rodiny optantov vrátil späť na Slovensko. Tento pán tiež operuje s termínom „ukrajinská menšina“ alebo „Rusíni-Ukrajinci“ a hovorí o „ukrajinských dejinách na Slovensku“. Podľa mňa sa snaží obhajovať neobhájiteľné a ospravedlňovať neospravedlniteľné. UPA podľa neho bojovala proti dvom totalitám – najprv proti hitlerovskému Nemecku, keď sa rozplynuli jej počiatočné nádeje v samostatnú Ukrajinu po jej zabratí nacistickými osloboditeľmi, a následne proti stalinskému Sovietskemu zväzu. Síce vo svojom boji používali banderovci brutálne metódy, ale brutálne sa správali aj poľské a sovietske jednotky pri ich potláčaní, tak čo?! A tých pár hromadných vrážd ako tie v Kolbasove či Uliči? Tu Šmigeľ prináša nový, liberálnejší pohľad. Mnohé z tých útokov nemuseli mať rasové či politické dôvody (vraždili Židov a komunistov) – šlo jednoducho o lúpeže, a boli nútení zabíjať, ak sa pri lúpení niečo pokazilo. Veď sa museli nejako živiť a zaobliecť! Ten antihumánny komunistický režim zneužil a nafúkol činy banderovcov a použil ich na diskreditáciu akéhokoľvek protisovietskeho odporu a na upevnenie vlastnej moci! Oddiely UPA na Slovensku nebojovali proti česko-slovenskému štátu a ľudu, len prechádzali do západných okupačných zón, aby sa vyhli gulagom a popravám za to, že bojovali za nezávislosť Ukrajiny a proti stalinskému teroru. A o ňom sa snažili informovať, vystríhať pred ním neuvedomelé domáce obyvateľstvo, a tiež získať jeho sympatie k ušľachtilej myšlienke samostatnej Ukrajiny.

Radšej sa už ani nezamyslím, koľko takých Karamanov, Kanisov, Dulebov, Šmigeľov sa nám tu práve usalašuje a čaká na svoju príležitosť… Neviem -neviem, či by sa im dali ukrajinizovať tu títo potomkovia poľsko-rusínskych pastierov z neďalekej horskej dediny, ktorým medzičasom – za tých pár storočí – ostal po tých valašských osadníkoch v inak čisto slovenskom nárečí iba mierny akcent. Tak trošičku zaťahúju, ale inak sú to Slováci ako repa!