naokraj

O pár dní uplynie rok od nástupu novej vlády po tri a pol ročnom bačovaní dnešnej opozície na čele s exotickými postavičkami z pojazdného cirkusu s púťovými atrakciami. Mňa osobne sa priveľmi nedotkli “opatrenia” počas toho “mimoriadneho stavu”, s výnimkou malých incidentov, ako bol ten, keď ma SBS-kár tesne pred skončením vymedzeného času nechcel vpustiť do obchodu, lebo ten čas mali vyhradený seniori nad 65 rokov. Práca z domu mi navyše celkom vyhovovala a pohyb vonku mi mohla obmedziť len vlastná lenivosť, ktorú som po čase silou vôle prekonala, lebo som pochopila, že vysedávanie a vylihovanie je istou cestou k trvalej invalidite. Úprimne ma však rozhorčovalo to organizované násilie voči ľuďom a ich internovanie v karanténnych centrách, či akými krycími menami nazvali oné koncentráky. Zadržiavanie vracajúcich sa spoza hraníc a ich odvlečenie na tieto strážené miesta mi pripomenulo rok 1938, keď po arbitráži boli Židia bez občianstva autobusmi dopraveni na policajné riaditeľstvo, a odtiaľ v noci na nákladných autách deportovaní za demarkačnú čiaru, aby tam na tom území nikoho bezmocne vyčkávali, čo sa s nimi stane. Ak sa im nepodarilo ujsť a vrátiť na Slovensko.

A tí zadržaní na hraniciach si ešte ten pobyt v internačných táboroch, kde s nimi zaobchádzali ako s väzňami v celách smrti, mali uhradiť!

Štvali ma aj tie MOM-ky. Okolo jednej takej som chodila do práce, bola to taká dočasná búda na malom pľaci, kde prv predávali kvety a vence a kdejakú veteš a slečna v takom tom obleku pre kozmonauta tam na stoličke pred búdou občas z nudy pofajčievala, čo sa dalo pozorovať aj z okna môjho pracoviska. V druhom roku pandémie na jar som sa vyhla každodennému testovaniu na tom pracovisku tak, že som dala výpoveď. Počas tej chorej doby boli niektorí z môjho najbližšieho okolia ochotní dodržiavať nezmyselné predpisy vrátane povinných odstupov, keď sme z diaľky zbadali skupinku policajtov, ktorí sa aj tak tvárili, že tam nie sú. Chápem, že sa nechceli dostať do nepríjemností a platiť pokuty, ale dosť ma s tou priposratosťou rozčuľovali. Aj keď som počula o niekoľkých takých prípadoch, keď si policajt zasadol na niekoho bez respirátora, napríklad aj v tej kaviarničke, kde som v tom čase chodievala na kávu. Aj v zime sa tam dalo sedieť vonku, dali tam ohrievače a deky a nevyžadovali rúška a respirátory. Dnes už nefunguje – nevyplatilo sa im platiť drahý nájom.

Môj odpor voči minulej vláde nevyvolali iba okolnosti, za ktoré vraj ona nemohla – pandémia a s ňou spojené opatrenia. Vnímala som ich viacmenej z diaľky, príliš sa ma osobne netýkali, ako sa ma po celý život nijako zvlášť netýkali príkazy nejakej verchušky, ktorá sa pokúšala vnucovať mi svoje nezmysly a dokazovať si, že ju budem bez reptania poslúchať. Časom sme sa naučili menej hlasno reptať, lebo hlavou múr neprebiješ, ale o to viac tie príkazy ignorovať, až sme nakoniec aj tú vechušku prinútili, aby začala ignorovať, že ich neplníme. Tak sa zrútila tá minulá totalita.

Čo ma však postupne stále viac vytáčalo, bolo, že mi vládnutie za Matoviča, jeho náhradníkov a Čaputovej začalo pripomínať to, čo som sa dočítala a čo som si od tých, ktorí to zažívali, vypočula o 50. rokoch. Nie iba normalizáciu, ktorú sme už zažili aj my. Kauzy Kuciak, Čistý deň poriadne smrdeli a smrdia mi dodnes. Vybavovali sa mi rôzne asociácie! A môj šiesty zmysel mi hovoril, že cieľ (aj to nie ušľachtilý!) tu zase svätí prostriedky. Bizarné vyjadrenia Matoviča, ako napr. to, že jeho vzorom je NSDaP, boli už len trápne pokusy megalomana o vtip. Môj volebný výber najviac ovplyvnili médiá a všetci tí Bárdyovci, Vagovičovci, Magdy Vášaryové…, hlásne trúby leboficovskej propagandy. Hoci som kecy tejto samozvanej “intelektuálnej elity” a “slušnoľudí” cieľavedome nevyhľadávala, boli takí vlezlí a tak agresívne sa vnucovali so svojou ideovo-politickou výchovou a propagandou, že vyvolali nakoniec úplne opačné reakcie.

