naokraj

Rod Koháry-Coburg vznikol spojením uhorského šľachtického rodu Koháry a nemeckého kniežacieho rodu Coburg sobášom Márie Antónie Koháry s Ferdinandom Jurajom Coburgom v roku 1816. Medzi významných potomkov tejto línie patrili portugalský kráľ Ferdinand II. a zakladatelia bulharskej cárskej dynastie. 

Rod Koháry bol pôvodne zemiansky rod z podunajskej oblasti, z Koháru v Maďarsku. K moci a bohatstvu sa vypracovali v 16. a 17. storočí. Jeho členovia sa vyznamenali najmä počas protitureckých bojov. Vojenskí velitelia Štefan Koháry I. a jeho syn Štefan Koháry II. za svoje zásluhy v boji proti Turkom získali v roku 1710 titul grófa a hlava rodiny v roku 1715 titul kniežaťa. Vlastnili rozsiahle panstvá. Patrili k najbohatším uhorským magnátom. Patrili im rozsiahle územia, mestá a priemyselné podniky sústredené najmä v regiónoch Hont, Gemer a Malohont. Ich najvýznamnejšie a najreprezentatívnejšie neskorobarokové sídlo, kde sú uchované ich umelecké a poľovnícke zbierky je kaštieľ Svätý Anton. Patrili im hrady Čabraď, Sitno a Fiľakovo, kde si postavili aj barokovú kúriu.

V roku 1701 získal Štefan II. Koháry od Leopolda I. za svoje služby korune, najmä za vernosť počas protihabsburských povstaní a v bojoch proti Turkom panstvo s hradom Muráň, ktorý sa stal centrom ich gemerských majetkov. Počas Rákociho povstania (1704) Koháryovci o hrad nakrátko prišli, ale po jeho potlačení sa vrátil do ich rúk. Okrem toho vlastnili kaštieľ v Jelšave, neskôr prebudovaný Coburgovcami, barokový kaštiele vo Veľkom Blhu a v Pohorelskej Maši. Na svojich panstvách (najmä na Horehroní v okolí Pohorelej a v Gemeri) zakladali hámre a vysoké pece – základ neskorších  Coburgovských železiarní. Vlastnili obrovské lesné celky v Stolických vrchoch a na Muránskej planine. V čase najväčšieho rozkvetu na začiatku 19. storočia boli majiteľmi 150 000 hektárov pôdy a boli jednými z najväčších súkromných vlastníkov v strednej Európe.  Koháryovci boli mecenášmi umenia, vzdelania a cirkvi. Štefan Koháry II. bol tiež básnikom. Rod vymrel po meči v roku 1826, keď zomrel František Jozef Koháry, otec Márie Antónie Gabriely Koháryovej, jeho jedinej dedičky. Tá sa v roku 1816 vydala za nemeckého princa Ferdinanda Juraja Sasko-cobursko-gothajského z významného rodu spriazneného s kráľovskými rodinami po celej Európe vrátane britskej kráľovnej Viktórie. Tak vznikla uhorská vetva rodu Sasko-cobursko-gothajská, tzv. koháryovská. Aby mohol Ferdinand Juraj prevziať koháryovské obrovské majetky, musel prestúpiť na katolícku vieru a zaviazať sa, že rod bude používať aj meno Koháry. Mali štyri deti. Ich syn Ferdinand II. sa stal portugalským kráľom a v poradí druhý syn August bol otcom neskoršieho bulharského cára Ferdinanda I.

