naokraj

Onehdy som sa pokúsila zastať Martiny Šimkovičovej, a veruže som si to zlízla od takých, čo sa vyberú na folklórny festival, aby si slobodne zabučali. Pomýlili si očividne ten amfiteáter s pastvinou a na vine bude asi kultúrna slepota. Neviem nič povedať k programu, ešte som nevidela záznamy z vystúpení, len z toho, čo sa na tých festivaloch v ostatných rokoch všetko predvádzalo usudzujem, že sa nám aj ten folklór komercionalizuje, a to, čo sa zaň vydáva, ním už nie je. Keď niekde začnú vyhrávať Hej, sokoli vo všelijakých verziách, alebo inú podobnú odrhovačku, otvára sa mi nožík vo vrecku. Keby ma chceli stíhať za nebezpečné vyhrážanie, prehlasujem, že vo vrecku nosím iba zapaľovač a cigarety, a ešte kľúče, všetko, čo potrebujem mať poruke, a inak nič!

Ešte odbočím:

Tak si spomínam na svoje neblahé začiatky po škole v kultúre. Tam som zistila, čo všetko papier znesie, a aká úplne iná je realita. Videla som aj vtedajší – ešte len temer čerstvo dostavaný – Luník IX, aj tie vybývané staré domy v historických centrách, aj osady na Východnom Slovensku. V rámci plnenia cieľov „Koncepcie všestrannej spoločenskej a kultúrnej integrácie Rómov“ sme pripravovali jedno celoslovenské kultúrne podujatie, ale predtým ešte mali prebehnúť krajské kolá. Keď sa po rokoch objavil v politike Peter Weiss, ani zaboha som si nemohla spomenúť, odkiaľ ten vtáčí zjav poznám. A už viem! V tom čase papalášikoval v Ústave marxizmu-leninizmu. Vyslali ho k nám až z ďalekej Bratislavy ako supervízora, či čo. Usadil sa do kresla v našej kancelárii, tváril sa náramne tajomne a dôležito, a nie a nie odísť. Asi len naťahoval čas, aby ten jeho výlet naprieč republikou pôsobil zmysluplným dojmom. Potom sa, akurát k nám, k skupine z nášho kraja, prilepil aj na tej celoslovenskej akcii. Veľmi nepríjemný zážitok to vtedy bol. Asi ako keď máte za chrbtom lepkavého eštebáka. Bola som presvedčená, že jeho úloha bol dohľad nad správnym ideologicko-politickým nasmerovaním, a aj sa oň na konci postaral. Jedna z hlavných pohnútok, aby som z tej kultúry vypadla. Keď sa po “revolúcii” objavil v politike, hneď som si ho nedala dokopy s jeho o čosi mladším vydaním. Koniec-koncov, bola to iba jedna epizóda z mnohých, po ktorých som prichádzala o ilúzie.

Niečím mi ho pripomenul môj prvý kandidát na ministra kultúry zo súčasnej protivládnej opozície. Na svojom FB je vyzdobený- ako inak – ukrajinskou vlajkou a jeho príspevky hejtujú Martinu Šimkovičovú. Volá sa René Parák, má niečo vyše 50 rokov, pochádza zo Senice, je “tímlídrom” pre kultúru v SaS a chce žiť kultúrne. Preto patrí spolu s neprebudeným Hlinom k pastierom toho bučiaceho stáda vo Východnej. Tento vysmiaty Mgr. art. s dokonalým tureckým chrupom je absolventom divadelnej vedy na VŠMU, kde mal pôsobiť už za štúdií ako redaktor časopisu Teatro. Píše o sebe, že je expert na PR a korporátnu komunikáciu. Ako PR manažér spolupracoval s Divadelnou Nitrou, je spoluzakladateľom divadelných ocenení sezóny – DOSKY. Vzťahy s verejnosťou manažoval aj v Markíze, bol marketingovým riaditeľom spoločností Prvá penzijná, lyžiarskeho strediska Jasná Nízke Tatry a KPMG Slovakia a hovorcom a nakoniec riaditeľom korporátnej komunikácie v O2. Získal viacero cien za PR komunikáciu, dokonca sa zapísal do histórie, lebo je prvou osobnosťou roka, ktorú vyhlásila Asociácia PR agentúr SR! (Vymyslíme si nejaké združenie, ocenenia, ustanovíme si nejaký orgán, komisiu, ktorá bude o nich rozhodovať, a potom si ceny vzájomne odovzdáme!)

