naokraj

Rezort kultúry je asi to posledné, čo vlády najmä po 89. zaujímalo. Po vyčíňaní takých odborníkov ako bol Snopko, Kňažko alebo akási hibernujúca, údajne spisovateľka, Milanová, o ktorej dovtedy nebolo, okrem informovaných úzkych kruhov, ani chýru ani slychu, sa z nej stal obchod s lacným tovarom. Pre nás, mimobratislavských, takým lakmusovým papierikom na zistenie, že to s kvalitou kultúrnych podnetov ide dolu vodou, bolo napríklad sledovanie televíznych programov. Úprimne ma mrzí, že som si neprestala televízne balíčky platiť oveľa skôr. Tie posledné roky som si už aj tak sem-tam pozrela iba niečo na českých kanáloch, kde tá úroveň ešte aká-taká bola. Ďalším signálom, že sa deje niečo, čo neprispieva k utváraniu dobrého vkusu čitateľa či diváka, bola ponuka v kinách (hrôza!), kníhkupectvách či knižniciach. Zaburinili ich vyslovené gýče a braky. Kedysi som u starých rodičov objavila prvorepublikové romány z Červenej knižnice a ako taká piatačka-šiestačka som tie sentimentálne rozprávky a zažltnuté plesnivejúce komiksy skonzumovala spolu s koláčmi starej mamy, po ktorých na plechu ostali iba omrvinky. Ale aj vtedy som si uvedomovala, že to nijaká naozajstná umelecká literatúra nie je! Hevierov Skladací dáždnik a dáždnikový skladateľ neviem či vyšiel od 80. rokov v novom vydaní, no všimla som si, že je po ňom vyhlásené pátranie na internete. Ja tú knižku s vtipnými básničkami a rozprávkami našťastie mám! Obchody sú plné kníh pre deti, ale keď to otvorím a prečítam kus z nanovo “prerozprávanej” známej rozprávky, pripadá mi to ako nepodarená sadrová atrapa namiesto ozajstného kurčaťa. A to nehovorím o tých ilustráciách. Už aj kníhkupectvá sú určené na rýchle občerstvenie. Alebo si môžete kúpiť Rozprávky z tisíc a jednej noci, jeden zväzok po 50 eur. Pravdaže, nad niektorými dnes vydávanými knižnými titulmi môžem iba slintať, tie sú určené do repreknižníc boháčov, nie nám, širokým masám. Nám je určená masová kultúra. Niečo, čo rýchlo skonzumujeme a ani nebudeme vedieť, čo za svinstvo nám do toho primiešali. A pozná niekto tie ocenené slovenské literárne talenty? Zaujímala by ma nie iba povrchná anketa, ale naozajstný výskum čítanosti novej slovenskej knižnej tvorby, a stavila by som sa, že drvivá väčšina Slovákov o jej vychytených autoroch nemá ani len tušenia! Hudbu počúvam, akú chcem, s rádiami som to dávno vzdala. Teda, okrem niektorých, ktoré si pustím na internete, podľa toho, čo mám práve chuť počúvať. Bola som na niekoľkých slovenských filmoch, ale boli hrozné, až asi na dve výnimky, Eva Nová (kvôli bravúrnemu výkonu Emílie Vášaryovej) a dokument o Válkovi. Na Černáka a Čaputovú nepôjdem ani zadarmo. A to je všetko, čo o slovenskej kultúre môžeme my, cezpoľní, povedať. Prestala nás zaujímať. To si radšej niekde na HBO vyhľadáme nejaký z tých cudzích lepších filmov či seriálov. Spravidla tiež z tých trochu staršieho dáta, lebo tí LGBTI+, černošskí Vikingovia a tvrdé porno už idú na nervy. Ja znechutene vynechávam aj tú novšiu českú produkciu, lacné napodobeniny zahraničnej komercie a nová ideologizácia v nich ma otravujú.

