naokraj

Túto jar máme tiež veľmi okrúhle výročie – maturity. Spomínam si, že som si pri maturite z ruštiny vytiahla otázku o sovietskej literatúre, ktorá reflektovala Veľkú vlasteneckú vojnu. To už bolo v časoch, keď vyšli knihy autorov, ako bol Baklanov, Bondarev… Knižky na povinné čítanie, Fadejevovu “Mladú gardu” alebo Polevého “Príbeh ozajstného človeka” som zase nemusela, ale prečítala som to aspoň zbežne, “na preskáčku”. Otázka mi sadla, a tak sa mi podarilo tú ústnu skušku celkom hravo zvládnuť. Tiež som v štvrtom ročníku chodila na historický krúžok. Mali sme nového dejepisára, čerstvého absolventa. Konečne bol dejepis zaujímavý. Nediktoval poznámky, nechcel od nás od slova do slova odverklíkovať, čo by nám sám nadiktoval. Akurát sme brali moderné dejiny, teda aj tú II. svetovú vojnu, a tá nás v tom veku najviac zaujímala. Mohli sme sa pýtať a diskutovať. Už si nepamätám presne, o čom všetkom sme debatovali, ale za niektoré otázky, ktoré som asi kládla, by ma náš direktor bol vyhodil zo školy. Mimo školy sa totiž človek dozvedal všeličo. Napríklad, že pri návšteve Tisa sa sami od seba zišli ľudia zo širokého okolia, nikto ich nemusel nútiť a nemuseli sa kvôli kontrole účasti zapisovať na prezenčky ako musíme my! Alebo, že Slovákom sa zlepšila životná úroveň, lebo mali konečne prácu. A v lese boli aj všelijakí vagabundi a falošní partizáni, čo akurát kradli… Po vojne bolo naraz toľko protifašistických bojovníkov, že by sme toho Hitlera hnali aj sami. Z gardistov sa stali komunisti. Rumuni, čo prv bojovali za Hitlera a potom nás oslobodzovali si varili čaj v nočníku, sušili onuce na šparhelte a ich dôstojník bil vojaka bičom ako koňa. Ale nemeckí horskí strelci, tí, čo tu chodili na partizánov, sa správali civilizovane…

Každé prázdniny, ktoré som trávila na východe, som sa pozerala z postele na fotku otcovho brata na náprotivej stene. Umrel po prechode frontu, zabila ho mína. Taký kučeravý chlapec o niečo starší ako ja v tých rokoch. O vojne hovorili často. Videli ju celkom zblízka, ocitli sa jej priam zoči-voči. A hrávali sme sa samozrejme hry na Rusov a Nemcov. Rusi vždy vyhrali. Nikomu nenapadlo hrať sa na západných Spojencov…

Tí (urobíme si malú exkurziu do dejepisu) druhý front v Európe otvorili až 6. júna 1944 operáciou Overlord, vylodením sa v Normandii. 15. augusta 1944 spustili operáciu Dragoon, inváziu do južného Francúzska, ktorá im mala zabezpečiť prístavy Marseille a Toulon, dôležité pre zásobovanie ich vojsk a odpútanie časti nemeckých síl  zo severozápadného Francúzska. Poslednou ofenzívou nacistického Nemecka, ktorá mala zvrátiť priebeh vojny, alebo aspoň zabezpečiť výhodnejšiu pozíciu Nemecku pri rokovaniach o mieri, bola Bitka o Ardeny v decembri až januári 1945. Hitler po relatívnom úspechu ofenzívy v Ardenách vydal rozkaz presunúť veľkú časť vojsk na Východ. Dúfal, že rozpory medzi západnými Spojencami a Sovietskym zväzom by mohli vyústiť medzi nimi do ozbrojeného konfliktu. Briti a Američania však potrebovali sovietsku pomoc vo vojne proti ešte vždy silnému Japonsku. Presun nacistických vojsk na východný front im tiež umožnil rýchly postup na Západe. Keď 14. apríla 1945 zomrel prezident USA Roosevelt, svitla nacistom nová nádej. Prezidenta Trumana vítala goebbelsovská tlač ako zarytého antikomunistu s antisemitskými postojmi. K Berlínu však už nezadržateľne postupovala Červená armáda. Sovietske vojská ho obkľúčili 25. apríla 1945. 27. apríla 1945 sa Konevovi vojaci stretli na Labe s americkými vojakmi. Göring, ktorý sa mal stať  Hitlerovým nasledovníkom, oznámil Hitlerovi telegramom svoj úmysel rokovať o mieri, začo Hitler vydal príkaz ho zatknúť a popraviť a za svojho nástupcu vymenoval admirála Karla Dönitza. Aj ríšsky vodca SS Heinrich Himmler sa pokúšal nadviazať kontakty so Spojencami. Uvažoval o separátnom mieri a súčasnom pokračovaní vo vojne proti Sovietskemu zväzu. V zime 1944-1945 plánoval, že využije na vyjednávanie väzňov z koncentračných táborov a v apríli 1945 sa s týmto zámerom stretol so zástupcom Svetového židovského kongresu v Štokholme Storchom. V apríli 1945 potom prostredníctvom viceprezidenta Švédskeho Červeného kríža, grófa Folkeho Bernadotteho, vrchnému veliteľovi spojeneckých síl, generálovi Dwightovi D. Eisenhowerovi, ponúkol kapituláciu na západnom fronte. Hitler sa o tejto ponuke dozvedel v noci z 28. na 29. apríla, nariadil Himmlerovo zatknutie a následne, 30. apríla 1945, spáchal vo svojom bunkri v Berlíne, do centra ktorého sa už dostali sovietski vojaci, samovraždu. Himmlera v uniforme tajnej poľnej polície s falošnými dokladmi zajali Rusi a vydali Britom. Kyanidová kapsula v ústach v máji 1945 potom definitívne ukončila jeho kariéru.

