naokraj

Ideológia marxizmu aj fašizmu vznikli z krízy liberalizmu a zlyhania parlamentnej demokracie, jej inštitúcií, z hľadania východiska z pocitu odcudzenia človeka a jeho práce, národného (fašizmus) a sociálneho poníženia (marxizmus), z túžby vykorenených, vykorisťovaných a ponižovaných po lepšom, sociálne spravodlivejšom spoločenskom poriadku a istote. Marxista hľadal oporu v súdruhoch z poníženej robotníckej triedy, fašista ju našiel u svojho inými národmi nespravodlivo poníženého národa. Fašizmus stavil na štátnu/národnú súdržnosť pod vedením pevnej ruky, socializmus sa opieral o triednu jednotu a štát mal s dosahovaním jeho cieľov postupne odumierať. Fašizmus podporovala veľkoburžoázia, veľkí priemyselníci, bankári a príslušníci stredných vrstiev obávajúci sa socialistickej revolúcie, straty majetku a postavenia a socializmus bol ideológiou medzinárodného združenia robotníckych, socialistických a komunistických organizácií, ktoré koordinovali svoje úsilie uskutočniť celosvetovú socialistickú revolúciu. A pretože socialistická revolúcia ako v prvej krajine zvíťazila v Rusku, centrom hnutia za túto revolučnú zmenu sa stala Moskva.

Porevolučné obdobie a následná občianska vojna (1917 – 1922) v Rusku bolo jedno z najbrutálnejších a najchaotickejších v 20. storočí. Priemyselné mestá ovládali červení, proti boľševikom spoločne bojovali bieli – monarchisti a demokrati a intervenčné vojská, roľníci brániaci majetok a úrodu bojovali proti všetkým, Lenin po Októbrovej revolúcii vydal niekoľko dekrétov, aby získal na stranu revolúcie masy. Dekrét o mieri vyzýval všetky národy bojujúce v I. svetovej vojne na okamžité prímerie a uzavretie spravodlivého mieru. Vystúpenie z vojny viedlo k separátnemu Brestlitevskému mieru s Nemeckom (1918) za cenu straty 1 milión km² územia. Dekrét o pôde mal získať na stranu revolúcie väčšinové triedne neuvedomelé roľníctvo a legalizoval už prebiehajúce živelné zaberanie panských pozemkov roľníkmi, Dekrét o právach národov Ruska vyhlasoval rovnosť a suverenitu národov bývalého Ruska a ich právo na sebaurčenie až po odtrhnutie a vytvorenie samostatného štátu. Ďalšie dekréty zrušili stavy, tituly, výsady, cirkev bola odlúčená od štátu.

Boľševici počas občianskej vojny s cieľom udržať sa pri moci a zabezpečiť zdroje pre Červenú armádu zaviedli extrémny ekonomický systém – vojnový komunizmus, ktorý viedol k hospodárskemu kolapsu, hyperinflácii a hladomoru (1921 – 1922) s miliónmi obetí  a Červený teror (1918 – 1921) – systém represií, masového zatýkania a popráv odporcov nového režimu. Na potláčanie odporu po atentáte na Lenina vznikla Čeka (Všeruská mimoriadna komisia) pod vedením Felixa Dzeržinského. Na územiach ovládaných Bielymi dochádzalo k masovým popravám komunistov, pogromom na Židov a roľníkov podozrivých zo sympatií k červeným

Po vlne povstaní proti červenému teroru (Kronštadtská vzbura) v roku 1921 bol vojnový komunizmus nahradený Novou ekonomickou politikou (NEP) s prvkami trhového hospodárstva a režim sa stabilizoval tesne pred vznikom ZSSR (1922). Za vlády Lenina boli položené základy sovietskeho štátu; Stalin tento systém neskôr pretvoril na vysoko centralizovanú osobnú diktatúru.