Asi by som si mala nasypať na hlavu popol, ale slovenské herecké hviezdy, ktoré nám po Slovensku vláčia tú slovenskú kultúrnu pochodeň, ani nepoznám. Meno Roth mi utkvelo v pamäti paradoxne v súvislosti s rusofilom Ľudovítom Štúrom, uvažujúcim aj o alternatíve ruských ochranných krídiel, ale odvtedy už asi náš novodobý obdivovateľ vedúcej osobnosti zápasu za našu národnú emancipáciu zmenil názory. Naša krajina vraj smeruje na Východ, obáva sa dnes! Ďalší herec s krátkym menom, a zdá sa, že aj rozumom, ktorý protestuje proti súčasnému vedeniu Ministerstva kultúry SR, je akýsi Juraj Loj. Ten mal citovať spoločné vyhlásenie kolegov činohry SND:„So znepokojením sledujeme ako hrubne prejav spoločnosti, ako sa stupňujú útoky na odborníkov, menšiny, zdravotníkov či občianskych aktivistov, ako sa pomaly posúvajú hranice akceptácie totalít, fašizmu a nacizmu, čo môže mať pre spoločnosť fatálne následky. (…) Ak stratíme kultúru, stratíme národ…“ Keďže som doteraz nemala poňatia, že vôbec existuje, gúglila som a zistila, že hral v divadle v Nitre, v reklamách a v seriáli Búrlivé víno. Ten seriál som nevidela, ako ani iné voloviny z tej slovenskej televíznej produkcie, stačia ukážky z “tvorby” tých novodobých slovenských scenáristov, režisérov a hercov, aby mi bolo trápne aj za nich. Tí môžu súťažiť akurát s mexickými telenovelami, čo k nám dorazili hneď po kultúrnej revolúcii v 90. rokoch.

Svetlo tá ich kultúrna pochodeň do slovenských miest veru nepriniesla! O hereckom talente Rebeky Polákovej tiež neviem nič, spomínam si len na nezabudnuteľnú Evu Polákovú. Táto nosička (na nositeľku nevyzerá!) pochodne slovenskej kultúry má otca režiséra, ktorý zhodou náhod pôsobil v tých istých divadlách, čo ju angažovali. Politicky sa prejavila už aj ako filmová herečka vo filmoch Únos a Za sklom (a to sa niektorí skvelí českí herci museli kajať za úlohy v 30 prípadoch majora Zemana!). Okrem toho hrala aj v slovenskej verzii (ešte horšej, ako je tá česká) Nemocnice v ružovej záhrade.” Nejde len o kultúru, veď celý štát sa rozpadá”, tvrdí. Nechcela by sa poddať frustrácii, hnevu a smútku a rezignovať, lebo potom by oni vyhrali! Kľúčové slová sú rozpad ,oni a vyhrať. Teda, toto je boj medzi my a oni, medzi byť či nebyť. A oni sú tí, čo nejdú s nami, tí, čo by mali nebyť! Lebo kým sú, sme z toho frustrovaní, hneváme sa!

Alebo ten Maštalír. Viem, že je to nejaká slovenská herecká hviezda, ale keby mi boli ukázali fotky, ako keď sa hľadá páchateľ a máte ho identifikovať medzi, čo ja viem, desiatimi ksichtami, neuhádla by som, ktorý je ten jeho. Tak si, reku, prečítam, čo ho to tak preslávilo. No nazdar, vravím si, keď sa k tomu dopátram: ”Diváci si ho obľúbili aj v seriáloch televízie Markíza: Ordinácia v ružovej záhrade, Chlapi neplačú, Výnimočná Nikol či ako profesora Sama Vozára v seriáli Pán profesor, kde hviezdi už v štvrtej sérii. Najnovšie sa naňho môžu tešiť v seriáli Dunaj, k vašim službám…” Samé vysoko hodnotné umelecké diela, ako pozerám.

