naokraj

Netuším, aké aktivity teraz vyvíjajú slovenskí užitoční idioti, ktorí podporujú vojnu EU a NATO proti Rusku, čím sa už ten kultúrne vyspelý, civilizovaný a demokratický Západ s klimatizáciou vypnutou iba po siedme poschodie s obsluhujúcim personálom ani netají. Vôbec ich nesledujem, naposledy som zaznamenala, že sa opäť konal festival politickej piesne “Pohoda”, a že tam uvítali svoju ikonickú prezidentku a manekýna s masarykovským dizajnom Petra Pavla. Aké kdejaké hudobné telesá tam vystúpili, to som si len tak informatívne pozrela, a bol medzi nimi napr. aj takýto progresívny uuuumelec:

Mládež, predpokladám, že v tak cca fyzicky na hranici staršieho stredného veku, mentálne v postpubertálnom, sa iste dobre zmariškovala, spsychoedelikovala, zlysohlávkovala a doketamínovala a okrem umeleckých dojmov si odniesla domov aj nejaké tie chlamýdie a gonokoky. Teda, ešte okrem hlbokého ideologicko-politického zážitku z vystúpenia bezduché frázy memorujúcej Zuzany, ktorá mne naozaj pripadá hlúpa ako delo. Čím zrejme dosť urážam vieru jej oddaných veriacich, ktorí s hlbokou bázňou uctievajú jej ikonu. (To mi pripomína, ako sa so mnou škriepili žiaci strednej školy, že som si ten výraz “bázeň” musela vymyslieť, lebo podľa nich také slovo neexistuje. To sa ešte nedalo tušiť, že ten nedokončený vývin intelektu bude u časti tejto generácie trvalým stavom a že z nich vyrastú Mestérové, Stohlové, Yarové a im podobné politické hviezdy.)

Obzvlášť u tých zo Stakčína či Sniny by ma zaujímalo, kedy zmenili orientáciu. Na tom krajnom východe, odkiaľ pochádzal aj súdruh Biľak, bola, ako si dobre pamätám, veľká náklonnosť k Sovietskemu zväzu, a to aj po roku 1968 (alebo tiež v rokoch 1944 a 1945, keď uvedomelí aktivisti z Priašivčiny žiadali pripojiť k Sovietskemu zväzu severovýchod Slovenska.) Vtedy bolo centrum moci predsa v Rusku, v moskovskom Kremli. Ako sa z tej prehnanej rusofílie stala zrazu rusofóbia? Alebo žeby sa bol tak šikovne pragmaticky maskoval ukrajinský nacionalizmus? Nebyť Sovietskeho zväzu, nebolo by ani ukrajinského národa a u nás Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich (bez zmienky o existencii akýchsi Rusínov). A v tých rodáčkach z Biľakovho kraja sa niečo z tamtých čias evidentne hlboko zakorenilo, lebo keď otvoria ústa, ako keby cez ne prehovorili vtedajšie okresné stranícke kádre, ktoré pre príslušníkov svojich rozvetvených rodových klanov vedeli vybaviť rôzne privilégiá: od zásobenia nedostatkovou šošovicou po prijatie na právo alebo medicínu.

Máte smolu, vážené súdružky a súdruhovia, že si tak veľa pamätáme. Poniektorí. Nezabudli sme ani na to, ako nám nehovoril celú pravdu náš vtedajší mainstream. A v ňom napríklad aj taký súdruh Leško, tiež pôvodom z Priašivčiny, ktorý neprekvapil, keď začal robiť sľubnú kariéru v tlačovom orgáne štátostrany, Ako redaktor a ideologický publicista v týždenníku Nové slovo od roku 1982 až do prevratu v roku 1989 svoje texty prispôsoboval oficiálnej línii KSS. Až v novom režime si dovolil zavtipkovať, že: „Na rozdiel od Veľkej pardubickej sa Veľká októbrová konala v novembri…“ a ostro kritizovať „boľševikov“, ktorým prv ako mladý nádejný káder slúžil.

Ako by sme teda mohli veriť terajšiemu mainstreamu, že ruská agresia voči Ukrajine bola nikým a ničím nevyprovokovaná a jej príčinou je samotná povaha krvilačných Rusov, túžiacich po starých imperiálnych časoch? Ktorý somár naozaj uverí, že Rusko, ktoré údajne prehráva s Ukrajinou a už-už sa ide zrútiť, má v úmysle zákerne a len kvôli svojej mocenskej pažravosti zaútočiť na Európu? Bohužiaľ, asi tých somárov bude dosť, aj keď si nevieme predstaviť rozmery hlúposti, ktoré sú potrebné na to, aby ľudia nenakopali do zadku všetkých tých vojnoštváčov, ryžujúcich na vojne.