Najmenej dve volebné obdobia pred týmito poslednými voľbami som vynechala, pretože som nevidela nikoho, kto by si zaslúžil môj hlas. A ani predtým som nevolila tých, čo o sebe tvrdili, že sú demokratická ľavica. Ilúzie o demokracii som stratila krátko po prevrate. Pred našimi prekvapenými očami prebehol kolobeh elít a my, ovládané a vykorisťované masy sme sa zase ocitli tam, kde sme boli. Mohli sme v priamom prenose sledovať, ako sa znovuzrodená elita postupne zbavuje akýchkoľvek záväzkov voči spoločnosti a stará sa len o prítomnosť a svoj profit, ten spoločenský jej je, ako sa hovorí, u zadku. Mohla by som použiť aj ešte ostrejší výraz, ktorý sa mi tam pýtal, ale to prenechám hnutiu Matovič-Pročko. (Kukám, že už im k progresívnym šakalom, aby som prispôsobila Paretovu terminológiu našim súčasným pomerom, zdrhá aj rómska – zatiaľ- menšina.)

Pristihla som sa, vládna elita, že už nedopozerám videá s vašimi tlačovkami, vyhláseniami a prejavmi. Už ma nebaví počúvať dookola tie isté reči. Viem, že to máte ťažké a musíte sa vyhýbať polenám, ktoré vám hádžu pod nohy. Uvedomujem si, že ste medzi dvoma mlynskými kameňmi: musíte vyhovieť našim partnerom z toho kolektívneho Západu a skorigovať svoje predvolebné sľuby, a súčasne nestratiť voličov, ktorí vám ich uverili. Ja poviem za seba, že som vám to hrdinské odhodlanie bojovať za našu suverenitu veľmi neverila, bolo mi jasné, že to dopadne asi ako v Pachovi-hybskom zbojníkovi.

Ale… Je tu to ale! Máme si uťahovať opasky, no na nákup zbraní, ktoré by nám boli aj tak na dve veci, keby na to prišlo, sa nejaké miliardy vždy nájdu. Sľúbili ste, že nebudete dodávať zbrane na Ukrajinu, a teraz sa vyhovárate, že to súkromným firmám zakázať nemôžete. Okrem tých firiem si na tom obchode so smrťou trochu zarobí aj štát, každá koruna každé euro dobré! Politika je o kompromisoch – aj morálnych. A čo zistenia NKÚ napr. o stave nášho školstva, kde sa veselo plytvá miliónmi na pochybnú kvalitu výchovno-vzdelávacieho procesu? Je Drucker naozaj nedotknuteľný, lebo mu je koaličný partner zaviazaný za vstupnú investíciu? Koľko takýchto čiernych dier by sa dalo zaplátať, aby sa v nich nestrácali peniaze vybrané na daniach?

A spolu so Zorom Pomstiteľom sa pýtam, kedy budú sudcovia, ktorí nerešpektujú zákony disciplinárne alebo trestnoprávne potrestaní a zbavení sudcovských talárov? Kedy konečne bude mať radový občan aspoň akú-takú právnu istotu, že sa dočká spravodlivosti? A že mu tí, čo priviedli Slovensko na psí tridsiatok vrátia, o čo ho okradli? Napríklad na tých MOM-kách, alebo na poistení štátneho majetku na rezorte obrany…

Obávam sa, že OČTK budú s vyšetrovaním otáľať, pretože počítajú so skorou zmenou vetra a zrejme tam budú takí, ktorí ju už aj netrpezlivo očakávajú.

Pokiaľ ide o mňa, ja už voliť, ak to vzdáte, ako to cirkulujúcim vládnym elitám predpovedá ten Pareto, nepôjdem.