V polovici 19. storočia, za éry kniežaťa Augusta Sasko-kobursko gothajského (1818 – 1881), syna Ferdinanda Juraja, dosiahlo železiarstvo na Horehroní svoj vrchol. Práve on v roku 1844 zjednotil roztrúsené hámre a pece do modernej priemyselnej štruktúry. Pod jeho vedením vznikol jeden najväčších železiarskych podnikov v celom Uhorsku, Muránsko-pohorelský železiarsky komplex, známy svojou umeleckou liatinou a kvalitným plechom, ktorý sa vyvážal do celej monarchie. Vďaka Augustovi Coburgovi sa región Gemera a Horehronia stal v 19. storočí „železným srdcom“ krajiny. Po jeho smrti prevzal správu jeho syn Filip, starší brat bulharského cára Ferdinanda I. Po smrti Augusta zdedil správu nad obrovskými rodovými majetkami v Uhorsku, vrátane panstiev Čabraď, Sitno, Jelšava, Veľký Blh, Muráň, Hrabušice, Stratená a Horehronie. Bol posledným súkromným vlastníkom týchto území pred ich konfiškáciou po prvej svetovej vojne. Bol tiež ako jeho brat vášnivý vášnivý poľovník a zaujímal sa o vedu. Po smrti Filipa Coburga v roku 1921 prešlo dedičstvo na jeho synovca, keďže jeho Filipov syn zomrel ešte pred ním. (Coburgovci si vďaka princípu nedeliteľnosti majetku a jeho dedenia najstarším synom dokázali udržať a zveľaďovať svoje panstvá v Uhorsku a Rakúsku, významne ovplyvňovať ekonomický rozvoj regiónov, kde podnikali a stať sa jednou z najvplyvnejších dynastií v Európe. (Ich majetok bol organizovaný ako zverenecký fideikomis, t.j. bol právne chránený pred predajom alebo rozdelením a musel byť v celistvosti odovzdaný ďalšiemu dedičovi). Hoci bol hlavným dedičom Filip Josias, syn Filipovho mladšieho brata Augusta Leopolda, na správe slovenských panstiev sa výrazne podieľal aj jeho strýko Ferdinand I. 

Ferdinand I. (Ferdinand Maximilián Karol Leopold Mária Sasko-cobursko-gothajský), bulharský cár a vnuk prvého Coburga na Slovensku sa narodil v roku  1861  vo Viedni. Jeho matka bola princezná Klementína Orleánska, dcéra posledného francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa.  Ferdinanda od detstva pripravovala na rolu panovníka a neskôr využila svoje európske kontakty, aby mu pomohla získať bulharský trón. (Do rozvoja Bulharska a na charitu kvôli popularite syna investovala milióny frankov, dokonca navrhla Ferdinandovu korunu so svojimi vlastnými šperkami).

V detstve Ferdinand pravidelne navštevoval Slovensko a obzvlášť si obľúbil Svätý Anton a Muráň. Okolitá príroda v ňom podnietila záujem o botaniku, ornitológiu a entomológiu. V roku 1879, len 18-ročný, podnikol so svojím bratom Augustom vedeckú expedíciu do Brazílie, z ktorej si priniesli rozsiahle prírodovedné zbierky. Študoval na prestížnej Tereziánskej akadémii vo Viedni. Ovládal niekoľko jazykov (nemčinu, francúzštinu, angličtinu, taliančinu, maďarčinu a neskôr bulharčinu). Vedel aj po slovensky, počas svojich pobytov v kaštieli vo Svätom Antone a na Muráni bežne komunikoval so služobníctvom, lesníkmi a miestnymi obyvateľmi v ich rodnom jazyku.

Keď po nezhodách s ruským cárom abdikoval prvý novodobý bulharský panovník Alexander Battenberg, synovec ruského cára Alexandra II., Bulhari hľadali nového vládcu. Ferdinand, vtedy dôstojník rakúsko-uhorskej armády, prijal ponuku a 7. júla 1887 ho bulharské Veľké národné zhromaždenie zvolilo za vládnuce knieža autonómneho Bulharska, ešte formálne podriadeného Osmanskej ríši. V roku 1908 Bulharsko využilo oslabenie Osmanskej ríše a vyhlásilo úplnú nezávislosť, čím sa z kniežatstva zmenilo na kráľovstvo. Ferdinand podľa bulharskej tradície prijal titul cár. Abdikoval v roku 1918, po porážke Bulharska v prvej svetovej vojne. Odvtedy sa často zdržiaval na svojich majetkoch na Slovensku.