Ej, ale že je nepotizmu v tých našich umeleckých kruhoch! A klientelizmu. Zamestnancom rezortu vadí prepúšťanie, lebo kde sa taký zbytočný byrokrat uživí, ak nepôjde pracovať, a akú prácu si nájde, keď nevie robiť nič iné, než hrať sa na pani/pána dôležitého a predstierať nenahraditeľnosť?

Po tom 89. tiež prišla reorganizácia, rušili sa zbytočné inštitúcie, ministri spustili čistky ako po roku 1948, na to, čo ostalo, si zakaždým nová vládna garnitúra dotlačila svojich ľudí! Vieme, ako sa menili riaditelia po každých voľbách na úradoch už na okresnej úrovni, a za nimi sa tiahla vždy ich perepúť, bez patričnej kvalifikácie, ktorú si priebežne dopĺňala externe na pochybných VŠ, a nikto neorganizoval takéto protesty za masívnej podpory spriaznených médií! Aj skvelých umelcov ste vypsíkali (nielen) z divadiel, alebo zhnusení, ako si pamätáme, odišli sami! Lebo v tej vašej kultúrnej komunite (= spoločenstvo, prostredie alebo skupina ľudí, ktorí sú bez ohľadu na rozdielnosti schopní oceňovať rozdielnosti, čo im umožňuje účinne a otvorene komunikovať a spolupracovať na dosiahnutí spoločných cieľov. Slovo komunita (z latinského communitas, znamená spoločenstvo, spoločnosť, ale aj vľúdnosť, láskavosť, zmysel pre spoločnosť, býva často používaný ako synonymum pre pospolitosť, teda protiklad pojmu spoločnosť.”) nejestvuje v skutočnosti nijaké vzájomné oceňovanie rozdielností, žiadna otvorená komunikácia a spolupráca smerujúca k spoločným cieľom, vľúdnosť a láskavosť. Vy nie ste pospolitosť, ktorá by mala na zreteli prospech celku, ste sebeckí samoľúbi závistlivci, nenávistní ohovárači a intrigáni, sledujúci iba svoj osobný prospech.

Vaším plameňom solidarity, ktorý má údajne presvetliť “temnú dobu ministrovania Martiny Šimkovičovej” (ó, aké patetické!) chcete iba roznecovať vášne, a nie náhodou ste mi pripomenuli fakľové sprievody na Ukrajine v tom roku 2014.

Chvastáte sa 200 000 podpismi za odvolanie Martiny Šimkovičovej. A kde ste tie podpisy vyzbierali? Na internete? Videla som nejaké na stránke Petície com., kde sa môže podpísať ktokoľvek koľkokoľvek krát a okrem toho, medzi podpísanými je tam vždy plno recesistov. A ak vás na kultúre parazitujú davy, tak má tá Martina a jej ministerstvo pravdu, že treba tú byrokraciu radikálne znížiť. Každý byrokratický systém totiž, ak sa dostane za určitú medzu, stráca funkčnosť a stáva sa samoúčelným. V slovenskej kultúre to potom tak aj vyzerá. Neustále voláte po dotáciách, ale čo z vás má spoločnosť? Nemyslím tú vybranú, ktorá sa producíruje na všelijakých premiérach, kultúrnych akciách pre pozvané celebrity, myslím tých obyčajných ľudí na Slovensku, ktorí si vás platia zo svojich daní. Jaaaj, tí sú príliš jednoduchí, aby vedeli, čo to tá kultúra je!