Po odchode z korporátu si povedal, že ide podnikať a založil si vlastnú konzultačno-komunikačnú spoločnosť. Od roku 2016 má (mal) viesť vlastnú PR agentúru House of Comms. Okrem toho som ho našla v obchodnom registri ako spoločníka nejakej asi neúspešnej s.r.o., ktorá má (mala) v predmete činnosti taký mišmaš všetkého možného, až po pôžičky a úvery. Privyrába si ako asistent poslanca NR SR Tomáša Szalaya. Spolupracuje externe aj s Katedrou divadelného manažmentu na Divadelnej fakulte VŠMU, kde vedie seminár z predmetu “PR a reputácia v umení”, časová dotácia 2 hod./týždenne. Zaujímavý je cieľ štúdia toho odboru: má ním byť “vybaviť študentov a študentky zručnosťami a schopnosťami, ktoré im vďaka spoznaniu divadelného sveta (celkovo sveta umeleckého, kultúrneho a sveta neziskových organizácií ) ponúkne konkurenčnú výhodu na uplatnenie sa v praxi… “

Študenti sa vďaka Parákovi oboznámia s funkciou public relations v kultúrnych inštitúciách a jej dopadov na reputáciu organizácie. Osvoja si špecifickú podobu nástrojov PR v kultúre a budú vedieť navrhnúť komplexnú PR stratégiu pre ľubovoľný projekt alebo inštitúciu a bla, bla, bla…

Takto na to treba ísť, dámy, páni, dámopáni a pánodámy! (Alebo vymeníme poradie, aby sa páni a pánodámy necítili diskriminovaní?). Takto sa píšu sofistikované profesijné životopisy! Kto iný by mal byť lepším spisovateľom týchto životopisov, než špičkový expert na PR?

Za hnutie Lajno (prepáčte mi, ale ten názov, na ktorý si uzurpovali drzo a svojvoľne právo, nemôžem v spojitosti s nimi vysloviť, lebo by mi to pripadalo ako hrubá urážka národa) by som navrhovala exministerku kultúry, na rozdiel od nevkusnej a gýčovitej Šimkovičovej, elegantnú Mgr. Natáliu Milanovú, absolventku Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského – učiteľstva všeobecnovzdelávacích predmetov: slovenský jazyk a literatúra – dejepis. Ako učiteľka v súkromnej škole ESPRIT v Bratislave sa dlho neohriala, zistila, že tam jej pšenička nezakvitne, tak zutekala do reklamnej agentúry Effectivity s.r.o. v Bratislave. Nevedno kde krátko pracovala ako projektová manažérka. Má zaujímavého koníčka, a nie jedného! Jazdila na nich, a dokonca – a tu sme už v oblasti kultúry – moderovala dostihy. Navyše rozumie aj filmovej tvorbe, keďže spolupracovala s kaskadérmi, ktorí vo filme zaskakovali za hercov. A keby ste nadobudli na Slovensku dojem, že máme viac prezidentov na m² než ktorákoľvek rozvinutá krajina, nemýlite sa! Milanová sa stala prezidentkou multi-zmyslového divadla pre školákov.

My sme mali skvelého slovenčinára (učil aj hudobnú), ktorý dávno pred Milanovou vychovával a vzdelával žiakov multi-zmyslovo a pripravil s nimi množstvo interaktívnych kultúrnych programov, a nestal sa kvôli tomu prezidentom. Nikdy sme sa s ním nenudili, vždy to vymyslel tak, aby sme sa dozvedeli aj niečo nové nielen z predmetu, ktorý učil. Dokonca už ako dôchodca vo vysokom veku nechcel uveriť, že pre nejedného z nás bol jednou z tých vzácnych šťastných náhod, ktoré ich v živote stretli. A že ich veľa nebýva! Myslel si, že je len taký obyčajný učiteľ a nebol si istý, či nemal pre nás urobiť viac.

