naokraj

Spomenula som si, ako nás v škole nútili priniesť peniaze na povinné odoberanie propagandistických režimových plátkov, Pravdy a Rudého Práva. Vzpierali sme sa, ale nakoniec z nás tie peniaze pod hrozbou, že upadneme do nemilosti, vyrazili. Neviem, asi po normalizácii klesali tým ideologickým trúbam vtedajších mocipánov tržby a tak školy a pracoviská dostali befel, aby tie prachy z ľudí, ak ich nechceli dať dobrovoľne, vyrazili násilím. Sledujem, že v Pravde sa toho veľa nezmenilo, naďalej ideologicko-politicky podlieha nejakému ústrednému výboru a jej správcovia strážia okrem iného ešte aj tie blogy, a tie nehodiace sa články upozaďujú, aby unikli pozornosti.

Opozícia a jej užitoční idioti sa s penou na ústach zvíjajú v kŕčoch v rituálnych obetných tancoch a chystajú sa zožrať Fica a jeho vládu. Už sme tu toto besnenie zažili, pamätáme si, ako masy dostávali do tranzu pred voľbami v roku 2020. Jedným z vrcholov ich zlorobenia bolo predvolebné predvádzanie filmu Sviňa po celom Slovensku podľa predlohy samozvaného spisovateľa Árpiho Soltésza. Mňa osobne práve tou nehoráznou propagandistickou zlátaninou definitívne presvedčili, že také svine, aké sa tu chystajú chopiť moci, sme tu ešte nemali. Nešla som vtedy dokonale znechutená voliť nikoho. Teraz sa opozícia pokúša o repete, ale ľudia sú už po výčinoch blázna na tróne poučení a nedarí sa im dostať do ulíc na ich obrady čiernej mágie dosť komparzu. Árpi si onehdy u šušľavej Tachecí v Českom rozhlase ťažkal, že 15 000 je málo. Či ich tam naozaj prišlo toľko, dosť pochybujem, aj keď sa zábery kamery snažili vyvolať ilúziu masovosti. Na masírovaní verejnej mienky sa opäť podieľajú – ak nie sú priamo súčasťou riadenia majdanizácie Slovenska – propagandistické médiá, ktoré však dnes už značná časť verejnosti ignoruje. Niektorí novinári, napríklad tí, ktorí pôsobili v Štandarde, vzbudili nádej, že tu predsa len ešte môže existovať okrem hrubej politickej propagandy aj normálna žurnalistika, čo sa, bohužiaľ, v ostatnom čase opäť ukázalo byť len málo reálnou idealistickou predstavou. V Štandarde sa zmenili vlastnícke pomery a odchod novinárov a prispievateľov z tohto bývalého ostrovčeka novinárskej slobody svedčí o tom, že to s ním dopadne ako so Sme a Denníkom N, ktoré sa postupne v opicu klona svojich predkov obrátili.

Opozícia sa vraj “zjednocuje” na boj proti Ficovi, a na jej čele pózuje mladý Šimečka, riadený starým, ktorý tiež nie je, povedzme si to úprimne, žiaden lúmen, aj keď sa tak tvári a možno sa za takého aj pokladá. Už celé roky streotypne melie tie isté otrepané floskuly. Slovensku nerozumie, nemá ho rád a nejde mu oň. To, o čo týmto ľuďom ide, je mocenský prevrat. Sú kvôli nemu ochotní ísť až do krajnosti. Ich nezaujímajú ekonomické a sociálne hrozby, ktorým čelí Slovensko a jeho obyvatelia, ak tu bude nezamestnanosť a bieda, aj tak to hodia na Fica! Ich úlohou je udržať Slovensko na reťazi. A ak si tú splnia, donori ich nadácií a občianskych združení sa o nich už nejako postarajú.