Za Lenina (1917 – 1924) prebiehala napriek zákazu frakcií vnútrostranícka diskusia. Lenin veril, že komunizmus musí zvíťaziť globálne, aby v Rusku prežil; násilie sa používalo proti triednym nepriateľom, ale nie proti vlastnej strane. V kultúre, umení, sociálnych otázkach bola relatívna sloboda, Rusko bolo “rajom” pre umeleckú avandgardu a “laboratóriom” na radikálne sociálne experimenty, ktoré mali za cieľ vytvoriť “nového človeka“ a úplne prestavať tradičnú spoločnosť. Tieto pokusy sa týkali všetkých sfér života. Jednotlivec mal uprednostňovať kolektív pred sebou samým. Masívne kampane na vzdelávanie dospelých mali vytvoriť kvalifikovanú pracovnú silu schopnú prijímať komunistickú ideológiu. Štátne mládežnícke organizácie vychovávali novú mládež oddelenú od vplyvu cirkvi a “buržoáznej“ rodiny.  Boľševici vnímali tradičnú rodinu ako prežitok kapitalizmu a zdroj útlaku žien  Rusko bolo medzi prvými krajinami, ktoré zaviedli plnú legálnu rovnosť pohlaví (feminizmus) a právo na potrat. Štát mal prevziať tradičné funkcie rodiny prostredníctvom spoločných jedální, jaslí a práčovní, aby oslobodil ženy od “domáceho otroctva“. Veľké byty bývalej buržoázie sa zmenili na komunálne byty (kommunalky) a boli rozdelené medzi robotnícke rodiny, pričom jedna rodina obývala často len jednu izbu so spoločnou kuchyňou a kúpeľňou. Vznikali domy-komúny, kde ľudia žili v kolektíve – byty boli minimalizované na spálne, zatiaľ čo všetok spoločenský život (jedlo, výchova detí, kultúra) prebiehal v spoločných priestoroch. Náboženstvo – “ópium ľudstva“ bolo považované za prekážku vedeckého pokroku Majetok cirkví bol znárodnený, kňazi prenasledovaní a kostoly premenené na sklady, múzeá ateizmu alebo kluby. Tradičné krsty či svadby mali nahradiť nové občianske obrady. Pokus o okamžitý prechod k bezpeňažnej ekonomike, ako už bolo spomenuté, viedol k totálnemu kolapsu hospodárstva a hladomoru a musel byť nahradený dočasným návratom k trhovým prvkom v podobe NEP-u.

Lenin pôvodne Stalina presadil do funkcie generálneho tajomníka, ale ich vzťahy sa zhoršili. Považoval ho za “hrubého” a pred smrťou odporučil jeho odstránenie z funkcie. Obával sa, že Stalin nedokáže narábať s obrovskou mocou. Stalin sa po Leninovej smrti štylizoval do role jeho najbližšieho človeka a žiaka, ale najmä v ekonomike a národnostnej politike jeho zámery zásadne zmenil alebo zlikvidoval

Po vzniku ZSSR v roku 1922 Lenin presadil politiku “zdomácňovania“ moci. Štát podporoval používanie národných jazykov, do vedúcich funkcií v národných republikách boli cielene dosadzovaní príslušníci daného národa, ZSSR sa formálne sformoval ako federácia rovnoprávnych republík, s teoretickým právom na vystúpenie, nie ako unitárny ruský štát.

Gruzínec Stalin presadzoval “autonomizáciu“ – všetky územia by boli priamo podriadené Moskve. Lenin považoval ruský nacionalizmus za najväčšiu hrozbu pre jednotu ZSSR, bol proti utláčaniu menšín a ostro kritizoval Stalina za jeho postup voči gruzínskym komunistom. Obvinil Stalina a Ordžonikidzeho z „veľkoruského šovinizmu“.

