naokraj

Podľa hesla “nepriatel môjho nepriateľa je môj priateľ” patrí Poľsko k hlavným podporovateľom vojny proti Rusku. Odkedy Zeler reagoval na poľské protesty proti uctievaniu banderovcov vyhlásením, že „Ukrajincom nikto nebude diktovať ich hrdinov“ a pomenoval vojenskú jednotku po UPA, začínajú si Poliaci vybavovať svoje polozabudnuté historické skúsenosti s ukrajinskými herojami a ich sympatie s Ukrajincami sa výrazne scvrkli.

Podľa poľského ministerstva obrany oficiálne celková hodnota poľskej vojenskej pomoci dosiahla približne 3,83 miliardy eur / 4,5 miliardy dolárov. Poľsko poslalo na Ukrajinu množstvo rôznych zbraní a munície. Letisko Rzeszów-Jasionka funguje ako logistický uzol pre západnú vojenskú pomoc Ukrajine. Poľská armáda na svojom území v rámci misií EÚ a NATO vycvičila tisíce ukrajinských vojakov, pilotov a technického personálu. Poľské zbrojárske fabriky sú opravárenskou základňou pre poškodenú ukrajinskú ťažkú techniku. Po boku Ukrajincov v rámci Medzinárodnej légie územnej obrany Ukrajiny alebo v špecifických útvaroch ako Poľský dobrovoľnícky korpus bojujú “poľskí dobrovoľníci”. Podľa odhadov poľských vojenských analytikov prešlo frontom od roku 2022 doposiaľ približne 1 500 až 3 000 Poliakov. Poľský Sejm začiatkom roka 2026 schválil pre týchto svojich občanov retroaktívnu amnestiu, aby sa po návrate vyhli trestnému stíhaniu. Oficiálna štatistika úmrtí poľských “dobrovoľníkov” nejestvuje. Ukrajinské Centrum pre boj proti dezinformáciám šíri vlastné dezinformácie a rozhodne popiera údaje zverejnené ruským ministerstvom obrany, ktoré vo svojich oficiálnych štatistikách už z prvej polovice konfliktu uvádzalo, že na Ukrajinu dorazilo celkovo 2 960 poľských bojovníkov a „likvidovaných“ malo byť 1 500 z nich. Podľa poľských médií, ktoré tieto straty monitorujú sa počet identifikovaných a potvrdených padlých poľských občanov na Ukrajine pohybuje len do 150 osôb. Ruská propaganda hovorí, že tam doteraz definitívne dobojovalo až 10 000 – 15 000 Poliakov.

Okrem vojenskej podpory miliónom Ukrajincov, ktorí využili príležitosť, aby sa dostali do EU, Poľsko poskytlo zdravotnú starostlivosť, prístup k školstvu a trhu práce. Podľa poľskej vlády je obrana Ukrajiny pred Ruskom strategickým bezpečnostným záujmom Poľska. Avšak okrem vývozu ukrajinských poľnohospodárskych výrobkov do Európy teraz rastie napätie medzi oboma krajinami aj kvôli uctievaniu ukrajinských nacionalistov z OUN/ UPA, ktorí v rokoch 1943 až 1945 s cieľom vytvoriť etnicky homogénne územie pre budúci ukrajinský štát páchali genocídu poľského civilného obyvateľstva, pri ktorej brutálne zavraždili vyše 100-tisíc Poliakov. Poľské odvetné akcie si potom vyžiadali tisíce obetí z radov ukrajinských civilistov. Oneskorene sa vracajú spomienky na vzájomné nevyrovnané účty.

Etnicky a kultúrne pestré historické územia v dnešnej západnej Ukrajine a juhovýchodnom Poľsku, Halič (Galícia) a Volyň, boli po celé storočia predmetom územných sporov. V 13. storočí tvorili prosperujúce Haličsko-volynské kniežatstvo. V 14. storočí Halič postupne ovládlo Poľsko, Volyň pripadla Litovskému veľkokniežatstvu a neskôr Poľsko-litovskej únii. Pri delení Poľska koncom 18. storočia sa Halič dostala do Rakúska pod kontrolu Habsburgovcov a Volyň do Ruského impéria. Po prvej svetovej vojne a páde impérií tieto územia pripadli medzivojnovému Poľsku. Žila tu silná poľská, ukrajinská aj židovská komunita a od 19. storočia aj českí kolonisti. Poliaci prevládali v mestách a v panských sídlach, Ukrajinci na dedinách, Židia ovládali obchod a remeslo, Česi žili v oddelených komunitách. Varšava menšinám pri mierových rokovaniach prisľúbila autonómiu, no sľub nesplnila. Namiesto toho nastúpila násilná asimilácia a polonizácia nepoľského obyvateľstva. Pri prideľovaní pôdy boli zvýhodňovaní Poliaci, pravoslávnym sa nanucoval katolicizmus, likvidovali sa pravoslávne chrámy. Pre politických odporcov bol zriadený koncentračný tábor Bereza-Kartuzka. Násilná asimilácia a diskriminácia Ukrajincov (Rusínov) viedla k vzostupu radikálneho ukrajinského nacionalizmu. Ukrajinskí nacionalisti páchali atentáty na poľských úradníkov, sabotáže, lúpeže, provokácie, čo viedlo k ďalším represiám zo strany Poľska.

