naokraj

Ako tak teraz počúvam tie spomienky leningradských blokádnikov, všade v nich narážam na Fínov, ktorí ma zaskočili po desaťročiach vojenskej neutrality vstupom do NATO (oficiálne 4. apríla 2023).

Podpora vstupu do tejto aliancie tváriacej sa ako „obranný pakt“ u Fínov po začiatku vojny na Ukrajine stúpla z dlhodobých približne 20 – 30 % na viac ako 75 %. Fíni majú vraj strach, že by sa mohla opakovať história z čias Zimnej vojny v rokoch 1939 – 1940. Rusko tiež. V reakcii na zdvojnásobenie dĺžky svojej hranice s krajinami NATO avizovalo vytvorenie nových vojenských okruhov (Leningradský a Moskovský). Na rozmiestnenie vojenskej infraštruktúry NATO sa chystá reagovať „zrkadlovo“.

Finlandizácia (pojem vyslovovaný rusofóbmi posmešným podtónom), kedy si malý štát zachováva formálnu nezávislosť a vlastný politický systém, ale svoju zahraničnú a bezpečnostnú politiku podriaďuje záujmom susednej veľmoci, aby sa vyhol priamemu konfliktu, sa mi za Studenej vojny zdala byť dobrou stratégiou pre malý národ. Len sa nám, s tým, ako začína byť horúco, nejako rýchlo rúca. Keď tak sledujem vyjadrenia k situácii na jednej i druhej strane, mám veľmi silný pocit už prv videného, a mám obavy, že tentoraz nepôjde len o poruchu vnímania.

A pretože mám sklon k tomu, že sa vždy nechám posadnúť nejakou témou, tentoraz to bude to Fínsko. Veľa som o ňom nikdy predtýn nepremýšľala, žili si tam potichu a spokojne niekde na severe, hrali hokej a tvárili sa neutrálne. Až by im človek závidel… No ale situácia sa nám zmenila, a moje dva blogy teraz budú aj o nich.Preskúmavam, ako sa nám tá história dokáže opakovať.Lebo sme nepoučiteľní. Alebo zábudliví. Preto si treba niektoré skúsenosti pripomenúť.

Fínsko bolo po stáročia súčasťou Švédskeho kráľovstva. Nebolo v rámci neho samostatným celkom- bol to jednoducho  švédsky región, „Východné Švédsko“ (Österland) a Fíni boli poddaní švédskeho kráľa. Platili dane a bojovali v švédskych vojnách. Švédčina bola jazykom moci, cirkvi, práva a vzdelania, fínčina „jazyk sedliakov“, prostého vidieckeho ľudu. Ak chcel niekto kariérne rásť, stať sa úradníkom alebo kňazom, musel hovoriť po švédsky, preto sa vzdelaní Fíni často úplne „pošvédštili“ – zmenili si mená na švédske a doma hovorili len po švédsky. Švédčina je dodnes druhým oficiálnym jazykom vo Fínsku a vo Švédsku žije významná fínska menšina.

Podrobenie Fínov Švédmi začalo sériou tzv. severných križiackych výprav šíriacich kresťanstvo medzi pohanmi. Prvú výpravu do Fínska podľa legendy mal viesť švédsky kráľ Erik IX. v roku 1154. Prvou zmluvou, ktorá stanovila hranice medzi Švédskom a Novgorodom (predchodcom Ruska) bol Nöteborský mier (1323).

V roku 1362 sa Fíni začlenili do ríše, keď získali právo zúčastňovať sa na voľbe švédskeho kráľa. Vzťah Švédska k Fínsku počas tých približne 600 rokov nebol vzťahom kolonizátora a kolónie v klasickom zmysle (ako napr. Británia a India), ale bolo skôr provinciou. Švédsko využívalo fínske územie ako bojisko pre svoje mocenské ambície proti Rusku. Fínski roľníci tvorili nepomerne veľkú časť švédskej armády. Boli nasadzovaní do najťažších bitiek (napr. v tridsaťročnej vojne). Keď Švédsko vojnu prehrávalo, stiahlo sa na západ a nechalo Fínsko napospas plieneniu. Hoci Švédi nezakazovali fínčinu zákonom, ak chcel Fín študovať, byť sudcom alebo úradníkom, musel sa stať „Švédom“. Švédska elita hľadela na fínsky hovoriace obyvateľstvo ako na kultúrne zaostalé.

