naokraj

Vstávam a zaspávam s poľskými kanálmi na YT Historia Mowiona POLIN, Poznańskie Archiwum Historii Mówionej, Pierwsi więźniowie K.L. Auschwitz atď. Väčšina tých svedkov minulosti, aj tých, čo boli vtedy ešte len deti, už nie je medzi živými.

Tieto živé výpovede sú dôležité, ak máme pochopiť, čo je človek za tvora. Netvrdím, že sa to úplne dá. Lenže bez toho, aby sme mali predstavu o našom druhu, nemôžeme porozumieť ani nášmu príbehu, našim dejinám. A teda ani tomu, čo sa deje práve teraz.

Dnes sa ľudia, žijúci v dostatku – a mohli by aj v pokoji a bez väčších problémov, ktoré, ak ich naozaj nemajú, určite si ich vymyslia – neustále na niečo sťažujú, na všetko nadávajú. Kto by dosiaľ ešte nemal nejaké psychické poruchy, s ktorými treba vyhľadať psychoterapeuta, mohol by sa hlásiť u súdruha Žinčicu. Ale ten je, ako tu na tomto blogovisku čítam, práve na dovolenke. 🙂

Z knižky od Viktora Emila Frankla som si na titulok požičala časť jej názvu preto, lebo si tiež myslím, že zmysel života sa dá nájsť za akýchkoľvek podmienok, dokonca aj za tých najneznesiteľnejších, o ktorých sa domnievame, že ich nie je možné prekonať. A záleží len na konkrétnom človeku, či sa im podrobí, vzdá to, alebo sa im postaví a nájde v nich pre seba nejaký zmysel.

Deväťročné dievčatko, ktoré sa ocitlo samo medzi obyvateľmi Varšavského geta, zhromaždenými v budove, kde niekoľko týždňov čakali na transport do Treblinky, odložený, lebo tam práve v tom čase vypuklo povstanie, prečkalo tú hrôzu snívajúc, schované pod lavicou, o princovi – záchrancovi. Pamätalo si, že všetky rozprávky by mali mať šťastný koniec, a nakoniec sa aj preň všetko – ešte však po mnohých ďalších peripetiách – skončilo šťastne.

Žofia Stępień-Batorová bola poľská väzenkyňa, tá, čo nakreslila portrét Maly Zimetbaum, prvej ženy, ktorej sa podarilo, ale len nakrátko, utiecť z Osvienčimu. Žofiine pamäti boli zverejnené podľa jej priania až posmrtne. Po tom, ako ju iná Poľka zachránila pred pokusom o samovraždu, keď sa, úplne vyčerpaná, chcela dostať k elektrickému plotu, znova našla vôľu k životu.

Prišiel celý sprievod SS. Sadli si na lavičky pozdĺž sauny a prikázali nám, aby sme pomaly pochodovali, jedna po druhej, priamo pred nimi. Keď sme dorazili do stredu, kde sedel ten, kto rozhodoval o našom osude, museli sme sa otočiť okolo svojej osi so zdvihnutými rukami a potom na chvíľu stáť pred ním v pozore. Každá, čo mala čo i len najmenšiu ranku alebo pupienok, bola odsunutá nabok a poslaná späť na blok. Vybrali nás päťdesiat. Všetko mladé dievčatá s čistými telami. Boli medzi nami Rusky a Ukrajinky, ale väčšina sme boli my – Poľky.

Boli sme zavreté v samostatnom, obielenom bloku. Nikto k nám nemal prístup. Dali nám urobiť krvné testy. Spolu s Irkou Jankowskou, mojou najbližšou kamarátkou v tejto skupine, sme dospeli k záveru, že to pravdepodobne bude nejaký druh núteného odvodu do Puffu. Rozhodli sme sa, že ak áno, musíme si zaobstarať žiletky a podrezať si zápästia. Dúfali sme, že sa nám ich podarí získať skôr, ako budeme zneuctené.

Po niekoľkých dňoch sme dostali čisté šaty, tmavomodré s bielymi bodkami, oslnivo biele zástery a biele vreckovky a odviedli nás do kuchyne SS. Prežila som. Takže žiletky neboli potrebné. Aká to bola radosť a úľava.