Prvou manželkou Ferdinanda I. Coburga bola talianska princezná Mária Lujza Bourbonsko-parmská  (zomrela v roku 1899). Mal s ňou  štyri deti. S druhou manželkou, Eleonórou Reuss Köstritz deti nemal. Jeho syn Boris III. (1894 – 1943) bol jeho nástupcom na bulharskom tróne. Stál na čele Bulharska v ťažkej dobe druhej svetovej vojny. Zomrel náhle v roku 1943 po stretnutí s Adolfom Hitlerom v jeho “Vlčom brlohu”. Hitler žiadal, aby Bulharsko vypovedalo vojnu Sovietskemu zväzu a vyslalo vojská na východný front, a aby súhlasilo s deportáciou zvyšných bulharských Židov do koncentračných táborov. Boris odmietol. Krátko po návrate do Sofie náhle ochorel a zomrel vo veku 49 rokov. Oficiálnou príčinou bola trombóza, no pretrvávajú názory, že bol otrávený. Po smrti svojho brata Borisa III. sa stal jedným z regentov za vtedy neplnoletého Borisovho syna Simeona Borisov brat Kiril. Simeon II. bol posledným bulharským cárom a neskôr (v rokoch 2001 – 2005) bulharským premiérom.  Princ Kiril Pereslavský (1895 – 1945), Ferdinandov syn, hlava trojčlennej regentskej rady, ktorá vládla v mene neplnoletého cára Simeona II, bol v Sofii po vstupe Červenej armády do Bulharska popravený zastrelením. Ľudovým súdom, ktorý zriadil prosovietsky režim po prevrate v septembri 1944, bol odsúdený na smrť za spoluprácu s nacistickým Nemeckom a za to, že dovolil Bulharsku stať sa satelitom mocností Osi. V roku 1996 Najvyšší súd Bulharska rozsudky z roku 1945 zrušil a poprava regentskej rady je dnes v Bulharsku považovaná za jeden z najtemnejších bodov moderných dejín a za likvidáciu národnej elity (tzv. „krvavý štvrtok“).

Toľko o osudoch členov rodiny Koháry-Coburg. O tom, ako skončili ich majetky a pobyt na Slovensku už bola reč v minulých článkoch, teraz sa budeme venovať dobe ich najväčšieho rozkvetu a prínosu pre rozvoj našich stredoslovenských regiónov.

Coburgovci boli významnými priemyselníkmi. Na Horehroní a Gemeri zavádzali moderné lesohospodárske metódy. Vďaka nim došlo k prechodu od manufaktúrnej a hámorníckej výroby k modernému priemyselnému spracovaniu železa. Rozvoj priemyslu priniesol prácu a živobytie pre tisícky miestnych obyvateľov a regióny Horehronia a Gemera sa zaradili k dôležitým priemyselným centrám Uhorska.

Coburgovský Pohorelský železiarsky komplex bol vo svojej dobe jedným z najprepracovanejších logistických a priemyselných systémov v strednej Európe.  Jeho začiatky spadajú do obdobia po roku 1826, keď majetky po rode Koháryovcov prevzal Ferdinand Juraj Coburg. Najväčší rozmach dosiahol v druhej polovici 19. storočia za kniežaťa Augusta a Filipa Coburga. Výroba začala upadať začiatkom 20. storočia v dôsledku vyčerpania ložísk, politických turbulencií a technologického zaostávania za veľkými oceliarňami.

Rod za najväčšieho rozkvetu svojho podnikania na Slovensku ovládal celý výrobný reťazec. Vlastnil bane na železnú rudu (Dobšiná, Mlynky, Železník), lesy, ktoré boli dôležité pre výrobu drevného uhlia do pecí a huty a hámre na výrobu finálneho tovaru. Za najväčšie a najkvalitnejšie ložisko železnej rudy v celom Uhorsku bol v 19. storočí pokladaný Železník na Gemeri (viď Dobšinského rozprávku o tomto vrchu, spojenom s jeho detstvom v Sirku.) Coburgovci tu vlastnili kľúčové banské polia a štôlne (napr. štôlňa Ladislav), z ktorých sa ťažila ruda pre ich huty. Pozdĺž rieky Hron vybudovali sieť špecializovaných prevádzok (napr. Vaľkovňa, Pohorelá, Závadka, Šumiac-Červená Skala). Voda z riek, kým sa neprešlo na parný pohon, poháňala stroje.

So železiarstvom úzko súvisela ťažba a spracovanie dreva a doprava. Cesty spájali rozptýlené prevádzky (bane, huty, hámre) do jedného funkčného celku. Pred vybudovaním železnice v roku 1903 (trasa Brezno – Červená Skala) bol celý priemysel závislý od ťažnej sily koní a volov. Cesty museli byť spevnené, aby vozy naložené rudou a hotovými výrobkami nezapadli do blata. Významné bolo spojenie spevnenými cestami cez Besník (smerom na Dobšinú a Poprad) a smerom na Muráň a Revúcu. Sieť ciest pospájala banské revíry v Dobšinej a na Železníku s vysokými pecami v Stratenej a Pohorelej. Najmä z obcí Pohorelá, Telgárt, Šumiac bolo furmanstvo hlavným zdrojom obživy popri práci v lese. V zime sa využívali sane. Keďže trasy boli dlhé a náročné, systém vyžadoval podpornú sieť zájazdných hostincov a preprahov. Na dôležitých bodoch (napr. na Pustom poli alebo v sedle Besník) existovali stanice, kde si furmani mohli oddýchnuť a v prípade potreby prenajať ďalšie páry koní na zdolanie strmých stúpaní. Pri cestách vznikali veľké sklady dreveného uhlia a rudy, ktoré slúžili ako zásobníky pre huty v čase, keď boli cesty pre nepriaznivé počasie nepriechodné. Zlatá éra coburgovského furmanstva skončila v roku 1903, kedy bola sprevádzkovaná železničná trať na Horehroní. Dnes sú mnohé z týchto historických furmanských ciest základom súčasnej cestnej siete alebo cyklotrasami, ktoré sú súčasťou Coburgovskej železnej cesty.