Za Stalinovej vlády (1924 – 1953) bol zrušený trh, v poľnohospodárstve došlo k násilnému združstevňovaniu, k rozkulačovanu, začala industrializácia – budovanie ťažkého priemyslu. Väčšina radikálnych experimentov z čias Lenina bola v 30. rokoch počas Stalinovej éry zastavená alebo potlačená v prospech konzervatívnejších štruktúr a tvrdej centralizácie. Prešlo sa k prísnej štátnej kontrole a konzervativizmu.  Bola zavedená tvrdá cenzúra. V období “Veľkého teroru”(1937–1938) došlo k masovým represiám, rozsiahlym čistkám vnútri strany – opozícia a politickí konkurenti boli posielaní do gulagov, likvidovaní v inscenovaných procesoch. Súčasťou “Veľkého teroru” boli aj čistky v armáde  popravy skúsených generálov (napr. Tuchačevského) koncom 30. rokov zdecimovali veliteľský zbor, čo viedlo ku katastrofálnym porážkam v roku 1941. Odhaduje sa, že minimálne 750 000 ľudí bolo popravených a viac ako milión poslaných do gulagov. (K tomuto obdobiu odporúčam vynikajúci romány Anatolija Rybakova.)

Podľa Olega Chlevňuka, ruského historika a archivára (Stalin: Nová biografia) príčiny Stalinovho teroru spočívali v jeho extrémnom antikapitalistickom postoji, posadnutosti triednym bojom a v jeho stihomame a strachu o moc a zo straty kontroly. Neustále podozrieval aj svoje najbližšie okolie z konšpirácií proti nemu. To vyústilo do drastických opatrení voči čo i len najmenším náznakom opozície.

Za Stalina došlo k radikálnym ekonomickým a sociálnym zmenám, k výraznej modernizácii Ruska, hoci historici ako Chlevňuk zdôrazňujú, že za cenu extrémnych nákladov. V súťaži s kapitalizmom za Stalina prebiehal proces masívnej industrializácie a urbanizácie, dosiahol sa veľký ekonomický rast. Rusko sa pretváralo na priemyselnú veľmoc. Počas prvých päťročníc sa z agrárnej zaostalej krajiny ZSSR zmenil na priemyselný štát. Vybudovali sa strategické odvetvia: metalurgia (Magnitogorsk), strojárstvo, energetika (DneproGES) a chemický priemysel. Priemyselná základňa umožnila ZSSR neskôr čeliť nacistickému Nemecku a vyhrať vojnu. Z vidieka sa desiatky miliónov ľudí presunuli do miest. Vznikli stovky nových miest a priemyselných centier, čo zásadne zmenilo demografickú mapu krajiny. Bolo zavedené povinné školstvo, v krajine, kde v roku 1917 bola väčšina ľudí negramotná, do konca 30. rokov bola prakticky zlikvidovaná negramotnosť. Industrializácia vytvorila milióny nových pracovných miest pre inžinierov, technikov a manažérov (práca bola právom aj povinnosťou: Kto nepracuje, nech neje!). Deti roľníkov a robotníkov dostali prístup k vysokoškolskému vzdelaniu a kariérnemu postupu, čo predtým v cárskom Rusku nebolo možné. Systém  tzv. vydviženstva (z ruského vydviženec – vytiahnutý, povýšený) bol kľúčovým mechanizmom sociálneho inžinierstva najmä na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia. Predrevolučnú inteligenciu a špecialistov, ktorí mohli byť potenciálnymi sabotérmi nového režimu mala nahradiť nová voči režimu lojálna inteligencia a manažéri. Robotníci s minimálnym základným vzdelaním boli posielaní na robotnícke fakulty, kde absolvovali zrýchlené kurzy, aby sa z nich v priebehu 2-3 rokov stali inžinieri, riaditelia podnikov či politickí komisári. Pre milióny ľudí to znamenalo veľký kariérny postup a výrazné zlepšenie životnej úrovne. V tejto dobe vyrástli neskorší lídri ZSSR, ako napríklad Leonid Brežnev alebo Alexej Kosygin, ktorí svoju kariéru začali ako stalinskí vydviženci. Vo veľkom sa investovalo sa aj do vedy a výskumu, položili sa základy pre neskoršie úspechy v jadrovej fyzike a kozmonautike. Bol vytvorený systém štátneho zdravotníctva, ktorý sa zameral na prevenciu infekčných chorôb a očkovanie. Napriek hladomorom a represiám sa v podarilo znížiť dojčenskú úmrtnosť a postupne zvyšovať napriek demografickým katastrofám (hladomory, vojna) priemerný vek dožitia. V roku 1926 bol priemerný vek dožitia v ZSSR približne 44 rokov. Do Stalinovej smrti v roku 1953 sa tento zvýšil na približne 62 rokov. Napriek tragédiám, ktoré priniesla násilná kolektivizácia, došlo k technologickej modernizácii vidieka, kde sa do revolúcie používali stredoveké metódy obrábania pôdy; na dedinách vznikali strojno-traktorové stanice a do poľnohospodárstva boli zavedené stroje.

