naokraj

Od Kuciakovej vraždy sa tváril ako mŕtvy chrobák. A zrazu je pred blížiacimi sa voľbami v Maďarsku a tými pomaly sa približujúcimi na Slovensku späť. Zatiaľ z piesku vystrčil iba tykadlá. Ako spoluautor (spolu s Jacopom Barigazzim a Camille Gijsom) v článku v časopise Politico Europe, do ktorého občas prispieva, “informoval”, že Fico mal po stretnutí s Trumpom v Mar-a-Lago v januári 2026 v súkromí pred lídrami EÚ údajne vyjadriť značné obavy z Trumpovho “psychického stavu“ Článok sa odvoláva na piatich anonymných európskych diplomatov a tvrdí, že Fico použil výrazy ako “nebezpečný“ a povedal, že Trump je zmyslovzbavený, pričom jeden diplomat vraj opísal Fica po stretnutí s americkým prezidentom ako “traumatizovaného“.

Slovenskom sa investigatívec Nicholson začal zaoberať v časopise The Slovak Spectator, v ktorom bol krátko po jeho vzniku v roku 1998 menovaný aj za šéfredaktora. Zakladateľom časopisu šlo o dobro Slovenska, o propagáciu našej krajiny na Západe, preto sa ihneď zapojili do boja za našu demokraciu, pomáhali odstrániť Mečiara a začleniť nás do štruktúr EU a NATO.

Časopis financovali najprv niekoľkí americkí zakladatelia, nadšení externí patrioti našej vlasti, z vlastných zdrojov a z reklamy a predaja, a potom ich väčšinový podiel kúpilo vydavateľstvo VMV vlastnené Petrom Vajdom (ktorý stál pri zrode kupónovej privatizácie a na čele Prvej slovenskej investičnej skupiny). Spolumajiteľom VMV bol známy tunelár Jozef Majský. Neskôr sa The Slovak Spectator stal súčasťou vydavateľstva Petit Press, v ktorom má hlavný podiel Prvá slovenská investičná skupina, popri americkom fonde Media Development Investment Fund (MDIF) a malom podiele dvoch z pôvodných zakladateľov. MDIF je spojený s Georgom Sorosom, ktorý stál pri jeho založení: poskytol mu  prvotný kapitál vo výške 500 000 USD a jeho sieť Open Society Foundations  patrí medzi jeho dlhodobých investorov. Generálny riaditeľ MDIF, Harlan Mandel, v minulosti pôsobil ako zástupca hlavného právneho poradcu v Open Society Institute. MDIF sa zameriava na podporu nezávislých médií v krajinách s ohrozenou demokraciou, a tvrdí, že do obsahu médií, ktoré finančne ovláda, nezasahuje. Všetky médiá vydavateľstva Petit Press na Slovensku sa dlhodobo snažia o odstránenie strany Smer a Fica a podporujú v týchto snahách vhodnú opozíciu. Ako si môžeme všimnúť, najviac nádejí v úspech tohto úsilia a v nastolenie “demokratických” pomerov podľa ich predstáv vkladajú momentálne do PS.

Fico označil tvrdenia Nicholsona za výmysly, poprel, že by o svojej návšteve USA s nejakými lídrami EÚ, formálne či neformálne, diskutoval. Obvinil Politico zo snahy poškodiť zahraničné vzťahy Slovenska. Biely dom stretnutie označil za pozitívne a produktívne.

Investigatívny novinár Tom Nicholson v rozhovore s Marekom Vagovičom v relácii Na rovinu uverejnenom na YouTube – kanáli portálu Aktuality.sk 21. augusta 2018 oznámil, že sa vracia do Kanady, lebo sa tu už po vražde Kuciaka a Kušnírovej prestal cítiť bezpečne, je frustrovaný z politickej situácie a miery korupcie. Práve on po Kuciakovej vražde zaviedol vyšetrovanie na stopu talianskej mafie, o ktorej Kuciak nestihol dopísať svoj posledný článok. Tá mala byť cez Úrad vlády a Troškovú zviazaná rovno s Ficom a jeho hlavnými spolupracovníkmi. Talianska stopa sa stihla do nádejnej reprízy ukrajinského “majdanu” stratiť v slepej uličke, ale pľuvanec (čoby len pľuvanec, chriacheľ!) už ostal.