Coburgovci modernizovali dopravu aj budovaním nákladných lanoviek (napr. z banského revíru Mlynky), čím znížili závislosť od konských poťahov. Bane v Mlynkách so železiarňou v Stratenej a stanicou v Dobšinej spájala nákladná lanovka (typ Obach) s dĺžkou vyše 11 km. Jednou z prvých nákladných lanoviek na Slovensku bola lanovka na prepravu rudy zo Železníka do spracovateľských závodov (napr. do Likiera). Okrem lanoviek budovali Coburgovci aj úzkorozchodné železnice. V lesoch a v okolí závodov (napr. v Pohorelskej Maši) postavili železničné trate pre prepravu rudy, drevného uhlia a hotových výrobkov. Lobovali aj za výstavbu železničnej trate Červená Skala – Margecany, ktorá v roku 1936 definitívne prepojila ich horehronské a gemerské majetky so zvyškom štátu. Na rieke Hron a jej prítokoch vybudovali sústavu rizní a tajchov (vodných nádrží), ktoré umožňovali splavovať drevo z neprístupných dolín k pílam a hutám. Súčasťou správy bol rozsiahly systém telefónnych vedení spájajúci prevádzky. Vďaka Coburgovcom bola postavená unikátna technická pamiatka, vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku a dnešná turistická atrakcia ozubnicová železnica Tisovec – Pohronská Polhora,  známa ako „zubačka“. Vznikla koncom 19. storočia na ich majetku pre potreby rozvíjajúceho sa hutníckeho priemyslu v regióne a na prepravu dreva.

Coburgovská tradícia chovu koní v polovici 20. storočia vyvrcholila založením šľachtiteľského chovu norika muránskeho typu, ktorý dodnes pokračuje v Dobšinej a na Muránskej planine.

Okrem koní na ťahanie vozov a dreva v lese sa v baniach alebo pri hutách využívali tzv. gápľové kone na pohon mechanických zariadení (gápľov) na vyťahovanie rudy z šácht alebo čerpanie vody. Náročné horské trasy si vyžadovali čerstvú konskú silu, a tú zabezpečovali veľké stajne a dvory (majere) vo vlastníctve Coburgovcov (napr. na majeri Margitin dvor, pomenovanom po princeznej Margite, dcére bulharského cára Ferdinanda Coburga, chovali kone do náročného horského terénu využívané pri poľovačkách).

Jadrom komplexu, ktorého ročná produkcia dosahovala koncom 19. storočia približne 10 000 ton železa, bolo osem hámorníckych osád a viaceré železiarske podniky.

Pohorelská Maša vznikla pri sútoku rieky Hron a potoka Strateník. Pôvodne slúžila ako miesto pre spracovanie železnej rudy, ktorá sa ťažila v okolitých horách a v lokalite Dobšinej.  Jej rozkvet nastal v 19. storočí, keď sa stala súčasťou Horehronského železiarskeho komplexu rodu Koháry-Coburg. V roku 1833  tu Coburgovci dali postaviť vysokú pec.

Valkovňa, obec medzi obcami Pohorelá a Šumiac, vznikla spojením štyroch týchto hámorníckych osád pozdĺž toku Hrona V jednej z nich, Novej Maši, ktorá sa nachádzala v dnešnom centre Valkovne, bola v 30. rokoch 19. storočia postavená na svoju dobu moderná Ferdinandova huta, ktorá skujňovala surové železo a neskôr sa tam vyrábali plechy. V roku 1841 tu bol inštalovaný moderný parný stroj, čo umožnilo prevádzku nezávislú od stavu vody v Hrone. Augustova huta sa nachádzala v niekdajšej osade Zlatno (dnes tiež časť obce Vaľkovňa) a bol to jeden z najdôležitejších a najmodernejších podnikov v železiarskom komplexe Coburgovcov v 19. storočí.