Modernizácia dediny mala smerovať k postupnému stieraniu rozdielov medzi mestom a dedinou, čo bol jeden z hlavných pilierov marxisticko-leninskej ideológie. Podľa tejto teórie mal byť v komunistickej spoločnosti odstránený historický protiklad medzi “vyspelým“ mestom a “zaostalým“ vidiekom, roľník sa mal stať poľnohospodárskym robotníkom, už nemal vlastniť pôdu, ale mal pracovať pre štát v kolchoze (spoločné hospodárstvo) alebo sovchoze (štátny statok) podobne ako robotník v továrni. Konzervatívna dedina, ktorá nebola taká “ideovo pokroková” ako mestské obyvateľstvo sa mala tak stotožniť s novou ideológiou a režimom.

Násilná kolektivizácia a rozkulačovanie, rekvirácia a ďalšie faktory spôsobili na území ZSSR, na Ukrajine, v ruskom Povolží, na Kubáni a v Kazachstane veľké hladomory.

V Kazachstane boli kočovní pastieri dobytka násilne usádzaní, bol im zabavený dobytok a boli nútení pracovať v kolchozoch. Pôda však nebola vhodná na pestovanie a nemali s tým ani skúsenosti. Nedostatok potravín spôsobil, žev hladom zahynulo 1,3 až 1,5 milióna ľudí, čo predstavovalo približne 33 % až 38 % celého kazašského etnika.  Státisíce ľudí sa pokúsili utiecť do Číny, Mongolska, Iránu alebo susedných sovietskych republík, a mnohí boli pri pokuse o prekročenie hraníc zastrelení.

Ruská a ukrajinská interpretácia príčin hladomoru na Ukrajine sa líšia. Ruskí historici väčšinou hovoria o nekompetentnej politike modernizácie poľnohospodárstva a vidieka, kým Ukrajinci tvrdia, že hladomor bol umelo vyvolaný na zlomenie ukrajinského odporu voči sovietskej moci a kolektivizácii. Nielenže Stalinov režim vnímal roľníkov ako “triednych nepriateľov“ (kulakov) a prekážku socializmu, ale chcel potlačiť aj nacionalizmus a zničiť sociálnu základňu ukrajinského národného hnutia. Preto štát stanovil nereálne vysoké povinné dodávky obilia, a keď ich roľníci neplnili, boli im zabavené všetky potraviny vrátane osiva.

