naokraj

Keď som bola malá, môj otec zástupcoval a učil na jednej strednej škole. Chodievala som tam s ním a spomínam si na tú skvelú atmosféru a na doslova rodinné vzťahy medzi zamestnancami. Viacerí jeho kolegovia pochádzali z východu, vrátane riaditeľa a jeho manželky, ktorí tak ako aj školníčka a hospodárka, veľmi milá pani, bývali v škole. Viacerí vyštudovali rovnakú vysokú školu; Možno aj to prispievalo k tej vzájomnej súdržnosti. Založili folklórny súbor a pri škole vysadili krásny parčík, takú malú botanickú záhradku. Súčasťou školy bol aj internát a školská kuchyňa, kde to rozvoniavalo ako doma. Keď otec ochorel a dlhodobo musel byť hospitalizovaný na onkológii, pravidelne mu písali, a tie listy (mám ich odložené) sú vlastne také humorné komentáre ku všetkému, čo sa v ich školskej rodine dialo.

V našich časoch sa vzťahy na školských pracoviskách postupne ochladzovali, aby som to pomenovala nejakým približným slovom, ale v začiatkoch to nebolo až také zlé. Bolo zaujímavé sledovať nepriamu úmeru medzi rastom kecov o demokratizácii a skvalitňovaní školskej výchovy a vzdelávania a úbytkom slobodného priestoru zamestnancov a znižovaním kvality výsledkov toho výchovno-vzdelávacieho procesu. Písomné maturitné práce z jazykov z jednotlivých dajme tomu dekád by mohli byť zaujímavým materiálom pre nejakého výskumníka, ktorý by sa podujal zistiť, ako dopadli všetky tie inovácie nadiktované zhora od zeleného stola. Už dávno tajne snívam aj o tom, aby školy prepadla neohlásene hĺbková školská inšpekcia, ktorá by sa namiesto rozdávania kdejakých dotazníkových formulárov žiakom začítala do tých výplodov takzvaných maturantov. Popukali by od smiechu, a možno by aj zaplakali. Rozumiem, utópia! Viem, že vieš, že viem… ale radšej o tom pomlčíme!

Nechcem a nebudem otravovať siahodlhými úvahami o tom, kde sa to asi pos… . Má to veľa spoločenských súvislostí. No razie a kamerové systémy, pán minister Šutaj-Eštok, boj proti drogám a teroristickým či hybridným či neviemakým ešte hrozbám pomáhať nebudú! Ešte by bolo zaviesť odpočúvacie zariadenia a systém tajných agentov, čo poviete? Pocit slobody sa u tých zamestnancov školstva ešte zvýši. Už teraz bez uvažovania a reptania plnia pokyny prichádzajúce zhora – viete, to aby sme v hanbe nezostali! Nie preto, že by v tom naozaj videli zmysel.

Niekde som nedávno čítala, že vo verejnom bazéne niekde v Nemecku platia ľudia za vstup 1,50 eur Aj pri našich mzdách je to skoro zadarmo! A pravdepodobne ani nebudú mať čas obmedzený len na hodinu. U nás je to koľko? Viete? A koľko detí na Slovensku má prístup k tomu bazénu, alebo k ľadovej ploche, alebo si môže dovoliť lyžovačku? Pravda, už nemáme v zime sneh ako za našich čias a vleky v mestečkách a dedinách dávno zhrdzaveli. Koľko detí absolvuje školy v prírode? Jaj, to záleží od toho, či to tí rodičia zaplatia alebo nie.

Po tých dvoch rokoch izolácie vďaka covidmánii si všímam, že tie decká vo veku, keď s nimi mláti puberta, majú zase chuť tráviť čas po škole v tlupách (no, dajme tomu, že v grupách, aby som nevyvolávala asociácie s nápravnou pedagogikou). Vidím ich oháknutých v tých tiktokových influencerských outfitoch, ako v tých dievčensko-chlapčenských (za našich čias nevídaných) skupinách niekam smerujú. Chúdence, po dvoch rokoch nútenej izolácie, čo bol pre ne čas dlhý ako ľudský vek, sa asi začínajú socializovať. Pýtam sa sama seba: Kam smerujú? Veď v našom mestečku, keď vyrástli (síce ešte len sotva, ale už) z detských ihrísk, niet dohromady kam by šli. Rozumiem, v centre voľného času ich to príliš nebaví, čo tam, furt hrať len ping-pong? Kino býva skoro prázdne. V kinách sa už dnes za korunu- dve za vstupenku neokukávajú dievčatá a chlapci a už sa tam potme v poslednom rade nedržia tajne za ruky. Vyšlo z módy.

Niekedy mám chuť ich len tak zo zvedavosti sledovať. Keď sa idete prejsť niekam do lesa, stretnete nanajvýš turistický oddiel dôchodcov, ale tieto decká nikdy. Kam do pekla to šli? Čo tam tak štýlovo nastajlovaní idú robiť?A nevidím ich ani sedávať v “záhradkách” miestnych reštaurácií a kaviarní. V kultúrnom dome už ani nebývajú pravidelné diskotéky, ani žiadne vintage čaje o piatej... Tak kde sa vlastne stratia? Žeby ich niekde na hranici chotára vpustili do svojej neviditeľnej lode Mimozemšťania a odviezli ich na pozemskú chvíľu do inej dimenzie?

Asi tým deckám nerozumieme, pán minister! A vôbec netušíme, čo by v skutočnosti potrebovali!