naokraj

…zaujal ma článok, v ktorom autor, vysokoškolský učiteľ (?), popisuje incident, pri ktorom mu študentka vylepila dve zauchá. Trafil klinec po hlavičke, keď napísal, že školy sa nezastanú učiteľa, ak je napadnutý žiakmi/študentami, lebo od ich počtu závisia dotácie, ktoré škola dostane. To je jeden z dôvodov, druhý je alibizmus, nechuť vyvolávať nejakú aféru, ktorá by sa mohla nepríjemne rozmazávať na verejnosti, mohli by sa do toho obuť nejakí ľudskoprávni aktivisti, a ešte by to nakoniec mohlo tej škole pokaziť “dobré meno”. Rodičia si tiež spoluprácu so školou v novej dobe vysvetlili tak, že učiteľ je ich podriadený a musí plniť ich predstavy a želania. Ďalší dôvod, prečo učiteľ ťahá vždy za kratší koniec je, že práva tých žiakov/študentov sú chránené, zatiaľ čo práva tých učiteľov nie.

Spomínam si, že keď som pred rokmi, ešte za minula, pred zavádzaním tých “demokratických reforiem” do našich škôl, čítala pár knižiek od amerických autorov zo školského prostredia, nechcelo sa mi veriť, že je taký bordel v školstve možný. Učiteľ dostane na starosti triedu pologramotných a nespratných stredoškolákov, ktorých má pripraviť na absolventské testy, maturitu, či čo to tam na tých high schools majú. Samozrejme, nakoniec si k nim nájde vzťah, prevychová ich a naučí čítať, písať, hláskovať a násobiť. Tak by sa dalo stručne charakterizovať, aký dojem vo mne zanechali tie príbehy o úrovni amerického školstva (tých štátnych škôl pre obyčajný plebs), ktoré sa nám medzičasom stalo vzorom.

Moje obdobie počiatočnej fluktuácie pri zmierovaní sa s realitou po absolvovaní školy skončilo (nechtiac) opäť v škole. A to som si myslela, že to bude iba dočasná zastávka, kým sa nenájde niečo “normálne”. Nemôžem tvrdiť, že by ma to nebavilo. Lebo keby som bola z tej práce otrávená a zdeptaná, nezostala by som v nej toľko rokov. Prežila som tam všetky tie postupné zmeny k horšiemu. Pred reformami ani zďaleka nebolo toľko byrokracie, “papierovania”, formalizmu, vypisovania zbytočných obkecávačiek, osnovy boli jasné, stručné, prehľadné, nevyšperkované všelijakými táraninami novodobých progresívnych ideológov o tom ich inovovanom kurikule. Na ročný plán učiteľa stačila jedna-dve A4 kancelárskeho papiera. S osnovami korešpondovala učebnica. Pozícia a rola učiteľa a žiaka/študenta bola jasná, a rovnako pravidlá správania, ktoré z nich vyplývali. Ani pre nás nebol každý učiteľ aj neformálnou autoritou, ale už základný rešpekt k nemu ako k človeku, obyčajná etiketa, nám nedovoľovali, aby sme sa k nemu správali ako prasatá.

Partia chlapcov v mojej triede, pochádzajúca zo susedného mestečka, mi so smiechom vykladala veselé historky” o šikanovaní ich učiteľa na základnej škole. Zdalo sa im zábavné, čo všetko mu vyvádzali. To bolo ani nie tak dávno po “revolúcii”. A takých žiakov, čo sa zabávali na tom, ako sa im darilo na predošlej škole robiť si z učiteľov fackovacích panákov, rokmi len pribúdalo. (Staršej kolegyni vyvádzali “žartíky” odpozerané z českého filmu “Gympl” – a keďže som ten film videla, keď taký žartík skúšali na mňa, bolo mi ihneď jasné, kde sa inšpirovali.) Mne žiaden žiak nevylepil, ale ja som raz vylepila žiakovi. Jednak mi ušiel, keď sme sa vracali z vychádzky do okolia (nie neúčelnej, ukázala som im tam pozostatky po miestnych železiaroch a iné pamätné miesta), a jednak sa zastavil aj so spolužiakom v obchode, kde im predavačka predala víno, čo som zistila, keď som ho odchytila cez prestávku. Bol ešte drzý, tak mi ruka vyletela. Vtedy dostal len napomenutie, možno dvojku zo správania (z čoho mávali žiaci iba srandu, prípadne im to ešte vylepšovalo imidž), ale ďalší rok ho zo školy za niečo iné vylúčili. Dlho som ho stretávala a vždy sa ku mne zďaleka hlásil. Tiež som zažila, keď bolo správanie niektorých žiakov ozaj na hrane a ustáť to nejako nebolo ľahké. Hlavne som si uvedomovala, že sa ma tak ako autora toho článku, ktorý ma podnietil k tomuto môjmu, nikto nezastane a musím si nejako poradiť sama. A ako roky pribúdali, čoraz viac som si pripadala ako na tej americkej high school. A to radšej pomlčím o podmienkach, ešte aj papier potrebný pri vyučovaní, napr. na písomky, a dokumentačné pero, ktorým sa musí písať do triednych kníh, sme boli nútení zohnať si sami. Škola na nás šetrila.