Dane vybrané vo Fínsku končili v Štokholme na financovanie honosných sídiel, ale pri častých hladomoroch vo fínskej provincii Štokholm nepomáhal. Fíni sa cítili byť „ľuďmi druhej kategórie“, preto vznikali aj otvorené konflikty ako bolo veľké povstanie fínskych roľníkov proti švédskej šľachte a podmienkam, v ktorých žili vojaci, “Vojna s palicami” (1596–1597), krvavo potlačená švédskym vojskom, alebo vzbura dôstojníkov vo fínskej časti švédskej armády proti kráľovi Gustávovi III. počas jeho vojny s Ruskom (Anjalský zväz, 1788). Mala za cieľ ukončiť zneužívanie Fínov Švédskom a nezmyselnú vojnu s Ruskom a niektorí jej účastníci uvažovali o nezávislosti Fínska pod ruskou ochranou.

Počas existencie Švédskeho impéria v 17. storočí bolo Fínsko hlavným zdrojom vojakov pre švédske vojny v Európe, a okrem častých hladomorov trpelo aj ruskými nájazdmi. Po napoleonských vojnách a po tom, ako vo Fínskej vojne Švédsko utrpelo drvivú porážku, muselo Rusku v roku 1809 odstúpiť celú východnú tretinu svojho územia – dnešné Fínsko. Stáročiami nahromadené sklamanie Fínov zo Švédska viedlo k tomu, že prijali ruského cára ako nového panovníka, ktorý im sľúbil rešpekt a autonómiu. Rusko im ju aj dalo; mali vlastný snem, menu ((markka), poštu, colnú správu, dokonca vlastnú armádu. Prvýkrát v dejinách sa tak Fínsko stalo jasne definovaným politickým útvarom – veľkokniežatstvom. Ruský cár Alexander I. podporoval fínčinu, aby oslabil kultúrne väzby Fínov na Švédsko. Pod ruskou ochranou fínski vzdelanci po 600 ročnej švédskej ére začali budovať moderný fínsky národ, čo pod Švédmi nebolo možné. Bez tejto ruskej štruktúry by Fíni v roku 1917 nemali na čom stavať – nemali by fungujúce úrady ani hranice.

Hoci boli Fíni pod Ruskom, úradným a vzdelávacím jazykom zostala švédčina. Hnutie fennomanov (predstaviteľov fínskeho národného obrodenia) bojovalo za to, aby sa fínčina stala jazykom vedy, kultúry a štátu. V roku 1835 vydal lekár Elias Lönnrot, ktorý na fínskom vidieku v Karélii zozbieral staré ľudové piesne a runy, národný epos „Kalevala“, ktorý vytvoril modernú fínsku identitu. Stal sa dôkazom, že Fíni majú vlastnú  bohatú, starobylú a unikátnu kultúru. Lönnrot pri písaní ustálil fínsku gramatiku a slovnú zásobu, čím z fínčiny urobil moderný literárny jazyk.(„Kalevalou“ bol posadnutý Tolkien. Bol  lingvista a už ako študent sa kvôli nej naučil fínsky. V mnohom inšpirovala jeho “Pána prsteňov”. Na základe fínčiny vytvoril Quenyu (vznešenú elfčinu) a prevzal z „Kalevaly“ množstvo dejových a iných vzorcov.)

Cársky režim financoval fínskych vzdelancov a umožnil povýšenie fínčiny na úradný jazyk (1863). Lojálni Fíni boli v personálnej únii lepšia možnosť, než švédsky orientovaná elita, snívajúca o návrate k Švédsku. (Mnohí vodcovia fínskeho obrodenia pochádzali zo švédsky hovoriacich rodín a fínčinu sa museli učiť ako cudzí jazyk.)

