naokraj

Nad zmyslom Zelenského provokácie prostredníctvom toho tzv. otvoreného listu Putinovi uverejnenom na internete si minulý týždeň lámal hlavu azda každý z ruských a ukrajinských blogerov a politických komentátorov. Viacerí sa zhodli, že to (napriek Zelenského výhovorke, že bežnými diplomatickými cestami by list neprekonal kremeľskú byrokratickú bariéru a k Putinovi by sa ani nedostal), bol propagandistický ťah určený ruskej verejnosti, ktorá by si samozrejme tak ako aj väčšina mlčiacich Ukrajincov želala koniec vojny a zabíjania. Zelenský sa pokúsil podpichnúť tých, ktorí majú pochybnosti o súčasnom vedení Ruska a priali by si zmeny. Poukázal na obrovské straty na bojisku, na ťažkosti v Rusku a na to, že Moskva nedosiahla svoje strategické ciele a ruské sily na fronte narážajú na neprekonateľný odpor. Podľa jeho svalnatých rečí sú ukrajinskí vojaci pevne zakopaní na svojich pozíciách a Ukrajina bude v boji za svoju nezávislosť neoblomne pokračovať bez ohľadu na tlak. Putina osobne obvinil z rozpútania nezmyselného konfliktu, ktorý neprináša Rusku žiadne víťazstvo a vyzval ho, aby prevzal zodpovednosť, zastavil krviprelievanie a prišiel s ním rokovať o mieri osobne, zoči-voči do nejakej tretej krajiny. 26 rokov pri moci a Putinov vysoký vek si vraj začína vyberať svoju daň. A únava z neho v ruskej spoločnosti, podľa predpovede Zelenského, porastie.

Moskva odmietla Zelenského slová ako politické divadlo. V Kremli označili tón listu za hrubý, nevhodný pre diplomatickú korešpondenciu a vyjadrili pochybnosti, či bol úprimným pokusom o dialóg, alebo len snahou vytvoriť podmienky, ktoré summit vopred znemožnia. Podľa Putina musia najprv expertné tímy vypracovať konkrétne riešenia a až potom má zmysel uvažovať o schôdzke na najvyššej úrovni. Kremeľ odkázal, že ak Zelenský podmieňuje stretnutie okamžitým stiahnutím ruských vojsk a úplným prímerím bez uznania novej územnej reality, diskusia nemá zmysel. Putin na ekonomickom fóre v Petrohrade vyhlásil, že za daných podmienok nevidí v bilaterálnom stretnutí so Zelenským žiadny význam.

Trumpova reakcia bola, že by bolo „skvelé, keby sa stretli“, a vyzval obe strany, aby konflikt ukončili. Trump, ktorý je zaneprázdnený konfliktami, ktoré sám vyvolal je rád, že obe strany o možnosti stretnutia vôbec diskutujú a zahral sa trochu na proroka „Musia to urobiť. Skončiť to. Stane sa to,“ pričom nezabudol novinárom pripomenúť, že ako mediátor už dávno navrhoval kompromisné riešenia, a nebyť jeho a USA, ani by sa o takomto summite neuvažovalo. Vyzdvihol úlohu vojenskej pomoci USA Ukrajine, bez ktorej by na začiatku konfliktu nevydržala ani pár dní.

Zelenský po tom, čo Putin odmietol jeho “iniciatívu”vyhlásil: „Bohužiaľ, ruská strana opäť volí vojnu – všetci počuli dnešnú odpoveď. Slabú odpoveď. On jednoducho nechce vojnu ukončiť.“

Podľa neho Putin odmieta priznať, že sa jeho vojenské plány zrútili. V rozhovore pre britskú televíziu Sky News, keď mu moderátorka pripomenula, že Kremeľ označil tón listu za „hrubý“ (najmä pre narážky na Putinov vek a 26 rokov pri moci), Zelenský so “šibalským” úsmevom reagoval: „Vy ste nečítali prvú verziu. Tá prvá verzia bola ešte drzejšia.

Po demonštrácii pripravenosti na diplomatické riešenia, ktoré Rusko sabotovalo, Zelenský okamžite apeloval na medzinárodné spoločenstvo, aby radikálne sprísnilo globálne ekonomické sankcie voči Rusku.

Mnoho analytikov a komentátorov si okamžite všimlo paralelu medzi “otvoreným listom” Zelenského a legendárnym Listom Záporožských kozákov osmanskému sultánovi Mehmedovi IV. zo 17. storočia. Zelenský vo svojom liste Putinovi používa podobný tón historickej drzosti a neohrozenosti.