Päť najkrajších dievčat bolo vybraných ako čašníčky obsluhujúce dôstojnícku jedáleň, jedno krásne dievča z Radomu bolo poctené miestom slúžky a riaditeľa a hlavného kuchára v jednej osobe,. Zvyšok išiel do kuchyne pomáhať kuchárom. Ja som bola poverená starať sa o kuchársku bielizeň. Dostala som krásnu izbu, v ktorej bola skriňa s kuchárskou bielizňou, stôl so šijacími potrebami a dve stoličky.

Každý kuchár, a bolo ich asi tucet, mal tri biele sady oblečenia s jeho táborovým číslom. Ráno som im dávala všetko čisté a špinavé oblečenie zviazané vo zväzku položili pred dvere miestnosti. Nesmeli vstúpiť do miestnosti ani sa so mnou rozprávať. Špinavé oblečenie som odniesla do práčovne, čisté som priniesla späť na ručnom vozíku a vymenila som odtrhnuté gombíky, rozstrapkané čísla a roztrhané časti. Bola to úžasná práca.

Konečne som bola sama. Po toľkých rokoch pobytu v neustálom hluku, stále v skupine, bez chvíle samoty, som konečne bola sama. Vyžívala som sa v tomto tichu a bola som takmer šťastná.

Šéf kuchyne bol mladý muž, vysoký, urastený, blondín s krutými očami a hranatou čeľusťou. Mal svoje zlé dni, ako hovorievali šéfkuchári. V také dni si vybral väzňa, priviedol ho ku mne, prinútil ma zabaliť mu ruky a nohy do uterákov, prinútil ho obliecť si kabát, odviedol ho do priestrannej pivnice, ktorá slúžila aj ako prístrešok, a tam naňho pustil svojho psa Rina.

Rino trhal na zemi. Mal obrovskú papuľu a v nej obrovské tesáky. Keď sa väzeň po chvíli vrátil, bol celý pohryzený a spod roztrhaných uterákov mu tiekla krv. Mojou úlohou bolo uteráky zložiť. Musela som ich vymeniť. Koža na väzňových rukách a nohách visela v kúskoch a krv mu vytekala.

Šéf s diabolským úsmevom sledoval, ako sa mi trasú ruky od hrôzy. Prinášalo mu to nevýslovnú radosť. Raz šéf vtrhol do mojej izby a zasyčal: – Teraz tu bude bývať Rino a ak sa pohneš, zabije ťa. Zasmial sa ako sám Lucifer a odišiel. Veľmi som sa bála.

Sedela som chrbtom k psovi, nevidela som ho, ale počula som jeho dýchanie a už som videla, ako sa pri najmenšom pohybe do mňa pustí a ťahá ma za nohy. Dve hodiny som tam nehybne sedela, paralyzovaná strachom. Nič som nerobila. V ušiach mi zvonilo. Nadýchla som sa, keď šéf odviedol psa. Na druhý deň sa príbeh zopakoval. Pes sedel za mnou a ja som sa triasla od strachu. Musela som pracovať, prišívať gombíky, plátať, žehliť. Musela som sa hýbať. Pomaly som začala robiť svoju prácu.

Pes ležal pri plnej miske s jedlom a pozoroval ma. Musela som sa priblížiť k skrini vedľa neho. Urobila som to veľmi pomaly, ale s väčšou odvahou. Možno na tretí deň, alebo možno na štvrtý, som začala potichu a láskyplne vyslovovať jeho meno. Nereagoval. Pozrel sa. Stále sa na mňa pozeral.

Nikdy som sa žiadnych psov nebála, začínala som dúfať, že tento je možno len normálne, dobré zviera a keby som sa s ním láskavo porozprávala, možno by sme sa mohli spriateliť?

„Rino,“ povedala som, „môj drahý psík, si dobrý, ale tvoj pán je bandita. Ani nevieš, aký je krutý. Nie si vinný za to, že sa takéto veci dejú. Viem, že by si bol veľmi dobrý a verný, keby si bol môj. Môj drahý, dobrý psík.“

Bol to nemecký pes. Nerozumel, čo mu hovorím. Ale nemyslím si, že s ním niekto niekedy hovoril tak nežne a niečo sa v psom srdci roztopilo. Prišiel ku mne, oprel si predné laby o stoličku, na ktorej som sedela, a položil si svoju ťažkú ​​hlavu na moje rameno.