Nie raz sme museli suplovať sociálnych pracovníkov, školských psychológov, psychoterapeutov alebo aj tehotenskú poradňu. Na čo som ja bola naštvaná, bolo, že by “integrovaný žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami” v skutočnosti tie špeciálne potreby mať nemusel, keby jeho výchova a vzdelávanie nebola zanedbaná rodičmi, ktorí by za toho lenivca boli schopní ešte aj dýchať. Alebo si iba nechceli pripustiť, že je z tých hlúpejších a na maturitu jednoducho nemá, možno na výučný list, ale aj to sotva, keďže sa mu vlastne nič robiť nechce. Niektoré z tých deciek sa na povolanie, na ktoré ich mala škola pripraviť, absolútne nehodili, evidentne mali nejakú psychickú poruchu a bolo zrejmé, že ich, keď aj školu nejako skončia, nikto nezamestná, a ak, nie nadlho. (Pamätám si časy, keď sa robil výber, akési “talentové skúšky” aj na niektoré učňovské odbory.) Na druhej strane, chalan s určite lepšími mentálnymi schopnosťami, ako bol bežný priemer medzi jeho spolužiakmi, zahanbený, keď bol v sedemnástich prichytený, že má problém s čítaním a písaním, mohol mať oveľa lepší prospech na ZŠ, keby si bol niekto všimol, že je dysgrafik a dyslektik.

Ktorý náš žiak by bol ochotný chodiť pešo každý deň 10 km tam a spät do nejakej školy pod stromom, ako niekde v Afrike, kde nie je samozrejmosťou mať možnosť vzdelávať sa? Čo dnes tí, ktorí obľubujú šermovanie “hodnotami” pokladajú za cenné? Zarámované certifikáty na stene, tituly, ktoré ich automaticky povyšujú medzi elitu tejto krajiny? Len tých hercov a “žurnalistov” koľko u nás každoročne vyštuduje vysokú školu! A kto by to inde nezvládol, ide na pajdák. Tam ho vezmú všetkými desiatimi, aj keď ledva zmaturoval. Inak by to tam museli zatvoriť. Konkurencia medzi množstvom univerzít je veľká, uchádzačov o mizerný status a plat učiteľa pomenej.

Taže tak, vážení. Jedinú cestu (okrem prekopania toho kurikulárneho balastu) vidím v znovuzavedení výberu žiakov a študentov na školy. A nie iba formálne stanoviť povinnosť, aby zodpovedali akýmsi kritériám na prijatie. Ak sa zredukuje počet škôl so všelijakými odbormi, v ktorých aj tak absolvent nenájde uplatnenie a ak ostanú len tie kvalitnejšie s potrebnými odbormi, škola si bude môcť medzi uchádzačmi vyberať. A nie, ako je to teraz, keď sú si žiaci aj rodičia vedomí, že je od nich škola existenčne závislá, a ak by si chcela klásť nejaké im nevyhovujúce požiadavky, pôjdu inde!

Keby bola konkurencia nie medzi školami, ale medzi uchádzačmi o štúdium, hodnota vzdelania v hlavách ľudí (nie certifikátu, že ho niekto formálne získal) by razom stúpla! Na stredné a vysoké školy by sa dostávali len tí schopnejší, a tí by potom ďalej tlačili na zvyšovanie kvality vzdelávania, nie ako je to teraz, keď vysokoškolák sotva ovláda to, čo mal kedysi v malíčku deviatak.

A potom by určite na VŠ netrpeli agresívnych primitívnych grobianov, fyzicky napádajúcich svojich učiteľov!

• kto si chce prečítať článok, link naň je na začiatku blogu