Za Stalina bol tiež vybudovaný systém nápravno-pracovných táborov. Inštitúcia Glavnoje upravleni lagerej (Hlavná správa táborov) – gulagy bola formálne zriadená v roku 1930 pod správou tajnej polície (OGPU, neskôr NKVD). Systémy nútených prác a koncentračných táborov existovali v rôznych obdobiach a podobách vo viacerých krajinách, vrátane Ameriky a iných štátov; nútená práca v otrockých podmienkach bola bežnou praxou v koloniálnych ríšach. Sovietske gulagy boli charakteristické extrémne drsnými podmienkami, nedostatočnou stravou, zlou hygienou. Pracovalo sa aj 14 hodín denne. Tábory boli umiestnené v nehostinných oblastiach ako Sibír a Arktída. Milióny ľudí zomreli v dôsledku vyčerpania, hladu, chorôb. V ZSSR slúžili na uväznenie politických oponentov, kriminálnikov a osôb označených za „nepriateľov štátu“. Väzni boli využívaní pri industrializácii krajiny, ťažbe dreva, stavbe kanálov, železníc a iných rozsiahlych projektoch. Prvé koncentračné a pracovné tábory vznikli už krátko po októbrovej revolúcii v roku 1918 na pokyn V. I. Lenina. Najväčší rozmach však systém dosiahol počas Stalinovej vlády, kedy ním prešlo odhadom 18 miliónov ľudí. Po Stalinovej smrti v roku 1953 začala ich postupná demontáž a amnestie. Oficiálne zanikli za Chruščova v roku 1960. 

Stalin zohral kľúčovú úlohu v druhej svetovej vojne. Západní historici pakt Molotov-Ribbentrop v roku 1939 vykladajú ako umožnenie a podiel ZSSR na vypuknutí vojny (tajný dodatok); Hitler potreboval istotu, že pri útoku na Poľsko a následnom konflikte na západe nebude musieť bojovať so ZSSR. Zdôrazňujú, že Nemecko potrebovalo prístup k surovinám, ktoré mu poskytoval ZSSR v rámci obchodných dohôd spojených s paktom o neútočení. Opačná strana pakt vidí ako “vynútenú nevyhnutnosť“ na zaistenie národnej bezpečnosti po tom, čo Británia a Francúzsko odmietli spojenectvo so ZSSR a snažili sa nasmerovať nemeckú agresiu na východ. Mníchov (1938) ukázal neschopnosť Západu brániť spojencov, čím dal Stalinovi podnet hľadať vlastnú dohodu s Hitlerom. Sovietske vedenie sa obávalo súčasnej vojny s Nemeckom na západe a Japonskom na východe (kde prebiehali boje pri Chalchin-gole). ZSSR bola posledná krajina, čo podpísala pakt s Nemeckom, dávno ho podpísalo napr. Poľsko. Mal poskytnúť ZSSR čas na modernizáciu Červenej armády a presun priemyslu pred nevyhnutným konfliktom s Nemeckom. 

Po útoku Nemecka v roku 1941 stál Stalin na čele Štátneho výboru obrany a ako najvyšší veliteľ. Do poslednej chvíle ignoroval varovania rozviedky pred útokom, čím umožnil Wehrmachtu zničiť veľkú časť letectva ešte na zemi. Stalinova paranoja, čistky v armáde rozkazy “ani krok späť“ viedli k nezmyselným obetiam vojakov, ktorí boli často strieľaní vlastnými. Jeho strategické chyby v prvej fáze vojny viedli k obrovským obkľúčeniam (napr. bitka o Kyjev, kde padlo do zajatia vyše 600-tisíc vojakov). Až neskôr sa naučil dôverovať profesionálom ako bol maršal Žukov. Po debakli v Zimnej vojne s Fínskom hrozba konfliktu s Nemeckom donútila Stalina k čiastočnej rehabilitácii skúsených veliteľov. Najznámejší prípad je prípad Rokossovského, ktorý sa vrátil z väzenia priamo na front a vypracoval sa na jedného z najlepších stratégov vojny. Bol zatknutý v roku 1937 na základe falošných obvinení zo špionáže pre Poľsko a Japonsko. Počas vyšetrovania bol brutálne mučený, no nepriznal sa. Na slobodu sa dostal 22. marca 1940 bez oficiálneho vysvetlenia, pravdepodobne na príhovor maršala Timošenka. Okamžite mu bola vrátená hodnosť a velenie. Preslávil sa v bitkách pri Moskve, Stalingrade a Kursku. V roku 1944 mu Stalin udelil titul maršala Sovietskeho zväzu. 