Keby nebolo vtedajšej ruskej geopolitiky, Fínsko by pravdepodobne zostalo len švédsky hovoriacim regiónom, napríklad ako Laponsko. V rámci ruského impéria malo výnimočné postavenie a na tú dobu mimoriadnu mieru autonómie. Pod ruskou korunou zažívalo na rozdiel od predchádzajúcich storočí neustálych švédsko-ruských vojen na svojom území dlhé obdobie mieru a prosperity. Rusko bolo preň obrovským trhom a fínsky priemysel a obchod profitovali z prístupu k nemu. Cári (Alexander I. a Alexander II.) rešpektovali luteránske náboženstvo a švédske zákony, ktoré platili vo Fínsku. Zavedenie ruštiny ako jedného z úradných jazykov koncom 19. storočia bolo len logickým krokom k zjednoteniu správy, lebo pre multinárodnú ríšu bolo prirodzené vyžadovať v štátnej službe jazyk, ktorý spájal všetky jej časti. Fínčina popri tom nestagnovala, ale naopak, práve v tomto období sa kodifikovala a masovo šírila.

Fínsko tak ako celé Rusko neobišli turbulencie 20. storočia (štrajky v roku 1905, prvá svetová vojna, revolúcie). Mnohí Fíni slúžili v cárskej armáde s veľkou lojalitou. Keď po Februárovej revolúci 1917 abdikoval cár Mikuláš II.(zároveň fínsky veľkoknieža), personálna únia medzi Ruskom sa podľa Fínov skončila. Buržoázna Dočasná vláda v Petrohrade však nechcela o nezávislosti Fínska ani počuť. Radikálne sa to zmenilo po Októbrovej revolúcii. Lenin presadzoval právo národov na sebaurčenie. Fínsky parlament využil rozvrat v Rusku a oficiálne vyhlásil nezávislosť. Sovietske Rusko bolo prvou krajinou, ktorá ju uznala (31. decembra 1917), a tým aj legitimizovala nový štát na mape sveta.

Rusko teda poskytlo Fínsku inštitucionálny rámec a stabilitu, v ktorých sa mohol sformovať fínsky národ, kultúrne a politicky dospieť a nakoniec mu ešte umožnilo ísť vlastnou cestou.

Obdobie medzi rokmi 1917 a 1939 vo Fínsku bola éra tvrdého pravicového a militantne antikomunistického režimu. Krvavú občiansku vojnu (január – máj 1918) prehrali Červení (komunisti, sociálni demokrati, prevažne priemyselní robotníci a bezzemkovia) s Bielymi (vlastníci pôdy, stredná vrstva, majetná elita). Červení ovládali juh krajiny a priemyselné mestá (Helsinki, Tampere), Bieli severné a stredné Fínsko. Na čele Bielych bol C. G. E. Mannerheim. Sovietske Rusko podporovalo zbraňami a dobrovoľníkmi Červených, Nemecké cisárstvo Bielych. Do Fínska vyslalo elitnú Baltskú divíziu, ktorá v apríli 1918 dobyla Helsinki.

Po víťazstve Bielych nastal teror: bolo popravených tisíce zajatcov a podozrivých zo sympatizovania s ľavicou a v koncentračných táboroch ich skončilo približne 80 000. Z nich v priebehu niekoľkých mesiacov zahynulo v strašných podmienkach asi 13 000 ľudí. Strach z boľševizmu a nenávisť voči všetkému ruskému definovalo fínsku politiku až do roku 1939. Mannerheim sa stal pre Bielych „osloboditeľom“, pre Červených „mäsiarom.“