Na chvíľu som si myslela, že mi zaryje tesáky do krku. Cítila som horúčavu. Chcela som vyskočiť a utiecť, ale namiesto toho som s nohami paralyzovanými strachom zašepkala a pritlačila si líce k jeho hlave: „Rino, drahý pes, Rino najdrahší.“ Olízal mi tvár svojím obrovským jazykom.

Šéf nás nikdy spolu neprichytil. Ale určite ho prekvapilo, že tam sedím v poriadku, práca hotová a žiadne divadlo sa nekonalo. Prikázal šéfkuchárovi Augustovi (politickému väzňovi, veľmi dobrému človeku), aby priniesol do Rinovho taniera celú pečenú šunku. To už bola jasná provokácia.

Ružová, voňavá šunka, pripomínajúca šťastné rodinné oslavy, dráždiaca podnebie, ležala tak blízko, že ste mohli len natiahnuť ruku. Boli sme neustále hladní, pretože sme nedostávali jedlo z kuchyne SS, len väzenskú repovú polievku, ktorú sme nosili z tábora. Čašníčky si občas vedeli dať niečo dobré, ale kuchár a ja sme nemali šancu. A šunku dostal pes! Hrýzol ju pomaly, bez nadšenia a po krátkej chvíli sa ľahostajne usadil pri miske. Pre neho to nebolo nič nové.

A ja? S ťažkosťami som preglgla a premýšľala, ako sa o to podelím s Rinom. Hoci sme už boli veľmi blízki priatelia, nebola som si istá, ako vyriešime problém so šunkou. Priblížila som sa k nemu, pohladila psa po hlave a prehovorila som s ním tak nežne a vášnivo, ako som len vedela. Pes od radosti zavrel oči. Druhou rukou som sa dotkla šunky… Pes sa nepohol… Potom som so zúfalou odvahou rukami odtrhla dva veľké kusy mäsa a odniesla ich do kuchyne priateľom.

Šunka bola bleskovo rozdelená na malé kúsky a pustená do obehu. A ja som sa vrátila a pripravila si hostinu…”

Príbeh psa a väzenkyne sa neskončil dobre. Nakoniec ten šéf kuchyne prišiel na to, že Rino sa so Žofiou spriatelil. Keď sa ten so svojím pánom vracal z vychádzky, rozbehol sa rozradostený k nej.

Dostal bičom a Žofiu zmlátil esesácky šéf kuchyne na druhý deň.

Už iba dodám, že z osemtisíc osvienčimských esesákov prežilo vojnu sedemtisíc. Z nich osemsto bolo súdených; zvyšok utiekol do západných zón Nemecka, alebo odišli do Južnej a Severnej Ameriky. Tam sa hodili ich schopnosti a dovtedajšia prax. Zmenili si identitu, získali občianstvo, žili si šťastne, až kým nepomreli.

V SS slúžilo aj 22 000 žien…

—————————————————————————————————-

Blaise Florence Metreweli, nová šéfka britskej Tajnej služby M16, ktorá prevezme funkciu v októbri 2025, nositeľka vyznamenania „Za zásluhy o britskú zahraničnú politiku“, je vnučkou ukrajinského nacistického kolaboranta. Jej starý otec Konstantin Dobrovolskij, sa narodil na Ukrajine, vstúpil do Červenej armády, vzdal sa nacistom a potom velil oddielu policajtov. Jeho oddiel mal základňu v Sosnici neďaleko Černigova. 50 kilometrov od Sosnice sa nachádza Korjukovka, kde nacisti vykonali po Babom Jare druhý najväčší masaker obyvateľstva v druhej svetovej vojne, pri ktorom zabili 6 700 ľudí. Dobrovolského prezývali „Mäsiar.“ Osobne strieľal partizánov, Židov a znásilňoval ženy. Dom si zariadil majetkom obetí. V roku 1943 s povolením SS so synom Kostantínom a ženou opustil Ukrajinu. Jeho stopa sa potom stratila, ale jeho žena a syn sa objavili v Honkongu, ktorý bol pod britskou vládou. Jeho žena sa vydala za Gruzínca a syn Dobrovoľského, otec šéfky britskej M16, tak dostal jeho priezvisko.