Osmanská ríša sa pod vedením sultána Mehmeda IV. snažila ovládnuť pravobrežnú Ukrajinu na úkor Poľsko-litovskej únie a Ruska. Počas rusko-tureckej vojny (1676 – 1681) ⁠Záporožskí kozáci, zmes, zložená z utečencov pred nevoľníctvom z Litvy, Poľska aj Ruska, z náboženských odštiepencov, dobrodruhov aj zločincov na úteku, z Divokých polí (stepí v dnešnej južnej a východnej Ukrajine a juhozápadnom Rusku) podnikala výpady proti Turkom a Tatárom. Podľa legendy mali títo slobodomyseľní ľudia pod vedením atamana Ivana Sirka odpovedať na sultánovo ultimátum, ktorým ich vyzýval, aby sa mu bezpodmienečne podrobili, posmešným listom, v ktorom s drsným humorom sultánove vznešené tituly prekrútili na vulgárne urážky.

„Ty sultán, čert turecký, brat a súdruh prekliateho diabla, samotného Lucifera sekretár! Aký je z teba do čerta rytier, keď holou riou ani ježa nezabiješ? Tvoje vojsko požiera tvoj chlieb. Nebudeš ty, synokura, pod sebou kresťanských synov mať! Tvojho vojska sa nebojíme, na zemi i na vode budeme s tebou bojovať, mat*j tvoju!“

Rôzne verzie textu listu v poľštine, ukrajinčine a ruštine sú adresované rôznym sultánom a rozlične datované, ale neexistuje žiaden historický dokument, ktorý by potvrdzoval jeho autentickosť. Pravdepodobne išlo iba o dobovú propagandu.

V priebehu 18. storočia, po porážke Krymského chanátu a pričlenení územia k Ruskej ríši (Nové Rusko) sa z nebezpečnej neobývanej stepi na Divokých poliach začala postupne stávať civilizovaná a hospodársky rozvinutá oblasť. Hlavný zlom nastal najmä za vlády Kataríny II. Veľkej, keď po anexii Krymského chanátu zanikol hlavný zdroj nebezpečenstva a južná step sa otvorila masovej migrácii. Bolo treba iba potlačiť nepredvídateľnosť kozákov a podriadiť ich štátnej moci. V roku 1775 preto Katarína II. dala zlikvidovať poslednú Záporožskú Seč (hlavnú vojenskú pevnosť Záporožských kozákov). Cárske vojsko ju obkľúčilo a kozáci sa vzdali bez boja. Posledný ataman Petro Kalnyševskyj bol uväznený v Soloveckom kláštore a kozácke vojsko rozpustené. Časť kozákov odišla do osmanského exilu, časť bola neskôr začlenená do Kubánskeho kozáckeho vojska na Kaukaze.

Slobodné kozácke územia boli začlenené pod štátnu správu a cársky režim začal s osídľovaním obrovského pustého územia s černozemou a nerastným bohatstvom. Pôda bola zadarmo ponúkaná každému, kto bol ochotný ju obrábať. Do stepí prichádzali státisíce ukrajinských a ruských roľníkov. Utekajúcim nevoľníkom štát udelil status slobodných roľníkov, aby ich v stepi udržal. Nové príležitosti prilákali desiatky tisíc Nemcov, Srbov, Grékov, Bulharov a Židov. Koncom 18. storočia vyrástli na mieste bývalých kozáckych zimovísk alebo osmanských pevností moderné mestá s európskou architektúrou.

V roku 1880 zvečnil legendárnu scénu symbolizujúcu nepoddajnosť a slobodomyseľnosť kozákov na monumentálnom obraze “Záporožskí kozáci píšu list tureckému sultánovi” ruský realistický maliar Ilja Repin.

Repin pochádzal z kozáckeho rodu Repa a narodil sa v Čuhujive v Charkovskej oblasti. Ukrajinci si ho na rozdiel od dnes zakázaného Bulgakova privlastňujú a snažia sa ho derusifikovať: žiadajú svetové múzeá, aby ho uvádzali ako ukrajinského, nie ruského maliara. Sám Iľja Repin, ktorý študoval a pôsobil v Petrohrade, sa ako Ukrajinec národnostne neidentifikoval, v jeho dobe nič takého ako vyhranená ukrajinská národnostná identita neexistovalo. Hlásil sa s láskou ku kozáckemu kraju, v ktorom mal korene, ale od svojej vlasti, Ruska, sa nikdy vyslovene nedištancoval a ani netúžil emigrovať.