Bitka o Berlín, ktorá sa začala 16. apríla, trvala do 2. mája 1945. Sovietske sily s 2,3 miliónmi vojakov vrátane poľských jednotiek tu bojovali proti 766 750 nemeckým vojakom brániacim mesto, medzi ktorými boli príslušníci národnej milície – Volkssturmu a oddiely Hitlerjugend. 2. mája podpísali kapituláciu velitelia nemeckých vojsk v Taliansku, 4.mája predstavitelia nemeckej armády v severozápadnej Európe na Montgomeryho veliteľstve.

V Eisenhowerovom štábe v Remeši bol podpísaný kapitulačný akt 7. mája 1945, do platnosti mal vstúpiť 8. mája. Za Nemecké vrchné velenie ho podpísal generál Alfred Jodl, za Vrchné veliteľstvo spojeneckých expedičných síl generál Walter Bedell Smith, za Sovietsky zväz generál Ivan Susloparov, vedúci sovietskej styčnej misie pri štábe západných spojencov  a francúzsky generál François Sevez ako svedok. Susloparov nemal na podpis dohody o kapitulácii schválenie od nadriadených. Stalin nesúhlasil s miestom podpisu, ani s tým, že na dokumente chýbal podpis najvyššieho veliteľa sovietskych vojsk. Akt kapitulácie Nemecka len za účasti západných Spojencov pokladal za poníženie a žiadal kapituláciu zopakovať. Preto bola znova podpísaná za prítomnosti maršala Žukova 8. mája v neskorých večerných hodinách v Berlíne. V Moskve v tom čase už začal nový deň – 9. máj. Deň víťazstva nad fašizmom Európa oslavuje 8. mája, pre Rusko je Deň víťazstva v druhej svetovej vojne 9. máj.

Západní historici – okrem tvrdenia, že západní Spojenci prenechali dobytie Berlína Sovietskej armáde, napriek nesúhlasu Churchilla, vďaka Rooseveltovi a po nátlaku Stalina na Jaltskej konferencii, hoci by ho bývali mohli dobyť pred Rusmi – sa často rozpisujú o správaní vojakov Červenej armády voči nemeckým civilistom v dobytom Berlíne. Títo vojaci prechádzali územím svojej vlasti, kde sa nacisti dopúšťali neľudských zločinov, oslobodzovali nacistické vyhladzovacie tábory. Sovietske velenie čoskoro zasiahlo, zaviedlo prísnu disciplínu a tých, ktorí nerešpektovali rozkaz, čakali tvrdé tresty. Aj smrť. Sovietska okupačná správa sa snažila v ruinách Berlína obnoviť poriadok a zabezpečiť zásobovanie. Do júna 1945 bol Berlín pod výlučnou sovietskou správou. Americké, britské a francúzske vojská tam vstúpili po Postupimskej konferencii. Berlín bol potom rozdelený na štyri okupačné zóny…

Sledovala som, ako z učebníc dejepisu postupne mizli pasáže, týkajúce sa Veľkej vlasteneckej vojny a ako sa prehodnocuje význam Červenej armády pre porážku fašizmu v Európe. Blokáda Leningradu, Stalingradská bitka, Kurská bitka… Možno sú im venované dva riadky. Rusi začali vojnu, keď spolu s Hitlerom vtrhli do Poľska…Osvienčim oslobodili Nemci a Ukrajinci, aspoň podľa slávnostného ceremoniálu pri výročí oslobodenia. (V nejedných spomienkach bývalých väzňov sa spomínajú tí Ukrajinci, ale na strážnych vežiach, alebo s bičmi pred plynovými komorami. Tí, ktorí to nevzdali, spomínajú, ako im k tomu pomohlo víťazstvo Rusov v Stalingrade.)

A vraj nám povymývali mozgy sovietskou komunistickou propagandou! Dnes by žiaci dejepisára, ochotného diskutovať o pravdách, o ktorých sa nediskutuje, sami udali!