Podľa ideologicko-politického výkladu dejín odsúhlaseného súčasným Ministerstvom pravdy bolo Fínsko fungujúcou parlamentnou demokraciou. Ja by som to poopravila, že s mnohými veľmi nedemokratickými prvkami. Obete vo fínskych táboroch sú pripisované z veľkej časti španielskej chrípke, ale mnohí umierali kvôli hladu, podmienkam, v ktorých boli väznení. Od polovice 20. rokov väčšina preživších bola amnestovaná a Socdemáci sa dokonca v roku 1926 dostali do vlády. Právny štát mal existovať aj počas vojny, keďže fungoval parlament, opozičná tlač a nezávislé súdy, ktoré korigovali rozhodnutia armády. Existovala však aj tajná polícia, a tá sledovala a zatýkala komunistov a ľavicových aktivistov a opäť boli zriaďované tábory pre politických väzňov, nehovoriac o táboroch za okupácie v Karélii určených pre fínskymi nacionalostami rasovo podceňovaných Rusov, ktoré ich mali izolovať od ugrofínskeho obyvateľstva. Ak by sme fašizmus definovali ako systém jednej strany, vodcovského princípu a zrušenia parlamentarizmu, fínsky režim by sa nedal nazvať priamo fašistickým, pretože inštitúcie demokracie zostali ako-tak zachované aj počas vojny. Prebiehali tam slobodné voľby a po nich sa striedali vlády. V roku 1937 dokonca vznikla koaličná vláda sociálnych demokratov a agrárnikov.

V medzivojnovom období pôsobila vo Fínsku vyhranene protisovietska nacionalistická a antiboľševická Obranná garda, dobrovoľná zložka fínskej armády zameraná na vojenský výcvik záloh. Bola to masová organizácia s viac ako 100 000 členmi. Jej cieľmi boli obrana súkromného vlastníctva, parlamentnej demokracie na čele so silným vodcom a tradičnej luteránskej morálky. Mala blízko k polofašistickému hnutiu luteránskych konzervatívnych sedliakov Lapua, ktorí sa považovali za vyvolených Bohom na boj proti „bezbožnému“ komunizmu. Pohŕdali „žvástami“ v parlamente a volali po vláde pevnej ruky. Používali násilie, napríklad mlátili ľavicových politikov či novinárov, unášali ľudí; v roku 1930 uniesli dokonca prvého fínskeho prezidenta, pretože ho považovali za príliš liberálneho. V meste Mäntsälä vyvolali ozbrojené povstanie a žiadali demisiu vlády a potom boli postavení mimo zákon. Na základoch ich hnutia vznikla neskôr strana IKL (Vlastenecké ľudové hnutie), inšpirovaná talianskym fašizmom a nemeckým nacizmom. V 30. rokoch IKL predstavovala najradikálnejšiu, otvorene profašistickú silu vo fínskom parlamente, ktorý chcela nahradiť korporativizmom (systémom profesných komôr).Mala tam v roku 1936 14 poslancov. Razila vodcovský princíp. Členovia strany pravidelne navštevovali Nemecko, zúčastňovali sa na norimberských zjazdoch NSDAP a študovali nacistické organizačné metódy a propagandu. Počas vojny IKL útočila na Židov, obviňovala ich z prepojenia na medzinárodný komunizmus a tlačila na vládu, aby Fínsko prijalo nacistické rasové zákony, čo sa pre odpor ostatných strán a maršala Mannerheima nerealizovalo, dokonca približne 300 fínskych židov vo fínskej armáde bojovalo na rovnakom fronte ako nemecké jednotky. Existoval aj prípad poľnej synagógy v blízkosti nemeckých línií. Fínski fašisti si nárokovali na ruskú Karéliu (koncept “Veľkého Fínska”) a snívali o ríši siahajúcej až k Uralu. Propagovali spojenectvo s Treťou ríšou a robili nábor do zbraní SS. (Po vojne členovia IKL, keďže podmienkou moskovského prímeria v roku 1944 bolo rozpustenie všetkých fašistických a hitlerovských organizácií, prešli do konzervatívnej strany Kokoomus.)

Také teda boli pred vojnou pomery len pár km na sever od Leningradu, ako budem v týchto blogoch nazývať Petrohrad. A hoci ZSSR uzavrel s Nemeckom pakt o neútočení, veľká vojna už visela vo vzduchu.Blížila sa zo všetkých strán. A Fínsko sa v nej stane spoluvinníkom a aktívnym účastníkom jednej z najväčších humanitárnych katastrof 20. storočia.