Stalin po počiatočných chybných rozhodnutiach dokázal zmobilizovať všetky zdroje krajiny. V roku 1941 ostal v Moskve (propaganda tvrdila, že tam nechal svojho dvojníka). Zorganizoval presun tovární a miliónov pracovníkov za Ural, čo umožnilo ZSSR prekonať Nemecko vo výrobe tankov a lietadiel. Na konferenciách v Teheráne a Jalte sa ukázal ako obratný diplomat, ktorý presadil svoje strategické záujmy voči Churchillovi a Rooseveltovi, čím položil základy povojnového rozdelenia Európy.

Víťazstvo bolo dosiahnuté za cenu nesmiernych ľudských obetí (cca 27 miliónov občanov ZSSR). Kritici na západe hovoria o II. svetovej vojne ako o “Stalinovej”, vraj ju využíval na rozšírenie komunistického “impéria”. Podľa tohto výkladu ju využil na ovládnutie strednej a východnej Európy. Zdôrazňujú brutálne správanie šikmookých sovietskych vojakov voči civilnému obyvateľstvu, krádeže hodiniek, znásilňovanie žien a pod..

Po smrti Stalina sa na čelo ZSSR postavil Nikita Sergejevič Chruščov (1953 – 1964) a nastúpilo obdobie destalinizácie, “odmäku”. Na 20. zjazde KSSS predniesol prelomovú správu “O kulte osobnosti a jeho následkoch”, ktorou odsúdil Stalinove zločiny. Došlo k čiastočnému uvoľneniu cenzúry, prepúšťaniu väzňov z Gulagov a rehabilitácii obetí čistiek. V kultúre to umožnilo publikovanie diel, ktoré boli predtým zakázané. Počas jeho vlády Sovietsky zväz zaznamenal historické úspechy – štart prvej družice Sputnik (1957) a prvý let človeka do vesmíru (Jurij Gagarin, 1961). Presadzoval mierové spolužitie s kapitalistickým Západom, no v tejto dobe počas Kubánskej krízy v roku 1962  hrozilo vypuknutie jadrovej vojny. Chruščov bol známy svojou posadnutosťou pestovaním kukurice, ktorú sa snažil zaviesť aj v nevhodných klimatických oblastiach.  Pokus o masívne zúrodnenie pôdy v Kazachstane a na Sibíri, priniesol krátkodobý úspech, ale skončil ekologickými a ekonomickými problémami. Inicioval masovú výstavbu lacných, montovaných panelových domov (tzv. chruščovky). Miliónom ľudí sa tak skvalitnilo bývanie. Stoja a ľudia v nich bývajú dodnes.

V októbri 1964 bol Chruščov počas dovolenky na Kryme palácovým prevratom zbavený všetkých funkcií pre nespokojnosť straníckych elít s jeho excesmi v poľnohospodárstve a politickými neúspechmi.

Nahradil ho  Leonid Brežnev. Jeho éra (1964 – 1982) je označovaná ako obdobie stagnácie (zastoj), neostalinizmu. Brežnev bol známy svojou posadnutosťou vyznamenaniami a okázalými ceremóniami.

Hoci navonok ZSSR pôsobil ako stabilná superveľmoc, vnútorne dochádzalo k postupnému vyčerpaniu systému. Opäť sa sprísnila cenzúra a začalo sa s prenasledovaním disidentov (napr. Sacharov, Solženicyn), ktorí boli namiesto popráv zatváraní do psychiatrických liečební. Vytvorila sa vrstva privilegovaných straníckych funkcionárov, ktorí vládli fakticky doživotne (gerontokracia). Vznikli základy mafie, rozmáhala sa korupcia, o čom som v tomto svojom blogu pred časom písala.