Zaujímavé, že Nicholson, hoci mal dlhoročné vzťahy s mafiánmi, s ktorými sa stýkal aj osobne, ako sám tvrdí, výlučne kvôli svojej profesii investigatívneho novinára, sa rizika, že by ich mohol naštvať a doplatiť na to, nebál. Nebál sa ani chápadiel oligarchov z Penty, keď uverejnil spis Gorila.

V tých časoch, keď začínal s podnecovaním “spontánneho odporu” voči Ficovi a “jeho” oligarchom, sa zase raz na Slovensku podarilo zmobilizovať masy. Ja som sa o záležitosti okolo Gorily, ani okolo Fica a Smeru veľmi nezaujímala. Od začiatku sme mohli pozorovať, ako prebieha privatizácia, videli sme naparovať sa všelijakých kriminálnikov priamo v teréne, naživo a takpovediac zoči-voči, boli sme svedkami, ako nám tu zázračne v priebehu niekoľkých rokov vyrastajú ako huby po daždi z vysoko postavenej nomenklatúry minulého režimu, ich potomkov, všelijakých pokútnych metód sa neštítiacich špekulantov a vexlákov miliardári, zatiaľ čo bežní ľudia po státisícoch museli odchádzať zo Slovenska, aby nemuseli žobrať o almužnu vo frontách na úradoch práce. Bola som tým ruvaním sa o pozostatky majetku v socialistickom vlastníctve zhnusená a politické súboje medzi zájujemcami o plné koryto ma nezaujímali. (Mimochodom, keď som si čítala, čo sa tu dialo na šľachtických majetkoch po páde Rakúsko-Uhorska, v tých prvých rokoch po I. svetovej vojne, ako kdejaká lúza drancovala kaštiele, bila sa navzájom o statky zabavené bývalým majiteľom a privádzala ich následne svojou neschopnosťou na psí tridsiatok, nachádzala som veľa podobností.)

Okrem toho sa mi nezdali ani tí organizátori gorilích protestov – čudné to bolo celé!

Ten Nicholson mal dlhodobo kontakty v prostredí tajných služieb, čo celkom dobre nechápem, keď bol len taký obyčajný cudzinec. Odtiaľ pochádzal aj spis Gorila, ktorý mu bol v roku 2009 odovzdal vtedajší príslušník SIS Peter Holúbek. Ako kanadský občan mal tiež nadštandardné vzťahy s diplomatmi a pravdepodobne aj s ľuďmi z prostredia západných tajných služieb, čo mu vraj umožňovalo overovať si pozadie talianskych podnikateľov cez databázy, ku ktorým bežný slovenský novinár nemal prístup.

Vzťah Toma Nicholsona a Lucie Ďuriš Nicholsonovej bol úzko prepojený s jeho pôsobením na Slovensku. Tom prvý krát prišiel na Slovensko v roku 1992 učiť angličtinu. Potom sa koncom 90. rokov, po svojom návrate v roku 1995, keď pracoval pre Slovak Spectator, zoznámil s novinárkou Luciou Kubovičovou, teraz Ďuriš-Nicholsonovou. Tá si vtedy u Ruska v TV Markíza začala budovať svoju novinársku kariéru. Vzali sa v roku 2004, až po narodení ich syna Dominika, ktorý prišiel na svet v roku 2003. Oficiálne sa rozviedli v roku 2013, ale už v roku 2011 žili v oddelenej domácnosti. Vraj sa rozišli kvôli odlišným životným smerovaniam a pracovnej vyťaženosti. Lucia sa v tom čase venovala už politickej kariére v SaS, a Tom sa intenzívne zaoberal investigatívou a kauzou Gorila, čo údajne prinášalo stres a bezpečnostné riziká.

