naokraj

Naši úbohí mediálni plagiátori ideologických naratívov globálnych mienkotvorcov riadených úzkou skupinou miliardárov a niekoľkými obrovskými konglomerátmi sa opierajú napríklad o tvrdenia takej “autority”, ako je americký politický aktivista, autor politických pamfletov Snyder. Ten nám vsugerúva, že “výraz rusofóbia bol počas tejto vojny zneužitý ako súčasť imperiálnej propagandy, v ktorej agresor tvrdí, že je obeťou a že poslúžil ako ospravedlnenie ruských vojnových zločinov na Ukrajine.” Článok s touto “diskusiou” o rusofóbii so spisovateľom “historických” bestsellerov som v tom Denníku N_enávisti nedočítala. Ich pseudoargumenty donekonečna omieľajú obete ich manipulácie. Nedá sa s nimi komunikovať. Neprijímajú žiadne informácie, ktoré by narušili ich obraz skutočnosti, nepočúvajú, vrieskajú, prechádzajú do osobných útokov… Človek, ktorý sa odmietne stotožniť s ich “názormi” sa stáva ich osobným nepriateľom.

Každý, kto má na konflikt na Ukrajine iný názor, než je ten v západnej Európe oficiálne predpísaný, je ruský agent a propagandista. Už nie je len hlasno okrikovaný a umlčiavaný, ale niekde aj súdený a väznený za “verejné schvaľovanie ruskej agresie, organizovanie proruských zhromaždení, používanie ruských symbolov a iné hybridné aktivity v prospech Moskvy.” EÚ zostavuje zoznamy osôb, ktoré majú byť trestne stíhané za “priamu podporu ruskej politiky”.

To je tá demokracia, sloboda názoru a slova, ktorú sme si vysnívali,.

Než sa vrátim k Nikolajovi Lilinovi a jeho názorom o tom, čo bude s Odesou, ako som (si) sľúbila na konci minulého blogu, mám ešte na okraj jedného komentára pod ním zopár poznámok:

Ak sa pozeráme príliš zhora na našu planétku, z odniekiaľ až zo stratosféry, môže nám byť úplne fuk, či sa ten náš svet plný ľudských s*ačiek v nich utopí a čo na jeho mieste vznikne bez nás. Lenže my nežijeme v stratosfére, náš život začína a končí tu na Zemi. Základná zákonitosť vývoja pozemskej živej prírody a spoločnosti je boj o prežitie. Ku kooperácii a altruizmu sú ľudia prinútení iba vtedy, keď ich k nim dokopú nepriaznivé podmienky, v ktorých by osamote, bez súčinnosti s druhými neprežili.

Súhlasím s Dostojevským, že človek sa očistí, ak prejde utrpením. To sa potvrdilo po vojnách a hrôzach, ktoré v nich ľudstvo prežilo, ale nikdy to tým ľuďom dlho nevydržalo. Nejako toho Boha v sebe stále nenachádzajú a pri všetkom tom technologickom pokroku podnietenom hlavne vojnami sa nestávajú racionálnejšími a mravnejšími. Globálna spoločnosť nefunguje na základe spravodlivosti ako usporiadaný celok zjednotený v pravde a láske. To je očividne utópia.

Na začiatku spomenutý Snyder a s ním ideovo-politicky spriaznení aktivisti predostierajú svetu takýto čiernobiely obraz skutočnosti: “ Ak stojíte na Ukrajine s tabuľou „nie vojne“, bez ohľadu na to, v akom jazyku je, nič sa vám nestane. Rusko je krajinou jedného veľkého jazyka, kde sa dá povedať len málo. Ukrajina je krajinou dvoch jazykov, kde si môžete povedať, čo chcete.”

Naproti tomu Nikolaj Lilin, taliansky spisovateľ a tatér ruského pôvodu (s poľským vlastným menom Veržbickij), narodený v podnesterskom meste Bender (v dobe jeho narodenia ešte v ZSSR) vidí Ukrajinu ako ekonomicky skrachovanú krajinu, rozkradnutú a ovládanú oligarchami, s politickými a ideologickými vodcami a krajne pravicovými vojenskými skupinami nenávidiacimi Rusov, zneužívanú Západom a NATO. Zatiaľčo jeho iné diela boli preložené do mnohých jazykov a jeho debut distribuovaný do najmenej 24 krajín sveta, jeho publikáciu “Ukrajina. Skutočný príbeh”, v ktorej vysvetľuje historické korene konfliktu siahajúce do 19. storočia a kritizuje politiku NATO a EÚ, “odborníci” označujú za nástroj ruskej propagandy a záujem o jej preklad a šírenie u veľkých medzinárodných vydavateľstiev nie je.

Pretože Nikolaj Lilin “kontroverzne” analyzuje vojnu na Ukrajine, symboliku jeho mena jeho kritici dávajú do súvisu s mytologickou postavou Lilith,  prvou Adamovou ženou, ktorá nebola vytvorená z Adamovho rebra, ale stvorená z hliny ako on a odmietla sa mu podriadiť. Opustila raj a stala sa démonickou nočnou bytosťou, ktorá v noci ohrozuje novorodencov a zvádza mužov, symbolom rebélie proti patriarchálnej nadvláde. V židovskej démonológii sú lilin jej potomkami, nočnými démonmi. Lilinove knihy, najmä jeho úspešný debut “Sibírska výchova” je o kriminálnikoch, o živote v spoločenskom podsvetí. Postavy v Lilinových knihách rebelujú voči štátnemu systému a autoritám, a zároveň sa vo vnútri svojej komunity držia jej pravidiel morálky.