Jeho odlúčenie v neskorších rokoch bolo spôsobené geopolitickými zmenami. V roku 1903 si kúpil usadlosť Penaty v obci Kuokkala. Keď Fínsko v roku 1917 vyhlásilo nezávislosť a v roku 1918 uzavrelo hranice s Ruskom, Repin sa ocitol v emigrácii bez toho, aby sa o ňu usiloval. Zvyšok života aj z obáv z nestabilných pomerov v Sovietskom zväze strávil vo Fínsku.

V centre jeho obrazu sedí za stolom, s husím perom v ruke a píše list Dmytro Javornyckyj – historik, archeológ a etnograf, ktorý zasvätil život výskumu Záporožských kozákov a bol Repinovým hlavným poradcom. Zabezpečil mu autentické kozácke zbrane, oblečenie a iné historické predmety. Atamana Ivana Sirka, hlavnú postavu výjavu hľadiacu z obrazu priamo na jeho divákov, s fajkou v ústach, predstavuje Mychajlo Drahomirov – armádny generál a hrdina rusko-tureckej vojny, neskorší kyjevský gubernátor. Z kozáckeho šľachtického rodu pochádzal ukrajinský muzikológ, profesor petrohradského konzervatória a zberateľ ukrajinských ľudových piesní Oleksandr Rubec, ktorý sa v obraze prevtelil do Tarasa Buľbu, oblečeného v červenom župane a bielej baranici – papaši a držiaceho sa od smiechu za brucho. Repin na obraze zvečnil aj operného speváka Fedora Stravinského – otca svetoznámeho hudobného skladateľa Igora. Stojí za Tarasom Buľbom, má dlhé fúzy a na hlave kozácku čiapku. Smejúci sa obrovský kozák v bielej košeli s červeným opaskom je Volodymyr Giľarovskyj, novinár a spisovateľ s kozáckymi koreňmi po matke. Veľkostatkár, ktorý poskytol maliarovi svoju bohatú zbierku kozáckych starožitností, Heorhij Aleksejev, sedí na ľavej strane stola otočený divákovi chrbtom a svojou lesklou plešinou a Repin ho včlenil do obrazu bez jeho súhlasu.

Ruského cára Alexandra III., od ktorého by sa to v súlade s dnešnou západnou predstavou o vládcoch ruského imperiálneho samoderžavja nekompromisných voči kritike autoritárstva neočakávalo, obraz mimoriadne nadchol a okamžite ho od Repina kúpil za astronomickú sumu. A aj keby to chceli všetci tí rusobijci interpretovať inak, Alexander III. bol veľkým mecenášom umenia a zberateľom s hlbokým záujmom o kultúru, zakladateľom Ruského múzea a Repinovu umeleckú genialitu úprimne obdivoval. Pre cára a vtedajšiu spoločnosť boli kozáci symbolom nezlomnosti obrancov vlasti a pravoslávnej viery pred osmanskou hrozbou. Pre Rusko, ktoré viedlo dlho krvavé vojny s Turkami bol tento obraz stelesnením slobodomyseľnosti a nezlomnej odvahy.

Kozáci chceli sultána ponížiť a deklarovať, že sa ho neboja. Zelenský sa štylizuje do roly atamana Sirka a deklaruje, že sa nemieni poddať imperiálnej presile Ruska pod neobmedzeným vládcom Putinom, ktorý tú vojnu (vek, opotrebovanie) nevyhrá.

Pre súčasnú vojnovú Ukrajinu a Zelenského sú obe tieto kapitoly dejín pretransformované do zjednodušených protiruských symbolov. Súčasná ukrajinská ideológia a propaganda sa snaží spojiť všetky historické prúdy (od kozákov, cez nacionalistov 20. storočia až po súčasných obrancov Ukrajiny) do jedného národného panteónu hrdinov na obranu pred Ruskom. Aj pre ukrajinských nacionalistov 20. storočia (vrátane Meľnyka a Banderu) boli kozáci hrdinským mýtom, ale vyčítali im nedostatok štátotvornej disciplíny, ktorý nakoniec viedol k tomu, že kozácku autonómiu postupne zlikvidovalo Ruské impérium. Meľnyk chcel budovať centralizovaný štát s pevnou armádou, nie neorganizované stepné bratstvo. .