Pozrela som aj na FB, akú odozvu mala propagácia tej vašej podarenej akcie v jednotlivých mestách, kde ste sa mali, vy, svetlonosi, staviť, no a žiadna sláva. Tu predbežne sľúbilo účasť 9 ľudí, tam okolo 35, zúčastnil sa 1, niekde o pár jedincov viac. Všetky médiá burcovali davy, aby prišli zvrhnúť tú zlú ministerku! A výsledok bol v tých 22 mestách dosť trápny, akurát tá Bratislava to ako-tak zachránila. Aj český národný hrdina, ktorý si, okrem iného, sprivatizoval zásluhy za odchod sovietskych okupantov, Michael Kocáb prišiel, aj Habera! Huba sa mi ako mladý zdal byť dosť slabým hercom, časom sa vycizeloval. Ale čudujem sa mu, že sa na staré kolená dá na také stupídne účinkovanie v politickom cirkuse. A Habera, ktorý mi ako spevák bol vždy ľahostajný aj s tými jeho pesničkami, ale inak sa mi zdal inteligentný a sympatický, ten ma prekvapil ako Huba. „Zatiaľ mám len slovenské občianstvo, no občas mám sto chutí svojim deťom a nasledujúcej generácii povedať, že pokiaľ budú mať možnosť, nech odídu žiť do iného štátu. Tento naozaj nie je pre nich. Som čoraz častejšie znechutený z ľudí z môjho národa…“ , toto mal prehlásiť o Slovákoch. Takto, prosím, vyzerajú slovenskí vlastenci v Čechách, myslia si, že čím viac nakydajú na Slovákov, tým budú populárnejší! Na bratislavskom proteste mal povedať: „Pokojne a trpezlivo vysvetľujme našim kamarátom, rodinám, priateľom aj tým ľuďom, ktorých nepoznáme, o čo vlastne ide a čo nás čaká…Nechceme sa predsa vracať v minulosti. Nechcem, aby mi niekto zakazoval dlhé vlasy,“  Čiže: Spracujte koho môžete, aby ste zmenili volebné výsledky. Srašte ľudí okolo seba, že ak budú voliť, ako volili, čaká nás koniec sveta! Ešte dodám, že u Haberu sú už dlhé vlasy pasé, skôr by to chcelo zahustiť.

A keď sme pri tých spevákoch, akýsi Martin Madej, údajne tiež spevák, niekde uverejnil video s baletkou s Alzheimerom a otitulkoval ho takto: “Umenie prežije… Aj Alzheimera… Aj Machalu.“ Hoci má skoro štyridsať, doteraz som ho nezaznamenala, a tak jeho spev vôbec neviem posúdiť. Ako osemročného si ho vybral Nagy, s ktorým mal naspievať nejakú pesničku asi o psovi, keďže sa volala Bobi. Netuším, či toto má byť prínos Madeja k slovenskej kultúre, alebo má aj iné životné zásluhy o jej rozvoj. Spieva v skupine Studénkovej partnera, a Studénkovci z tej telky, ešte kým som ju mala, čumeli na mňa ip. Takže je mi jasné, kde vzal to svoje politické presvedčenie.

Tisícky protestujúcich v Bratislave požadovali “odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry, okamžité zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora”, ako keby zárukou odbornosti, kompetentného vedenia a stabilizácie mali byť tí ich opozíciou menovaní odborníci. Občianska iniciatíva “Otvorená kultúra” je však iba krycí názov pre úzku uzatvorenú skupinu ľudí, ktorá by si chcela medzi sebou rozdeľovať výhody. Jediné, s čím z ich prehlásení súhlasím je, že táto krajina má plno šikovných ľudí, ktorí by ich kedykoľvek mohli nahradiť a dostať slovenskú kultúru z biedy, do ktorej upadla aj kvôli takým, ako sú oni.

A Martina Šimkovičová nie je na svojom poste žiadnym zlom, robí to, kvôli čomu ju ľudia volili. Ja napríklad nie, ale občas som si ju pozrela v tej TV Slovan a viem, k čomu sa svojim voličom zaviazala. Nemusela som byť bezvýhradne súhlasiacou fanúšičkou jej kanála, ani som nebola, ale s mnohými tými výhradami najmä k fungovaniu médií, ktoré vo veľkej miere spôsobujú tú deštrukciu, kritizovanú organizátormi protestov proti ministerke, súhlasím. Útoky na ňu sú odporné, preto píšem tento blog.

A ešte dodám, aby tie heeerečky roztrhlo od jedu: Tá Martina je ešte aj pekná žena.:-)

.