Miestnou časťou Valkovne je dnes aj osada Švábolka so zvyškami valcovne z roku 1833, ktorá bola v 19. storočí jedným z technologických divov Uhorska. Osada sa nachádza pri hlavnej ceste v smere z Brezna na Červenú Skalu, približne v polovici cesty medzi Pohorelou a Červenou Skalou. Valcovňa bola postavená  kniežaťom Ferdinandom Jurajom Coburgom. Bola prvou veľkou valcovňou plechov v celom Uhorsku, kde namáhavé ručné kovanie nahradila efektívnejšia strojová výroba. V 40. rokoch 19. storočia závod produkoval ročne 550 až 600 ton jemného plechu, ktorý sa využíval v strojárstve a poľnohospodárstve. Výroba bola energeticky závislá od vodnej sily rieky Hron. (Dnes bývalá valcovňa slúži ako domov dôchodcov.)

Osada Švábolka je pomenovaná po hutníkoch a valcovačoch, ktorých Coburgovci získali z nemecky hovoriacich krajín, najmä zo Švábska a Saska. Pri zakladaní moderných valcovní a pudlovacích pecí v 30. rokoch 19. storočia totiž potrebovali vysoko kvalifikovanú pracovnú silu, ktorú okolie s miestnym roľníckym obyvateľstvom neposkytovalo. Títo kvalifikovaní železiari tvorili elitnú vrstvu robotníctva, mali vyššie mzdy, lepšie ubytovanie a priniesli so sebou novú kultúru, životný štýl aj technické termíny. Prví obyvatelia Švábolky žili v robotníckych domoch postavených v blízkosti závodu. Väčšina z nemeckých rodín sa asimilovala, alebo odišli po rozpade monarchie a aj neskôr po druhej svetovej vojne.

V Červenej Skale (dnes administratívne súčasť obce Šumiac), ktorá bola založená v 18. storočí Coburgovci prevádzkovali železiarske podniky, po celej Európe známe výrobou kvalitných kosíc a iného náradia. Osada vznikla na strategicky vhodnom mieste, prvom od prameňa Hrona, kde bolo možné tok rieky efektívne využiť na pohon strojov. Nachádzali sa tam vysoké pece na tavenie surového železa, ktoré sa ďalej spracovávalo v okolitých prevádzkach. Dodnes sa tu zachovali historické artefakty z tohto obdobia; budovy poštového úradu, horárne a liatinové náhrobníky na miestnom cintoríne, typické pre región s hutníckou tradíciou. V osade si rodina vybudovala reprezentatívny barokovo-klasicistický kaštieľ, ktorý slúžil ako sídlo správy ich tunajších majetkov a lesov. Osada ležala na dôležitej obchodnej ceste spájajúcej Horehronie so Spišom a Gemerom, preto tam bola dôležitá poštová stanica. Práve kvôli potrebám priemyslu a ťažby dreva z coburgovských lesov sa Červená Skala stala významným železničným uzlom. V roku 1903 tu bola ukončená trať z Brezna a neskôr odtiaľto pokračovala unikátna trať smerom na Margecany, dnes atraktívna technická pamiatka Slovenska.

Červená Skala, Dobšiná a Stratená boli významné lokality priemyselného rozvoja Gemera a Horehronia v 19. a začiatkom 20. storočia. Stratená bola jedným z najvýznamnejších uzlov coburgovského podnikania.  Už bolo spomenuté vybudovanie lanovky spájajúcej Stratenú s baňami v Mlynkách a železničnou stanicou v Dobšinej, ktorá bola okrem strategického zdroja surovín aj administratívnym centrom, kde sídlilo riaditeľstvo železorudných baní. V banských prevádzkach priamo v Dobšinej vybudovali Coburgovci pražiace pece na úpravu rudy.

Až do konca 19. storočia boli vysoké pece závislé od drevného uhlia. Coburgovci zamestnávali stovky uhliarov, ktorí v milieroch priamo v lesoch pálili drevo – palivo pre vysoké pece v Stratenej, Červenej Skale a Pohorelej. Uhliarstvo vytvorilo v regióne špecifickú kultúru. Obyvatelia Pohorelej, Šumiaca či Telgártu sa popri drobnom poľnohospodárstve živili prácou v lese a pri míľach.