Ako novinárka a spisovateľka sa pani prezidentka Milanová sebarealizovala v detskom časopise Fifík a vydala (si) publikáciu Dejiny statočného národa slovenského pre deti vo veku 8 až 12 rokov, obsahujúcu krátke príbehy, ktoré sa odohrávajú od praveku až po súčasnosť. Priznávam, nečítala som ju, ale keby som mala na to čas a sadla si k tomu, napíšem takých, ako by jej tí naši drsní rodáci povedali, zriť aj kus. Skúsenosti v oblasti kultúry nadobudla aj v NR SR ako podpredsedníčka Výboru NR SR pre kultúru a médiá.

Za Lajno by na ministerskom kresle mohol spočinúť aj Jožko Pročko tuto z Haliča v okrese Lučenec, absolvent FTVŠ a herectva na VŠMU, hviezda televíznej zábavy vo VTV, Markíze, JOJ, STV, nositeľ ocenení Osobnosť Markízy a Osobnosť televíznej obrazovky, riaditeľ neziskovej charitatívnej organizácie Jožo Pročko Deťom n.o., zakladateľ kultúrno-spoločenského centra s reštauráciou a miestneho historického múzea. Jeho kultúrno-spoločenské centrum som nenavštívila, ale vrelo odporúčam, vraj sa hodí na akúkoľvek spoločenskú akciu. Kultúrny program zabezpečí priamo majiteľ, a kto by sa chcel presvedčiť o spoločensko-kultúrnej úrovni, aká ho v Pročkovom centre čaká, nech si pozrie ukážky z NR SR, alebo tie z pouličných potýčok, kde bol tento náš významný kultúrny činiteľ raz dokonca aj vážne zranený po útoku slepačími vajcami.

Určite nemôžeme vynechať našu progresívnu omladinu a Mgr. art. Zorku Jaurovú. V programe PS nájdeme ukážky jej úžasného zvládania slovenskej gramatiky, syntaxe a štylistiky (na rozdiel od Šimkovičovej) :

“Našou víziou je nové chápanie kultúry a jej kľúčovej úlohy pri rozvoji a obnove spoločnosti. Kultúra prestane byť úzko zameranou rezortnou politikou a stane sa prierezovou politikou, ktorá bude súčasťou všetkých politík štátu a jasne deklarovanou vládnou prioritou s cieľom dosiahnuť novú identitu a úspech. Kultúra a kreativita budú významnou súčasťou vízie zmeny a obnovy spoločnosti a budú spolutvoriť budúcnosť Slovenska. Programové vyhlásenie vlády a všetky vládne programové a rozvojové dokumenty budú zahŕňať aspekt kultúry a ich vplyv na obnovu krajiny. Vďaka tomu bude Slovensko krajinou s modernou kultúrnou identitou, krajinou, ktorá sa dokázala dôstojne vysporiadať so svojou minulosťou a dokáže zaujať svoje miesto na ceste od minulosti k budúcnosti.”

Kurník, ako keby som sa ocitla zas v tých 80. rokoch, keď oproti mne v kresle našej pavlačovej kancelárie sedel ten spomínaný súdruh z Ústavu marxizmu-leninizmu a očakával odo mňa podobné prázdne floskuly. A nejaké cudzie slová, aby som preukázala svoju expertnú úroveň. On v tej osade, kde Cigáni bývali v (asi ukradnutej?) plechovej búdke z autobusovej zastávky, asi nikdy nebol… V tom obleku by sa tam ani príliš nehodil.

Moja horúca kandidátka na post ministerky kultúry Mgr. art.  Zora Jaurová je divadelná dramaturgička, kritička, filmová producentka, expertka na kultúrnu politiku a kreatívny priemysel a politička, v súčasnosti poslankyňa NR SR. Dcéra nášho národného pokladu Markuša, agenta ŠTB s krycím menom Ekonóm, pôvodne obyvateľa maďarského mesta Níreďháza. Vraj sa v rámci tzv. výmeny obyvateľstva z Maďarska sťahovali, pod zámienkou, že sú roduverní Slováci, takí, čo tam nič nemali a tu chceli prísť zadarmo k domu a majetku po vysťahovaných Maďaroch. Videla som raz taký dokumentárny film, v ktorom to povedal Slovák, čo sa nevymenil a zostal v Maďarsku, lebo tam mal svoj dom a gazdovstvo.