ZSSR si vyhradil právo vojensky zasiahnuť v ktorejkoľvek krajine socialistického bloku, ak by tam bol ohrozený socializmus. To viedlo k invázii do Československa v auguste 1968. V 70. rokoch došlo k dočasnému zlepšeniu vzťahov s USA (podpisy zmlúv SALT o obmedzení strategických zbraní a  Helsinský záverečný akt  (1979). Invázia do Afganistanu ukončila uvoľňovanie napätia a hospodársky krajinu vyčerpala. Západ sa rád chváli, že ZSSR “uzbrojil”. ZSSR vtedy dosiahol vojenskú vyrovnanosť s USA, ale za cenu obrovských nákladov (až 25 % HDP smerovalo do armády). Ekonomika však stagnovala.

Po smrti Leonida Brežneva (10. novembra 1982) sa na čele ZSSR v krátkom čase vystriedali traja generálni tajomníci ÚV KSSZ. Toto obdobie sa označuje ako „éra veľkých pohrebov“. Jurij Andropov (november 1982 – február 1984) a Konstantin Černenko (február 1984 – marec 1985).

Posledným “vodcom” ZSSR bol Michail Gorbačov (1985 – 1991). Jeho pokus o reformu systému viedol k ukončeniu Studenej vojny, pádu komunizmu v Európe a nakoniec k samotnému rozpadu ZSSR. Séria ekonomických reforiem, ktoré mali zaviesť prvky trhového hospodárstva do skostnateného plánovaného systému (perestrojka) viedla k poklesu životnej úrovne. Glasnosť – uvoľnenie cenzúry a sloboda slova sa vrátila k obdobiu stalinských zločinov, čo vyvolalo v republikách vlnu nacionalizmu. Bola zavedená politická pluralita, oslabil sa mocenský monopol komunistickej strany. Gorbačov ukončil Studenú vojnu a uzavrel dohody s USA (Reagan, Bush) o likvidácii jadrových zbraní. Odmietol vojenské zasahovanie v sovietskych satelitoch.

Fašizmus a stalinizmus boli  totalitné režimy, ktoré v 20. storočí ovládali spoločnosť pomocou teroru a ideológie. Mali podobné metódy moci, ich ciele a základy sa líšili. Nie všetky fázy vo vývoji sovietskeho režimu sa vyznačovali brutálnym násilím a nemožno ich „hádzať do jedného vreca“ s nacistickým režimom, jeho metódami a už vôbec nie s jeho cieľmi.

Cieľom socialistickej revolúcie bola snaha o vytvorenie beztriednej spoločnosti založenej na ideách marxizmu o sociálnej spravodlivosti. Hoci by to Snyder s Brzezinskim nerozmazávali, v Sovietskom zväze sa podarilo za niekoľko desaťročí preskočiť storočia a dosiahnuť aj zopár pozitívnych zámerov. Ako už bolo spomínané, na území ZSSR zlikvidovali obrovskú negramotnosť, dosiahli obrovské pokroky vo vzdelanosti. Školstvo na všetkých stupňoch bolo bezplatné. ZSSR produkoval obrovské množstvo inžinierov, vedcov a lekárov. Knihy boli dotované a lacné. Klasická literatúra, opera a balet boli masovo podporované, dostupné širokým vrstvám, čo sa dodnes odráža na láske Rusov ku knihám a umeniu. Sovietsky systém garantoval základné sociálne minimum. Zaviedlo sa právo na prácu: nezamestnanosť oficiálne neexistovala (hoci často za cenu, ako aj u nás, umelej prezamestnanosti a nízkych platov). Masová bytová výstavba nebývalo zlepšila životné podmienky ľudí. Počas Brežnevovej éry došlo k nárastu spotreby. Do domácností sa dostali chladničky, televízory a práčky. Rozvinul sa systém podnikových rekreácií a pionierskych táborov. ZSSR bol jednou z prvých krajín, ktoré zaviedli plnú rovnosť žien, podporovali ich vzdelávanie a zamestnanosť. Hrdosť na vesmírny program, vedu a športové úspechy prispievali k vlastenectvu.

Takže popri všetkých spomienkach na tragédie, ktoré sebou priniesla revolúcia, porevolučný a stalinský teror, majú ľudia k sovietskej epoche aj iné, než len negatívne postoje.