naokraj

Za mojich detských čias v dobe boľševizmu, aby som sa držala terminológie tých súčasných hrdinských zaslúžilých protikomunistických odbojárov, túžil každý chalan po vzduchovke, aby mohol strieľať vrabce na strome. Občas trafil aj nejaké domáce vtáctvo, napr. hus. Teraz by sa mi to aj mohlo rýmovať s tým, čo zagágalo, keď mi zlyhalo miridlo. (A už som zas v dávnej minulosti, vybavil sa mi starý otec, len si už na ten jeho vtipný výrok s mieridlom, bohužiaľ, nespomínam.)

Vraj boli zas nejaké protesty. Zachytila som obrázok z BB, údajne tam mali byť tisíce (a koľko tisíc?) odporcov teórie o plochej Zemi a antificiliánov. No, neviem, neviem. Na obrázku bol ten pohľad z mierneho nadhľadu trochu rozmazaný, ale keď si predstavím ten pľac, kde mali demonštrovať tie tisíce, nejako sa mi to nezdá, ibaže by to boli podvyživení permoníci, ktorých by sa tam zmestilo najmenej trikrát toľko, než Bystričanov štandardnej veľkosti.

Ale aby som sa vrátila k potrafeným husiam. Medzi trafenými a potrafenými je určitý významový rozdiel, ale súčasne aj istá súvislosť. Že sa ten vták spozná v charakteristike primárne vytvorenej na základe pozorovania reakcií niekoho iného, to svedčí len o tom, že sú v nej zachytené isté typické znaky celej skupiny podobných (podobne politicky a ideovo orientovaných a mentálne nastavených) jedincov. Možno aj celého elektorátu (-ov) voličov určitých politických strán, tých, čo sú účastníkmi a sympatizantami oných protestných zhromaždení pod heslami vyzývajúcimi k tomu, aby Slovensko neodchádzalo z Európy. A k mieru na Ukrajine, samozrejme, ktorý treba dosiahnuť vojnou proti Putinovmu Rusku. Najlepšie za účasti “mierových síl” NATO (ako keby tam už roky nepôsobili).

Nepoznám nikoho, kto by chcel pripojenie Slovenska k RF, ktorá je, mimochodom, tiež so svojím najväčším európskym mestom, Moskvou, aj v Európe. Nehovoriac o ruskej kultúre, významnej súčasti tej európskej. (O pripojenie k Sovietskemu zväzu žiadali len ukrajinskí nacionalisti z Priašivčiny, čo sa im, chvalabohu, nepodarilo!). Trochu štatistiky: 78% obyvateľov Ruska žije v Európe, 23% rozlohy Ruska patrí do Európy, 40% Európy je územím Ruska, 15% Európanov žije v Rusku. Rusko a Rusi majú určite aj nejaké od iných krajín Európy odlišné osobitosti, a bodaj by si ich ponechali a nepodľahli úplne tým nezdravým vzorom a povrchnému konzumu z “vyspelého Západu”, čomu sa, ako tak sledujem v ich bulvárnych médiách, zabrániť nedá. S Ruskom nás spája slovanské povedomie, jazyková blízkosť a zrejme aj tá zemitosť, ktorá vyplýva z roľníckeho pôvodu väčšiny z nich aj nás. (A preto Rúfusovi tak dobre rozumejú aj v zdanlivo úplne inej vzdialenej Číne!) Vždy som radšej čítala české preklady kníh, s výnimkou tých od severských autorov a Rusov. Tam mi viac sedela slovenčina. A to, že máme s Rusmi podobnejšiu mentalitu než naši susedia Česi, je vidno aj v tej českej antiruskej xenofóbii, ktorá je spôsobená ich hlbokým nepochopením. Kto iný v Európe by sa mal stavať proti nenávistnej rusofóbii, ak nie my, Slováci, a to aj napriek tomu, že aj českí obrodenci a politici, i tí v 20. storočí, ako napr. Kramář, boli rusofili. Slováci, pre ktorých Rusko bolo v dobách najhoršieho národnostného útlaku povzbudením a nádejou, že Slovania nemusia byť v Európe iba slaves – otroci a bolo nám duchovnou oporou, si dodnes príklon k Rusom zachovali. Aj tí naši národovci si uvedomovali, že je súčasne lepšie ostať tým samostatným malým prítokom do ruského veľtoku, než aby sme sa zliali dokopy, a že sme historicky a kultúrne spojení so strednou Európou.

Len tak na okraj, už som zachytila aj v médiách množiace sa úvahy o obnovení Rakúsko-Uhorska v nejakom novom šate. Za takú úniu by som v referende aj hlasovala.;-) Či si to súčasní eurohujeri uvedomujú, alebo nie, EU je vďaka chorým ideológiám, ktorými ju zamorili kdejakí novodobí apoštoli, v rozklade. Zmenila sa na presný opak toho, čo na začiatku sväto-sväte sľubovala a nás, malý bezmocný národ, opäť raz učí poslúchať s dlhým bičom na malom dvore. A to za asistencie jej domácich pomáhačov, ktorí, či už z hlúposti, alebo kvôli osobným výhodám z toho plynúcim, kolaborujú s jej elitami.

Vrátim sa k účastníkom tých našich majdanov, ktorých mentalitu a motiváciu sa snažím pochopiť. Viem, že to nie je jednoliata masa, tak ako nie je ani na druhej strane, a ak by tí ľudia vedeli, kto sú tí, čo spoločne s nimi vykrikujú tie heslá proti nenávidenej vláde a údajnému odchodu Slovenska z demokratickej a civilizačne vyspelej Európy, možno by sa aj zahanbili, v akej spoločnosti sa to ocitli. V každodennom živote by sa s tými, čo im v tom dave pripadajú ako s nimi spriaznení, asi nechceli bližšie stýkať. A možno sa už niekde stretli, v dopravnej zápche, pri bicyklovaní, v čakárni u lekára… a poriadne si skočili do vlasov. A sú medzi nimi azda aj ich kolegovia alebo známi, s ktorými sa vôbec nemusia, a jediné, čo ich spája, je spoločná nenávisť voči smerákom, Ficovi, Rusom…

To je to, čo mi udiera do očí, keď čítam tunajšie články a komentáre z tej strany barikády, ktorá sa zúčastňuje na protestoch a drukuje im.

Autori a komentátori tohto politického zamerania síce zdôrazňujú vlastnú inteligenciu, vzdelanosť, rozhľad, nadradenosť nad tú obyčajnú lúzu, ktorá si trúfla poraziť ich – vyvolených jej vládnuť– vo voľbách, ale podľa ich výlevov v článkoch a komentároch sú to vulgárni nadutí agresívni obmedzenci a hulváti toho najhrubšieho zrna. A vôbec sa nečudujem, že sa medzi nimi vyskytujú schopní všetkého. Netvrdím, že na tej druhej takí nie sú. Tam sú tiež jedinci, čo to s kdejakými tými svojimi konštruktami preháňajú a ihneď by všetko, čo sa im nepáči, udávali, zakazovali a zatvárali. Ale ako pozorujem, napríklad aj tu, v článkoch a komentároch k protestom, väčšina tých so zdravým rozumom nie je medzi podporovateľmi protivládnej opozície. Častejší výskyt zdravého rozumu, obyčajnej ľudskej slušnosti a tolerancie je v radoch tých, čo nechodia na tie majdany a ich organizátorom chystajúcim sa na uchopenie moci by hlas vo voľbách neodovzdali.