Po prvé: Rusko vojnu stále neprehráva. Postupuje (najrýchlejšie) v smere Pokrovsk, kde sa ruské vojská prebíjajú k hlavnej zásobovacej ceste (Pokrovsk – Kosťantinovka) a snažia sa prerušiť ukrajinskú logistiku pre celý stredný Donbas. Postupujú v mestských oblastiach východne od Torecka. Dosiahli už pravdepodobne východný okraj mesta a zvádzajú tam ťažké pouličné boje o výškové budovy. V oblasti Časov Jar, čo je obranný uzol na vyvýšenom mieste, ktorý chráni prístup k ďalším mestám v Doneckej oblasti, ovládajú Rusi celú východnú mikroštvrť „Kanal“, odrezanú vodným kanálom Siverskyj Donec-Donbas, pričom Ukrajinci si držia pozície v mestskej časti západne od kanála, využívajúc výhodu vyvýšeného terénu a Rusi sa snažia obísť mesto zo severu a dostať sa za hlavnú líniu vodného kanála. Ak vynecháme mainstreamové skresľovanie skutočnosti v rámci informačnej vojny, zistíme, že vojenskí blogeri z oboch strán sa zhodujú v tom, že iniciatíva na Donbase je momentálne na strane ruskej armády a ukrajinské sily sú nútené k postupnému ústupu.

A po druhé: ani pokus o úplnú logistickú izoláciu polostrova Krym a jeho premenu na neúnosnú ekonomickú a vojenskú záťaž, ktorý tak oslavovali všetci fanúšikovia Kyjeva, nevychádza. Kerčský most mal za triumfálnych výkrikov proukrajinských médií stratiť až tri štvrtiny svojej prepravnej kapacity a ukrajinské sily mali úplne zničiť či vážne poškodiť hlavné trajekty v ruskom prístave Kaukaz – náhradu za poškodenú železnicu na Kerčskom moste. Ukrajinci sa chválili kompletným zničením železničného mosta nad Severokrymským kanálom a jasali, že ruská armáda sa kvôli zabezpečeniu logistiky musela preorientovať na pozemný koridor cez okupovaný juh Ukrajiny (trasa Rostov na Done – Mariupoľ – Melitopoľ – Džankoj), kde sú pod paľbou ukrajinských systémov atď., atď. …

Rusko v záujme obrany Krymu útočí na Odesu, o ktorej sa toľko diskutovalo, či ju majú, alebo nemajú Rusi v úmysle dobyť, no teraz sa zdá, že ju Ukrajine nenechajú. Toto veľké prístavné a priemyselné mesto má pre ukrajinskú armádu strategický význam. Sú tam vojenské objekty, opravárenské dielne a logistické centrá zásobovania, sklady námorných či vzdušných dronov. Z Odesy Ukrajinci útočia na Krym a Čiernomorskú flotilu. Ruské rakety a drony ničia obilné silá, prístavné žeriavy, nakladacie terminály zahraničných firiem a civilné lode aj pod vlajkami afrických či ázijských štátov, ktoré nakladajú potraviny, čo by podľa medzinárodného humanitárneho práva malo byť nelegitímne, lebo to môže spôsobovať neprimerané škody civilnému obyvateľstvu a globálnej potravinovej bezpečnosti v porovnaní s priamou vojenskou výhodou. Ale kto to rozsúdi, keď napokon je pravda na strane víťaza?

Ó, áno. Vo vojne zomierajú ľudia. Aj tí, čo za nič nemôžu, civilisti, ktorí ani neskákali na Majdane s hrncami na hlavách, starí ľudia, preživší v ranom detstve trebárs aj vyčíňanie nacistických kolaborantov vo Waffen-SS alebo niekoľkomesačné batoľatá. Ak sú to obete na ruskej strane, nejeden aktivista z Mieru Ukrajine a účastník ich protestných protiruských akcií si pustí od radosti do gatí. Ak sú to tí na ukrajinskej, začne hystericky vyziapovať, že Rusáci páchajú vojnové zločiny! A prispeje do zbierky na novú húfnicu Zuzanu, či dron, ktorý poletí niekam, kde zabije ďalšieho starca alebo dieťa. Veď, ako povedal ten americký senátor, ktorému praskla aorta (možno od ľaku, keď mu nad hlavou niečo lietalo), ak zomierajú Rusi, sú to najlepšie minulé peniaze, aké kedy utratili…