naokraj

Sú stále studené noci a cez deň oblačno. Rozhodla som sa teda pre sanitačný deň, kým nebudú zase sľubované tridsiatky. Nemala som si zapnúť internet a kliknuť na tunajšie blogy, lebo ma jeden zase inšpiroval k tomu, aby som odložila pôvodný plán.

Bývam v takom jednom paneláku, skolaudovanom päť minút po dvanástej – už po prevrate. Neviem, čo ma osvietilo, keď som trvala na tom, že by sme sa o ten byt mali zaujímať, hoci sme vtedy bývali v inom byte. Bola to dobrá voľba. Nasťahovali sme sa do ešte skoro prázdnej novostavby. Z pôvodných obyvateľov bloku nás ostalo už iba pár. Väčšinu nových „prisťahovalcov“ nepoznám ani z videnia, aj tak sa každú chvíľu niekto z nich zase odsťahuje a vystriedajú ho noví. Alebo iba zmení účes, priberie, vyzerá inak ako predtým, keď som ho stretla vo výťahu. Toto nie je to naše staré sídlisko, kde som vyrastala a kde sme sa všetci poznali a mali prehľad, kto v ktorom činžiaku, vchode býva, ku komu patrí. Mali sme vtedy o každom aspoň nejaké základné informácie. Teraz mi nič nehovoria ani tie (aj tak sa po čase meniace) mená na schránkach, nie aby som ich ešte dokázala k niekomu priradiť. My sme tu taká lokalita, v ktorej ostalo iba málo starousadlíkov (medzi ktorými bola aj moja rodina z jednej strany – a ak hovorím o starousadlíkoch, tak v mojom prípade myslím najmenej 15. storočie). Priemysel a bytová výstavba sem za minulého režimu prilákali množstvo nových obyvateľov, prichádzali zovšadiaľ, nielen z bezprostredného okolia, ale aj zo vzdialenejších kútov Slovenska, najmä z „ďalekého“ východu. Kým som bola mimo, v školách a potom v zamestnaní, tak sa to tu pomenilo, že som po návrate na ulici už pomaly nikoho nepoznala. Keďže som pracovala s ľuďmi, mnoho sa ich okolo mňa potom mihlo, ale kto by si pamätal všetky tie mená a dokázal ich priradiť k tváram, medzičasom už aj tak zmeneným aj s ich majiteľmi na nepoznanie.

S ľuďmi sa až tak združovať len kvôli združovaniu ozaj nemusím. Stačí mi niekoľko známych z tých dávnych čias pred pauzou, prípadne dvaja-traja, s ktorými som si porozumela neskôr v práci, na žiadne ďalšie nadväzovanie bližších kontaktov už nemám kapacitu. Často ma zdravia ľudia, o ktorých netuším, kto sú a odkiaľ ma môžu poznať. Slušne odzdravím, a tam, kde sa to patrí, napríklad v tom výťahu, alebo na chodníčku v prírode, samozrejme pozdravím aj prvá každého, koho stretnem.

Ak bývate v činžiaku, treba počítať s tým, že tam pravdepodobne nebudú spolu s vami bývať ľudia, ktorí by vám vyhovovali. Veď ľuďom často nevyhovujú ani ich rodinní príslušníci, nie to ešte tí v susedných bytoch! A dnes v tých činžiakoch nebývajú len ľudia, ale s nimi aj rôzne zvieratá, napríklad škrečky, ktoré im môžu ujsť a rozhrýzť vám prikrývku v perináči, ako sa stalo v našom bloku. Mne tu denno-denne v byte nado mnou štekajú psi. Nie jeden, ale dvaja – a niekedy sa zdá, že ich musí byť aj viac. A deti sa vozia na „bežke“ po plávajúcej podlahe. Zase sa z toho nejdem zblázniť. Viac mi vadí, keď natrafím na psov pobehujúcich po chodbe. To rýchlo zas zabuchnem dvere a počkám, až s nimi majiteľ vypadne. Chlapec z bytu oproti môjmu zas poriadal doma nočné žúry pre kamarátov, keď mama bola na „turnuse“ v zahraničí, sťažovali sa susedia hromadne. Zaujímavé, že ja som to ani nezaregistrovala. Dosť síce ponocujem, ale asi som vtedy práve bola zaujatá počúvaním niečoho iného, než jeho rapu (a okrem toho by mi ten rap ani nevadil) a ak pri tom počúvaní zaspím, spím už ako drevo. Niekde možno o pár poschodí vyššie majú zrejme autistu. Párkrát som ho počula, keď mal záchvat. Naozaj si z našich čias nikoho s takou poruchou nepamätám. Bolo pár detí po obrne, ktorá sa už ročníkom okolo mňa väčšinou vyhla, lebo nás už očkovali. Ale o autizme nebolo ani chýru, ani slychu. Žeby všetky deti s takým postihnutím boli odložené niekde v ústave? Alebo to ADHD. Koho zaujímalo, prečo sa nespraceš do kože a vyrušuješ? Neviem, či chalani, čo mali zábavu z kopania do dverí bytov a následného rýchleho úniku mali ADHD, ale stačilo ich iba pritom nachytať a trochu si z nich urobiť srandu, aby sa ten ich „humor“ obrátil proti nim. Teraz pozdravia v tom výťahu, aj zdvorilo odpovedia, keď s nimi človek nadviaže krátku spoločenskú konverzáciu. (Je pravda, že pokiaľ ide o adolescentov, som profesionálne deformovaná a rada to stále prevychovávam, inak by som nekonverzovala.)

Mať v paneláku nejakého notorického kverulanta iste nebude med lízať. Aj takého sme mali, bol starý, mal problémy s kĺbmi a podľa mňa aj so svojou neznášanlivou povahou. S manželkou si v tomto rozumeli. Spoloční nepriatelia asi utužovali ich vzťah. To sú také tie typy, čo sami seba pokladajú za meradlo morálky a všetci by mali vyhovovať ich požiadavkám. Keď chceli mať ticho a kľud, nemali sa prisťahovať do paneláku s vtedy kopou malých detí a pubertiakov. Mimochodom, pre tých, ktorým na bratislavskom sídlisku vadia Oravci či Kysučania, prisťahovali sa z Bratislavy. Tie štekajúce psi a autisti sú fakt lepšia alternatíva, ako onen žlčovitý dôchodca s manželkou, ktorá pripomínala modlivku a vyvolávala príslušné asociácie.

Prečo si nejaký tiež naplavený „Bratislavčan“ myslí, že ľudia z tých chudobnejších regiónov sú primitívi, kým on patrí k akejsi „elite“, lebo sa do tej Bratislavy prisťahoval (on, jeho rodičia, možno prarodičia) skôr? A odkiaľ? Zo Záhoria? Alebo od Svidníka, či nebodaj od Užhorodu? A mali aj armáles ako Naď? 😉 Tá malomeštiacka nafúkanosť vždy svedčí iba o strašnej zakomplexovanosti a závisti. Títo ľudia si neuvedomujú, že nie okolie je záťažou, ktorá ich ťahá ku dnu, ale oni sú záťažou pre svoje okolie.