Spojenie Andrija Meľnyka a Záporožských kozákov by teda v skutočnosti bolo vylúčené, lebo kozáci reprezentujú slobodomyseľný, takmer anarchistický a rovnostársky mýtus, kým Andrij Meľnyk je symbolom autoritárskeho, etnického a politicky organizovaného nacionalizmu. Starí záporožskí kozáci boli odporcami podriadenia sa akejkoľvek pevnej hierarchii a Meľnykovu prísnu ideologickú disciplínu a totalitné štruktúry OUN by odmietli. Bojovali za osobnú slobodu a právo „žiť si po svojom“ na Divokých poliach a predstava, že by ich životy riadila strana s pevnou fašizoidnou doktrínou, je v ostrom rozpore s ich mentalitou.

Temné autoritárske a kolaborantské stránky Meľnyka a Banderu moderný Kyjev a jeho západní podporovatelia (až na potomkov obetí, Izraelčanov a Poliakov) zamlčiavajú, marginalizujú, ospravedlňujú. Ich pohrobkovia si prisvojujú Záporožských kozákov a spájajú dokopy vo svojich nacionalistických mýtoch nespojiteľné.

Za ukrajinského “vlastenca” Meľnyka by Zelenský ako Žid čelil prenasledovaniu a smrti a Záporožskí kozáci by s ním rýchlo narobili poriadky zase z iných dôvodov.

Nepísané zvykové právo sa zameriavalo na okamžitú spravodlivosť a tresty boli prísne. Kozáci vyžadovali absolútnu rovnosť a bratstvo a zneužívanie moci, slabších alebo ublíženie spolubojovníkovi sa trestalo radikálne. Za menšie klamstvá, ohováranie alebo podvody pri delení koristi dostal vinník verejný výprask korbáčom pred celým vojenským zhromaždením. Ak klamal alebo podvádzal volený dôstojník (ataman alebo pisár), rada ho okamžite zbavila funkcie, musel vrátiť insígnie, verejne ho vysmiali a niekedy ho umazali blatom na znak hanby. Hoci kozáci pili veľa alkoholu (kokaín neužívali), v čase vojenských ťažení platil absolútny suchý zákon. Ak niekto pil počas vojenskej výpravy a ohrozil tým životy všetkých, trestom bolo okamžité vyhodenie cez palubu lode (čajky) do mora/rieky v plnej zbroji, čo znamenalo istú smrť utopením. Ak niekto zneužil svoju vojenskú pozíciu, zbabelo utiekol z boja alebo klamal veleniu, bol priviazaný k delu a roztrhaný na kusy, prípadne napichnutý na kôl. Kôň bol pre kozáka otázkou prežitia. Za krádež koňa hrozila okamžitá smrť obesením alebo priviazaním na strom v stepi, kde odsúdeného zožrala zver.

Zlodeja priviazali na námestí (majdan) k drevenému stĺpu. Vedľa neho postavili sudy s pálenkou a kopu hrubých palíc. Každý kozák, ktorý išiel okolo, sa mohol napiť a následne musel zlodeja udrieť palicou. Často sa stávalo, že odsúdeného takto umlátili na smrť. Ak zlodej prežil a niekto ho chcel ušetriť, mohol za neho zaplatiť pokutu.

Rozkrádanie peňazí a humanitárnej pomoci na dnešnej Ukrajine predstavuje presný opak toho, ako fungovalo spoločenstvo Záporožských kozákov. Kým kozáci krádež vnímali ako najväčší hriech proti bratstvu, na súčasnej Ukrajine je normou rozkrádanie vojenskej pomoci štátnou byrokraciou. Vojaka na fronte nevnímajú ako brata, ale ako štatistiku, na ktorej sa dá zarobiť. Keď sa na modernej Ukrajine prevalí korupčný škandál (ako napríklad kauzy na ministerstve obrany), vinníci málokedy skončia za mrežami. Systém často reaguje len „demisiou“, prepustením zo služby alebo presunom na iný úradnícky post. Hoci ukrajinské protikorupčné úrady (NABU) zadržali viacero vysokopostavených ľudí, súdne procesy sú pomalé a zadržaní sa často vyhnú trestu zaplatením kaucie.

Ukrajinskí vojaci v zákopoch sa dnes často hlásia ku kozáckej tradícii, nosia typické účesy (oseledce) a odvolávajú sa na odvahu Ivana Sirka, ale ich velitelia ich často tiež okrádajú, vydierajú a zneužívajú.

A nad tím vším dlí veličenstvo Zelenský.