Gorila zakapala, lebo z tej Ficovej návštevy v odpočúvanom byte veľa kompromitujúcich informácií na Smer a Fica osobne kampaň nevyťažila, zato sa v tejto kauze najviac spomínali mená politikov z vtedajšej vládnej koalície – druhej vlády Mikuláša Dzurindu. Úastredná postava z oligarchického prostredia Haščák z Penty sa mal v byte na Vazovovej ulici stretávať s Annou Bubeníkovou (SDKÚ) z výkonného výboru Fondu národného majetku, ktorá pomáhala pri schvaľovaní privatizačných projektov, vyskytoval sa tam vtedajší minister hospodárstva Jirko Malchárek (ANO), s ktorým si mal Haščák dohadovať provízie z privatizácie štátnych podnikov. Meno vtedajšieho premiéra Dzurindu (SDKÚ) sa v spise spomína 44-krát v súvislosti s financovaním strany a politickými rozhodnutiami a jeho stranícky kolega a minister financií v jeho vláde Mikloš sa v spise Gorila objavuje v súvislosti s privatizáciou a vplyvom na ekonomické procesy. Nelegálna finančná podpora politických strán zo strany Penty popri Smere sa mala spomínať aj v súvislosti s Pavlom Ruskom (ANO) a ďalšími politickými stranami (najmä SDKÚ, KDH, SMK).

Jedným z hlavných organizátorov banánových protestov za kauzy Gorila bol vtedy mladý aktivista Peter Pčolinský. Tie protesty najviac politicky pomáhali “neohrozenému bojovníkovi proti korupcii” Lipšicovi (vtedy KDH), neskoršiemu zakladateľovi odštiepeneckého politického projektu NOVA, a hoci dal vtedajší minister vnútra Lipšic rozohnať nespratný dav, vraj ohrozujúci vládne budovy, vodnými delami, vznikli podozrenia, že organizátori protestov sú prepojení na neho. Brat Pčolinského Vladimír bol totiž na čele kancelárie ministra vnútra a patril k zakladateľom Lipšicovej neskôr skrachovanej strany. Po prechode do Sme rodina, ktorá sa stala vládnou stranou, sa toto spojenectvo s rodinou Pčolinských zmenilo na nepriateľstvo. Rozhodujúci zlom nastal po roku 2020 a najmä po zatknutí Vladimíra Pčolinského v roku 2021, keď bratia Pčolinskí špeciálneho prokurátora a šéfa ÚŠP Lipšica (vtedy spriazneného s OĽANO) obvinili z politickej motivácie stíhania Vladimíra, postaveného na lžiach kajúcnikov. Peter Pčolinský vyšetrovateľov a Lipšicovi podriadených prokurátorov označil za “čurillovskú mafiu“.

Ale aby sme sa vrátili k pravdovravnosti a neohrozenému boju (bývalých) manželov Nicholsonovcov za tú našu demokraciu, proti korupcii a za právny štát:

Lucia roky tajila, že nemá ukončené stredoškolské vzdelanie maturitou. Keď to vyšlo najavo (2011), bola štátnou tajomníčkou na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. Predstavte si, že niekoho menujú do takej vysokej úradníckej funkcie na ministerstve s ukončeným základným vzdelaním! Maturitu si na gymnáziu oficiálne dokončila, aby som ukľudnila jej skalných fanúšikov, podľa zistení AI :-), až v roku 2011, teda v čase, keď už bola štátnou tajomníčkou.

Z gymnázia mala odísť v 4. ročníku už v roku 1995 (podľa neoveriteľných chýrov vraj pred maturitou, lebo presný dátum jej odchodu do Kanady nie je verejne prístupná informácia). Štvrtý ročník teda vtedy (?) neukončila. Zákon umožňuje riaditeľovi školy povoliť individuálny učebný plán alebo preskúšanie v prípade, že žiak štúdium prerušil, ale ona ho neprerušila, ale zanechala!