V lokalitách ako Závadka nad Hronom, Pohorelá či Muráň Coburgovci prevádzkovali moderné parné píly. Drevo vyvážali do celého Rakúsko-Uhorska a neskôr aj do Európy. Obrovská spotreba vysokých pecí viedla k drastickému odlesňovaniu. Bolo preto potrebné zaviesť prísny poriadok zalesňovania a moderné lesné hospodárstvo .

Rod vlastnil na Slovensku tisíce hektárov lesných plôch. Preto bolo ústredné lesné riaditeľstvo presunuté z Viedne do kaštieľa v gemerskej Jelšave.  Riaditeľom coburgovských lesov bol 54 rokov Ľudovít Greiner (1796-1882), ktorý sa zaslúžil o mnohé inovácie v lesníctve (o.i. ako prvý určil Gerlachovský štít za najvyšší vrchol Vysokých Tatier). V coburgovských lesoch sa zavádzali najpokrokovejšie lesohospodárske metódy. Ferdinand I. bol milovníkom prírody, prírodovedcom, svetovo uznávaným botanikom a ornitológom. Vedecky popisoval flóru a faunu Slovenska. Do svojich sídiel (Predná Hora, Svätý Anton) pozýval vedcov, propagoval krásy regiónu (Muránska planina, Slovenský raj) a položil základy poľovníckeho turizmu.

V robotníckych osadách Coburgovci postavili kolónie s domami pre zamestnancov, školy, kostoly. Napríklad na Železníku  vybudovali modernú banskú kolóniu s robotníckymi domami, budovou správy baní a drevenú kolkáreň z roku 1895. Financovaním škôl a učiteľov prispievali k zvyšovaniu gramotnosti a k technickej úrovni miestneho obyvateľstva. Zabezpečili lekársku starostlivosť. Princezná Klementína Orleánska a neskôr cár Ferdinand I. investovali milióny do miestnych charitatívnych spolkov a pomoci chudobným. Železiarsky biznis dopĺňali na ich panstvách aj menšie lokálne manufaktúry, v ktorých zhodnocovali suroviny dostupné v okolí. Vybudovali sústavu parných píl (napríklad v Závadke nad Hronom a v okolí Jelšavy), ktoré spracovávali drevnú hmotu na stavebné rezivo a polotovary, v menších prevádzkach drevo využívali na výrobu kvalitných šindľov a parkiet aj na export, vlastnili podiely v manufaktúrach na výrobu papiera (Gemerská Hôrka, Slavošovce), prevádzkovali pivovay a páleníce (napríklad v Muráni a v Jelšave), ktoré spracovávali obilie z ich polí, na svojich panstvách (Muránska Huta) mali aj menšie lokálne sklárne atď. Táto diverzifikácia hospodárstva im umožňovala čeliť krízam v železiarstve. Stáli pri zrode ťažby magnezitu a mastenca v okolí Jelšavy a Hnúšte.

Významný je aj ich architektonický prínos, ktorý sa dodnes odráža v podobe mnohých lokalít na Gemeri a Horehroní.  Ich hlavné a najvýznamnejšie poľovnícke sídlo barokovo-klasicistický kaštieľ Svätý Anton je dnes poľovníckym múzeom, kaštieľ na Prednej Hore slúži ako špecializovaný psychiatrický ústav na liečbu závislostí (OLÚP), pôvodný drevený zámoček, ktorý si rozobratý Ferdinand priviezol z viedenskej výstavy a na Prednej Hore ho dal zas poskladať, je súčasťou majetku neziskovky, OLÚP-u,  Mnohé objekty bývalého panstva Coburgovcov sú v rôznom štádiu chátrania alebo postupnej konzervácie (?) po predošlej devastácii pod správou miestnych samospráv, ako napr. https://spoznajslovensko.eu/kastiel-coburgovcov-v-jelsave.

EPILÓG

Tak som pátrala, ktože to vlastní dnes naše lesy a ťaží a odváža z nich krásne zdravé stromy, čo si ešte mohli dlho požiť. Veru si nepamätáme také dohola vykosené vrchy nad dolinami, také široké ťažkými nákladiakmi zbrázdené lesné cesty a kopy pozostatkov po vyvraždených lesoch, aké lemujú cesty pozdĺž nekonečných skladov dreva. A kamže ich to vezú? Aby sa to rýmovalo: ČO NA TO TY, IKEA?