naokraj

Hana Brejchová už zomrela, jej staršia a krajšia sestra Jana je už dlhé roky na lôžku. Tých krásnych herečiek malo Československo v tej druhej polovici 20. storočia plno. Taká Oľga Schoberová to vďaka svojmu vzhľadu dotiahla až do Hollywoodu. A neboli to vtedy žiadne umelé krásky, vďačili za svoj výzor iba prírode. Mladosť a krása sú pominuteľné, človek príležitosť využiť ich dostane iba na chvíľu. Ich strácanie nebýva rovnomerné. Sú aj ľudia, ktorí starnú do krásy, teda, aspoň sa časom medzi ich rovesníkmi stratia ich fyzické nedokonalosti a tí bývalí fešáci a fešandy s nimi tak nejako splynú. To ich potom robí spokojnejšími so sebou ako v mladosti. Tým pôvodne krásnym a obletovaným sa starne asi horšie. Bude to podobné, ako krátko po dvadsiatke napísať knihu roka, alebo dostať sa na vrchol v nejakom svetovom športovom rebríčku, a potom sa už nezmôcť na lepší výkon. So stratami sa zmieruje ťažko. Viem to, lebo dosť pravidelne si napríklad zabúdam veci v obchode, ale už som sa naučila skrátiť dobu zmierovania sa s neodvratnou stratou na minimum. Väčšinou sa nájde poctivý nálezca, ale aj tak, je dobré byť pripravený na možnosť, že škoda je definitívna. Mozog promptne spustí operačný program na okamžité odstraňovanie škôd a záchranu toho, čo sa ešte zachrániť dá. Vzápätí nájdená peňaženka s dokladmi, mobil, zabudnutý nákup je potom už iba nezaslúžený bonus.

Mladosť vám však nevráti nikto. Zdravie sa ešte ako-tak na dlhšiu dobu udržať a aj napraviť dá a krása predstierať pomocou kozmetičiek či plastických chirurgov. Ten boj je čoraz finančne a psychicky náročnejší a najhoršie je, že ho nemožno vyhrať. Moja obľúbená pesnička by možno niekomu pomohla. 😉

Starí sa dnes stávajú pre spoločnosť príťažou. Neumierajú dosť zavčasu, zaberajú byty, dlho poberajú dôchodky, vyčerpávajú zdroje pre zdravotníctvo, čím vytvárajú tlak na zvyšovanie daní, a navyše ešte aj volia strany, ktoré sú prekážkou v presadzovaní progresívnych spoločenských zmien. Oni sú navine, že mladým sa nerodia deti. Čo by to bol v mladosti za život, nemôcť si ju užívať, vzdať sa všetkých tých vecí, ktoré robia človeka – i keď len na chvíľu, kým nezatúži po ďalších – šťastným! Shopoholici, závislí od cestovania alebo inej zábavnej drogy by o tom mohli rozprávať.

A všímate si tie protirečenia? Na jednej strane vnucovanie ideálu dokonalej harmonickej krásy, a na druhej propagácia takýchto bizarností a ešte iných, oveľa horších deformít. Asi nás na ne zvykajú v rámci boja proti intolerancii a diskriminácii. Treba kompletne prestavať v hlavách ľudí predstavy o tom, čo je pre nich dobré, vsadiť im tam nové hodnoty, zodpovedajúce akýmsi novým cieľom, ku ktorým by mal smerovať náš lepší a dokonalejší svet. Len neviem, pre koho …

Dovetok:

Práve som si prečítala v tunajšom blogu recenziu Ibsenovej hry v bratislavskom divadle Aréna od pána Beláka, (Vďaka, prečítané jedným dychom.) Bohužiaľ, našinec sa len tak ľahko do divadla v našej metropole nedostane. Kedysi vo verejnoprávnej TV dávali záznamy z divadelných predstavení (okrem dnes vysmievaných Nedeľných chvíľok poézie), ale odvtedy sme dosť kultúrne zaostali, aspoň my, sedliaci, ktorí nerozumieme tomu pokrokovému umeniu v SND, Divadle P. O. Hviezdoslava či v Bibiane. (Ja už ostatne ani žiadnu televíziu nemám.) Dobre vedieť, že vrcholom súčasného umenia na Slovensku nie sú tí rečníci z tribún politických protestov.