Namiesto štúdia v polovici 90. rokov v novovzniknutej TV Markíza pôsobila ako reportérka v spravodajstve. V tom čase televízii vyhovovali mladé, priebojné tváre a na formálne vzdelanie sa vraj nehľadelo. Potom, koncom 90. rokov, nastúpila do redakcie SME.  Vtedajším šéfredaktorom, ako napríklad Martinovi M. Šimečkovi, ktorý sám nemá inštitucionálne vzdelanie príslušného smeru a stupňa, vyhovoval jej autorský štýl a schopnosť vyhľadávať témy. Lucia sa tam venovala najmä sociálnym témam a politicky atraktívnej rómskej problematike. Keď sa neskôr v politike prevalilo jej chýbajúce vzdelanie, obhajovala sa tým, že v praxi dokázala viac ako mnohí ľudia s titulmi a že jej texty a reportáže boli dostatočným dôkazom jej kvalít.

O jej kvalite by malo svedčiť aj to, že tak dlho o sebe klamala. A to podľa pocitov informovaných, ktorí jej tie jej kamufláže o vzdelaní neverili, na drzovku! V čase jej “dodatočnej” maturitnej skúšky (rok 2011) zákon v § 40 (Prerušenie štúdia) v odseku 4 uvádzal: „Po uplynutí času prerušenia štúdia žiak pokračuje v tom ročníku, v ktorom štúdium prerušil. Ak bolo štúdium prerušené po úspešnom ukončení ročníka, žiak po uplynutí času prerušenia štúdia pokračuje v nasledujúcom ročníku.“

Zákon o výchove a vzdelávaní hovorí o prerušení štúdia, ktoré môže trvať najviac tri roky (§ 40 ods. 1). Ak táto doba uplynie, žiak prestáva byť žiakom školy. Ona ź gymnázia (úplne nepotvrdené, ale ani dostatočne vyvrátené) odišla v neukončenom štvrtom ročníku, teda po troch rokoch štúdia na gymnáziu už v roku 1995. Nemala teda nárok požiadať o individuálny študijný plán, aby mohla vykonať rozdielové skúšky za štvrtý ročník. Aby mohla zmaturovať na gymnáziu, musela by absolvovať štúdium odznova, t.j. od prvého ročníka. Inak by škola porušila zákon, alebo rovno povedané, dopustila sa podvodu, ak by vydala Nicholsonovej neoprávnene certifikát o ukončení štúdia. Ten pravý by ju oprávňoval pokračovať na vysokej škole, falošný však nie. Napriek tomu “po maturite” v roku 2011 pokračovala v štúdiu a v roku  2018 úspešne ukončila bakalárske štúdium na Vysokej škole medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe (bratislavský inštitút).

Návrat do školy v jej prípade po 16 rokoch vyvoláva legitímne právne pochybnosti, či nedošlo k falšovaniu verejnej listiny (paragraf 35 a paragraf 40 Zákona č. 245/2008 Z. z. /Školský zákon/, ktorý upravuje nadväznosť štúdia). Ak chce niekto „pokračovať“ po 16 rokoch, nejde o „pokračovanie“, ale o nové prijatie na štúdium. Tu nastupuje § 35 (Prijímanie na štúdium na stredné školy).

Falšovanie maturitného vysvedčenia (verejnej listiny) alebo neoprávnené získanie jeho vydania je na Slovensku trestným činom podľa § 352 Trestného zákona. Páchateľovi hrozí trest odňatia slobody na 1 až 3 roky, v závažných prípadoch (organizovaná skupina, veľká škoda) až 12 rokov. Použitie takéhoto dokladu sa trestá rovnako prísne. 

Žeby investigatívny novinár na takýto podvod neprišiel? A ak tu po celý čas z čistej lásky k Slovensku bojuje za demokraciu a právny štát, proti všetkým formám korupcie a protekcionárstva, za právo na šírenie pravdivých informácií, toto mu nevadí?

Pokiaľ ide o Nicholsona, mne bol sympatický a spočiatku sa mi javil ako taký hipík s rebelantskými írskymi génmi, čo náhodou uviazol v strednej Európe a ten iný život sa mu zapáčil. Zožrala som mu asi aj s navijákom nejaký jeho článok, myslím, že o údajných jeho spoluštamgastoch z krčmy v Devínskej Novej Vsi, ak si dobre pamätám.

