naokraj

Keď si sem-tam pozriem diskusie na internete, čo až tak často nerobievam v záujme udržania akého-takého duševného zdravia, bývam znechutená šermovaním s pojmami, v ktorých majú ich používatelia očividne riadny chaos. Viem, že do definícií sa nedá vtesnať každá odlišnosť javu, ktorý sa usilujú vystihnúť, ale ak ľudia nechápu ich podstatné súvislosti, používajú tie pojmy ako hlúpe nálepky. Potom po internete krížom krážom lietajú fašisti, nacisti, boľševici, komunistické svine, rasisti, neomarxisti, liberálni fašisti…

A vyzná sa ten, čo rozdáva nálepky vôbec sám v sebe? Vedel by posúdiť, či by si sám nemal nalepiť na čelo prívlastok, ktorým značkuje iných? Vie určite, s čím sa sám v skutočnosti /ne/stotožňuje a či to, s čím sa stotožňuje navonok, je ozaj to, čo si sám myslí, alebo radšej nemyslí a iba sa prispôsobuje tomu, čo sa od neho očakáva v nejakej jeho referenčnej skupine (teda takej, s ktorou sa chce silou-mocou stotožniť)? A len preto sa hlási k akejsi európskej integrácii, tvrdo odmieta zastaralý, smiešny slovenský nacionalizmus, verí v progresivizmus , v perspektívnych nových politických lídrov – v globálnu reformu spoločnosti prostredníctvom vedy, technológií a sociálneho inžinierstva, ktoré zvýšia životnú úroveň a povedú k vyššej miere rovnosti.

Schwabovo Svetové ekonomické fórum v Davose (WEF), „globálna elita“ miliardárov a ich politikov za nás rozhoduje o smerovaní sveta k „štvrtej priemyselnej revolúcii“, presadzuje politiky, ktoré povedú k veľkému resetu “zahnívajúceho a odumierajúceho kapitalizmu” (marxizmus) a k prestavbe svetového hospodárstva s cieľom údajne vytvoriť spravodlivejší, udržateľnejší a odolnejší systém. Globalizácia má prispieť k medzinárodnej spolupráci, všeobecnému pokroku, uľahčiť obchod a pohyb. Stieranie rozdielov medzi národmi, ich splývanie do akejsi spoločnej zmesi prispeje k všeobecnému porozumeniu a celkovému blahu ľudstva. Schwabove vízie zahŕňajú technológie ako implantovateľné čipy, umelú inteligenciu či digitálne identity za posilnenia právomocí medzinárodných orgánov na úkor národnej suverenity a v záujme “globálneho dobra“ (všeobecného blaha). Odporcovia varujú pred nástupom “technokratickej tyranie“, koncentráciou moci v rukách nevolených elít, kde by technológie slúžili na totálnu kontrolu populácie prostredníctvom digitálnych technológií, napr. cez digitálne meny centrálnych bánk, vystríhajú pred stratou súkromia a zánikom národného štátu, prehlbovaním rozdielov medzi jednotlivcami s prístupom k vzdelaniu a technológiám a nekvalifikovanými pracovníkmi, ktorí kvôli automatizácii budú prichádzať o svoje pozície.

Sám Schwab sa pochválil, že WEF “infiltruje“ vlády krajín prostredníctvom svojho programu  Mladí globálni lídri. Jeho absolventmi sú mnohí svetoví politickí vodcovia napr. Trudeau, Macron či Annalena Baerbocková, ktorí uprednostňujú agendu WEF pred záujmami vlastných štátov a občanov.

Globalizmus je blízky filozofii kozmopolitizmu (z gréckeho kosmopolitēs – občan sveta), spojenej s osvietenstvom a liberalizmom, podľa ktorej všetci ľudia patria do jedného spoločenstva založeného na spoločnej morálke a ľudských právach, nadradených národným či štátnym záujmom. Naproti tomu proletársky internacionalizmus (“Proletári všetkých krajín, spojte sa!”)  vyzýval k svetovej socialistickej revolúcii, zrušeniu súkromného vlastníctva a nastolenieu beztriednej spoločnosti (komunizmu). Národné štáty pokladal za nástroj útlaku, brániaci zjednoteniu ľudí v boji proti kapitalistickému vykorisťovaniu.

V oboch prípadoch ide o vyššiu formu identity (ľudstvo alebo spoločenskú triedu), a tak kozmopolitizmus ako proletársky internacionalizmus vystupujú proti šovinizmu, nadraďovaniu vlastného národa nad ostatné, medzinárodnú spoluprácu povyšujú nad lokálne záujmy a usilujú o riešenia a hodnoty, ktoré by mali platiť globálne.

Nacionalizmus naproti tomu kladie do popredia vlastný národ. Človek je preň primárne príslušník národa. Záujmy, kultúru a identitu vlastného národa kladie na prvé miesto. Verí, že každý národ by mal mať právo na vlastný štát a sebaurčenie. Pre radikálny (extrémny) nacionalizmus je charakteristická viera v nadradenosť vlastného národa nad ostatnými. Sprevádza ho nenávisť voči menšinám a cudzím národom (xenofóbia, šovinizmus) a agresívna zahraničná politika. Konštruktívny nacionalizmus, alebo zdravé vlastenectvo nesprevádza nenávisť voči iným, ale zameriava sa na vnútorný rozvoj a prosperitu vlastného štátu a národa, ochranu jazyka, národných tradícií a kultúrneho dedičstva. Zasadzuje sa o silný, sebestačný a stabilný štát, ktorý dokáže chrániť svojich občanov a hospodársky napredovať bez parazitovania na iných, vyznačuje sa lojalitou k štátu a jeho zákonom. Súčasťou národa sú všetci občania, ktorí zdieľajú spoločné hodnoty, bez ohľadu na spoločný “pokrvný” či etnický pôvod. V medzinárodných vzťahoch uprednostňuje spoluprácu suverénnych štátov, ktoré medzi sebou férovo súťažia v inováciách a ekonomike, rešpektujúc identitu a suverenitu iných.

Bez mučenia priznávam, že som nacionalista, ale zas nie ten, ktorý by Maďara, muslima, černocha nepokladal za rovnoprávneho občana tohto štátu, pokiaľ sa ten s nami zžil, identifikuje sa s nami a s naším národným štátom aj popri zachovaní vlastnej pôvodnej identity, rešpektuje nás a naše zákony. Nemyslím si, že je rozumný nápad za každú cenu revoltovať proti systému, zatracovať dominantnú tradičnú kultúru, snažiť sa vytvoriť alternatívny životný štýl a inovovať staré zaužívané hodnoty nejakými momentálnymi bláznivými nápadmi. Už to párkrát v dejinách nevyšlo.

Myslím si, že náš malý národ a štát je práve teraz v ohrození. Že nám v týchto nevyspytateľných časoch ide o existenciu a môžeme si za to do veľkej miery sami. Že sme v procese spoločenskej dezintegrácie, a myšlienka, že nás zresetujú globalisti sa mi nepáči.