Zorkin profesijný životopis je ozaj bohatý, a aby tak u dcéry prominenta – aj keď po istý čas vyšetrovaného kvôli sprenevere či krádeži – nebol! A zas sa to len tak hmýri funkciami: Jaurová pracovala v distribučnej spoločnosti SPI International, ako riaditeľka Kultúrneho kontaktného bodu (ani boh nezistí, čo to znamená, ten majestátny názov), zastupovala Slovensko vo Výbore pre kultúrne záležitosti Rady EÚ, bola viceprezidentkou európskej organizácie Culture Action Europe, spoluautorkou a umeleckou riaditeľkou projektu Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013, členkou Rady Fondu pre umenie, partnerkou v spoločnosti Mphilms, založila Inštitút pre kultúrnu politiku, stala sa prezidentkou slovenského Fóra kreatívneho priemyslu, členkou európskeho top-expertného panelu European Creative Industries Alliance a prestížnej európskej siete filmových producentov Ateliers du Cinéma Européen. Ako expertka na kultúrnu politiku aj poradkyňou primátora Bratislavy Matúša Valla pre kultúru a kreatívny priemysel.

Bola tiež členkou porôt súťaží Dráma a Poviedka, publikuje vo viacerých periodikách. V minulosti, aké prekvapko, pôsobila aj v redakčnej rade Denníka N.

Nechápem dosť dobre, ako jeden obyčajný smrteľník za svoj krátky život môže zvládať toľko zodpovedných a náročných funkcií, stíhať všetku tú expertnú, analytickú a kreatívnu činnosť, a ešte aj zasadať v najvyššom zákonodarnom zbore a pripravovať si tam gramaticky bezchybné a štylisticky perfektné rečnícke prejavy, diskusné príspevky a faktické poznámky.

Po toľkom prínose pre rozvoj kultúry a umenia a politiku v SR by už hádam mohla ísť aj do dôchodku.

V programe “Demokratov” zmienka o nejakých plánoch v rezorte kultúry chýba. Našla som tam medzi nimi iba akéhosi Peťa, generálneho sekretára strany, ktorý miluje americkú pophviezdu Princa. Len aby neprepadol fentanylu a bielemu prášku, to fanúšikovia robievajú, že napodobňujú svoje idoly.

Tento nádejný mládežnícky líder SDKÚ už ako holobriadok prahol po poslaneckom plate a výhodách. Aj sa podarilo, ale vtedy bol v NR expert na zdravotníctvo. Nečudo, že sa rozhodol pre politológiu; to skončí každý! A okrem toho vyrastal pri sledovaní amerického seriálu West Wing, ktorý ho zrejme nasmeroval na politickú dráhu. Dúfal v raketový štart do najvyšších sfér politiky, a vyzeralo to sľubne: Kňažko ho umiestnil na MK, keď tak kompetentne riadil tú našu slovenskú kultúru, potom sa presúšal na Úrade vlády SR – za výpravcu Mikiho, pani manželky Stana Radiča, bez ktorého by sa o jej existencii nikdy nikto nedozvedel, aj komiksovej postavičky z našich nedávnych dejín a z reklamy na vodku – Edka.

Po páde vlády Ivety Radičovej tento Peťo založil Centrum pre otvorenú politiku “na občianske vzdelávanie a vedenie mladých ľudí k angažovaniu sa vo verejnom živote”!

Napríklad, aby na festivale vo Východnej vypískali a vybučali Šimkovičovú?

Pretože je pokročilý čas a ja mám ráno letný program, ďalších nominantov nepridám. Ale iste by sa ich ešte našlo veľa. Funkcia je len jedna, záujemcov plno. Jedna veľavýznamnejšia a pre slovenskú kultúru prínosnejšia osobnosť ako druhá. Ani tých miest štátnych tajomníkov nie je toľko, aby sa tam všetci ašpiranti na riadenie manažovanie pomestili.

Ja by som vyhlásila celoslovenskú lotériu. Niečo na spôsob Matelka…