V rokoch 1984 – 1989 študoval filozofiu a históriu na univerzite v Toronte (Bc.), v Kingstone v Ontáriu získal magisterský titul z histórie práce (ani som nevedela, že sa dá študovať taký úzko špecializovaný odbor a vôbec netuším, načo je to dobré). Potom si za rok doplnil pedagogické vzdelanie a následne u nás učil tú angličtinu. Vraj ho ten Kuciak oslovil, aby spolupracovali na téme pôsobenia talianskej mafie ‚Ndrangheta na východnom Slovensku a o jej prepojení na vládne štruktúry, ale či je to pravda, nevieme. Krátko pred vraždou si Nicholson s Kuciakom mali vymieňať akési dôležité dokumenty a zistenia o podvodoch Talianov s eurofondmi. Nicholson po vražde Kuciaka vyšiel na verejnosť s témou prepojenia  Troškovej na talianskych podnikateľov a začali protesty, ktoré viedli k odstúpeniu Fica z funkcie premiéra a následne k prehre Smeru vo voľbách a k víťazstvu Matoviča (prekvapivému aj pre “štandardnú” opozíciu a asi aj pre Nicholsona samotného).

Nečudujem sa, že Robert Fico s nemalou časťou Slovákov zdieľa podozrenia, že Nicholson je príslušník zahraničných tajných služieb a po vražde Kuciaka zámerne odviedol pozornosť verejnosti nesprávnym smerom. Mne sa ten jeho rozhovor s Vagovičom spomenutý na začiatku článku hneď videl podozrivý. Sledovala som v tom čase aj jeho profil na FB, kde sa snažil návštevníkov dosť naivným resp. insitným spôsobom presvedčiť, že po rokoch náhodou objavil na internete svoju dávnu lásku a rozhodol sa s ňou začať nový život. Pardon, pán Nicholson, ale dievčenské romány ma nikdy veľmi nebavili, a tie zažltnuté romány z Červenej knižnice som čítala v desiatich! A veriť, že sa z investigatívneho novinára, roky plávajúceho v kalných vodách politiky a zločinu, čo nebýva až taký rozdiel, stane opatrovateľ starých ľudí niekde v nejakom milom kanadskom zapadákove – to bude tiež z nejakého dojáka.

Hlavne, keď sa zase, necelé dva roky do ďalších volieb, črtá nádej v konečné víťazstvo nad tými zaostalými Slovákmi, ktorí sa nechcú podriadiť progresívnym zmenám a uznať, že si nedokážu a nemôžu vládnuť sami!

P.S.

Dôkazy, ktoré súdu predložila Nicholsonová (AI) v spore s Marčekom o ochrane osobnosti:

Odpis maturitného vysvedčenia: Vo videu zverejnenom na sociálnych sieťach ukázala oficiálny odpis vysvedčenia, ktorý potvrdzuje, že maturovala v školskom roku 1994/1995 na Gymnáziu Metodova v Bratislave.

Potvrdenie riaditeľky školy: Riaditeľka dotknutého gymnázia (vo funkcii cca od 2006) oficiálne potvrdila, že politička štúdium riadne ukončila maturitnou skúškou s vyznamenaním. Súd tieto dôkazy akceptoval, hoci pedagogická dokumentácia (triedne knihy, katalógy) a ďalšie záznamy majú stanovené lehoty uloženia a súd si mal podľa mňa vyžiadať:

Katalógový list žiaka: Patrí k dokumentom s dlhou archívnou hodnotou (často až 60 rokov od narodenia žiaka).

Protokoly o maturitnej skúške: Uchovávajú sa trvalo (znak „A“) alebo po dobu 20 a viac rokov.

Triedna kniha sa archivuje 10 rokov, tá už po 16 rokoch nemusela byť k dispozícii.

Ak bol vyhotovený odpis vysvedčenia, musel byť vyhotovený na základe dokumentácie a tá mala byť predložená súdu. Čudujem sa, že nezávislý súd hlbšie dôkazy nepreskúmal. Potom sa podozrenia iba potvrdzujú.