Lilin je jedným z hlavných iniciátorov postavenia pamätníka obetiam tragédie v odeskom Dome odborov z 2. mája 2014, ktorý bol inštalovaný v talianskom meste Ceriano Laghetto  v Lombardii roku 2015. Stojí na Piazzale Martiri di Odessa (Námestie mučeníkov z Odesy). Na premenovanie námestia na počesť obetí z Odesy pochopiteľne reagovala diplomatickým protestom Ukrajina, ktorá stavia pamätníky vojnovým zločincom, a búra tie, ktoré sú nejako spojené s Rusmi a s ruskou kultúrou na území, ktoré k nej patrilo, kde sa tvorila.

V Odese idú zbúrať pomník Bulgakovovi, ruskému spisovateľovi, rodákovi z Kyjeva, populárnemu kvôli jeho satire na skoré sovietske pomery. Bulgakov pôsobil začiatkom 20. storočia v Odese ako lekár. Vo svojich dielach často zobrazuje život v tomto výnimočnom multikultúrnom meste (napr. “Odeské poviedky”). Milan Lasica by mal asi “radosť”. Obdivoval Bulgakovov štipľavý humor a trpkú satiru. Spopularizoval ho na Slovensku a sám stvárnil postavu Wolanda (satana) v dramatizácii románu Majster a Margaréta.  

Bulgakov je vinný, že v dobe I. svetovej vojny a občianskej vojny v Rusku bol odporcom ukrajinskej nezávislosti. Ukrajincov videl oproti ruskej kultúre ako civilizačne zaostalých. V románe “Biela garda” a v hre “Dni Turbinovcov” si dovolil hlboko nesúhlasiť so stúpencami ukrajinskej samostatnosti, najmä s tzv. petľurovcami. Podrobne opísal pogromy a surové násilnosti počas ich vyčíňania v Kyjeve. (*Symon Petľura bol novinár a politik, vrchný veliteľ armády a neskôr predseda Direktória Ukrajinskej ľudovej republiky.)

Ba čo by povedala Magduša  – asi že je v poriadku búrať pamätníky pripomínajúce v ukrajinských mestách ich pôvodné spojenie s ruskou národnosťou, históriou a kultúrou? Takže čo, Magduša, treba tých Ukrajincov chápať, že nenávidia všetko ruské?

Len si predstavme, že by sme na Slovensku zakázali napr. v Bratislave alebo v Prešove pomník Sándora Petőfiho, alebo by sme nedajbože v Komárne odstránili Kossuta či Móra Jókaiho, ktorý uznával iba tých, čo podporovali košútovské ideály a bojovali v revolúcii 1848/1849 za „maďarskú slobodu“, ale ostro vystupoval proti popredným predstaviteľom slovenského národného hnutia, najmä proti Ľudovítovi Štúrovi, lebo protirečil maďarským štátnym záujmom. Jókaiho knihy, ktoré v slovenských knižniciach vždy patrili k najpožičiavanejším, by zmizli vo vreciach a putovali by do spaľovne.

Lilin je ruský patriot. Asi nie je ani on úplne objektívny, keď ide o Ukrajincov a Rusov, ale zastávanie sa vlastného národa, ak naň zo všetkých strán útočia a snažia sa ho ponížiť, je asi prirodzená ľudská reakcia.

Nesúhlas s patriotizmom vedúcim podľa pacifistu L. N. Tolstého iba k vojnám, jeho téza, že násilie plodí násilie a že zlu sa nemá odplácať zlom mi pripadajú v duchu toho úslovia “muchy, zožerte ma!” Muchy totiž láka rozkladajúca sa organická hmota, biologický odpad a ideálne podmienky na ich hostinu nastávajú, ak im ich tučné sústa neodporujú, ak rezignujú, poddajú sa osudu, alebo sa im z lenivosti nechce vyvíjať žiadne úsilie a len tak nečinne čakajú na výsledok. Tolstého lekár a tajomník Dušan Makovický to po návrate na rodné Slovensko v roku 1921 smrteľne unavený vzdal bez boja – obesil sa.

To mne je bližšie, tak, ako asi aj Lilinovi, to Dostojevského videnie budúcnosti v jeho “Besoch”, odkazujúcich na biblický príbeh o démonoch, ktorí vošli do svíň a tie sa vrhli zo zrázu. Tými je v jeho románe bunka nihilistov v ruskom provinčnom meste vedená cynickým manipulátorom bez ideálov, túžiacich len po rozvrate a moci, čo sa má dosiahnuť šírením chaosu a strachu. Dostojevský predpovedá, že pokusy vybudovať raj na zemi bez morálnych základov, len v mene slobody, ktorú si ľudia pletú so svojvôľou, musia skončiť totalitou, v ktorej sa stanú iba stádom pod despotickou vládou malej mocenskej skupiny. Šigalovčina, ideológia pomenovaná podľa jednej z hlavných postáv románu, revolucionárskeho teoretika Šigalova, v mene všeobecného blaha a nastolenia rovnosti a spravodlivosti ľudí zotročí a oberie o ľudskú dôstojnosť. Nebezpeční pragmatici v mene moci využívajúc ideológiu, ktorej v skutočnosti neveria, zavedú po revolúcii krvavý systém kontroly a teroru, takže ústami postavy Petra Verchovského, reprezentujúceho týchto spoločenských manipulátorov: „Cicero bude mať vyrezaný jazyk, Kopernikovi vypichnú oči…“

Dostojevského vízia budúcnosti sa netýka len totalít, ktoré boli nastolené v 20. storočí, ale aj tých budúcich. Totalitné príznaky už môžeme pozorovať na súčasnom stave západného sveta a EU. Pravda, nikdy nevstúpiš do tej istej rieky… Ale vždy sa privalí nová vlna.

A bude ako vždy len málo takých, čo sa odvážia ísť proti prúdu.