Po druhej svetovej vojne, keď obe územia pripadli ZSSR a stali sa súčasťou Ukrajinskej SSR, boli Poliaci z týchto oblastí v rámci operácie Visla násilne presídlení do dnešného západného a severného Poľska.

Poliaci citlivo vnímajú uctievanie lídrov OUN-UPA na Ukrajine, zodpovedných za genocídu poľského obyvateľstva. Poľský prezident Karol Nawrocki odobral Zelenskému najvyššie poľské štátne vyznamenanie – Rad bielej orlice, a ten s drzosťou sebe vlastnou vrátil medailu poštou, čo vzájomným vzťahom nepomohlo.

Varšava sa síce stále drží princípu nedotknuteľnosti hraníc v Európe, deklaruje, že poľská bezpečnosť závisí od silnej, nezávislej a celistvej Ukrajiny, ktorá tvorí nárazníkovú zónu voči Rusku, no súčasné vyostrovanie historických sporov o banderovcov a Volynský masaker otvára staré rany a prebúdza nostalgiu po stratených územiach. Mestá ako Ľvov boli po stáročia centrami poľskej kultúry, vedy a vzdelanosti. Poľské mimovládne organizácie potomkov vyhnancov už aj v minulosti teoreticky otvárali otázky reštitúcií alebo odškodnenia za stratené majetky, avšak bez politickej podpory. Oficiálna stratégia Tuskovej vlády spočíva v integrácii Ukrajiny do EÚ, čím by sa „zmazala“ tvrdá schengenská hranica a Poliaci by získali voľný prístup k historickým územiam prostredníctvom investícií, turizmu a podnikania bez prekreslovania politickej mapy. Úvahy o návrate týchto území sú vraj iba nástrojom ruskej hybridnej vojny a pre Poľsko je prioritou zachovanie celistvosti Ukrajiny…

Je upokojujúce byť ubezpečovaný, že sused nemá voči nám žiadne územné požiadavky, kým na to nenastane vhodná chvíľa. U tých Poliakov tiež nikdy nevieš. Nejaké historické skúsenosti máme už aj s nimi. Poľsko dlhodobo vznášalo územné požiadavky na časti Oravy, Spiša a Kysúc – na oblasti, ktoré boli v roku 1920 rozdelené medzi Česko-Slovensko a Poľsko. Na jeseň 1938 využilo mníchovskú krízu a predložilo československej vláde ultimátum. Žiadalo okamžité odstúpenie sporných území a ČSR ustúpila, aby sa vyhla hrozbe vojny na dvoch frontoch. Poľsko anektovalo viac ako 20 obcí na Orave, Spiši a Kysuciach. Keď 1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko, do vojnového ťaženia sa zapojila aj slovenská armáda a slovenské jednotky v priebehu troch dní obsadili predtým zabraté pohraničné územia. Tie boli následne pričlenené k prvej Slovenskej republike za jasotu miestneho obyvateľstva.

To na predošlý poľský zábor v roku 1938 reagovalo s odporom, demonštráciami a otvorenými konfliktmi. Poľská propaganda očakávala, že ich goralské obyvateľstvo privíta ako osloboditeľov, no boli sklamaní. Obyvatelia týchto oblastí sa identifikovali so slovenskou národnosťou a kultúrou. Napr. v Oravskom Podzámku rozhorčený dav miestnych zaútočil na autobus s poľskou delimitačnou komisiou a obyvatelia vyzbrojení kameňmi a palicami zablokovali cestu vozmi, rozbili na autobuse okná a zranili dvoch poľských delegátov.

Po vstupe poľskej armády došlo k tvrdým represiám. Poliaci okamžite zaviedli poľštinu ako úradný a vyučovací jazyk a poľské bohoslužby a modlitebné knižky. Zmeny hraníc miestnych Goralov odrezali od ich prirodzených hospodárskych centier na slovenskej strane, stratili dopravné spojenia.

Keď v septembri 1939 bez vážnejších vojenských strát slovenské jednotky úspešne obsadili nielen oblasti anektované Poľskom v roku 1938, ale aj územia, ktoré ČSR stratila v prospech Poľska ešte v roku 1920, miestni obyvatelia privítali návrat pod slovenskú správu veľkými oslavami. Slovenským vojakom stavali slávobrány, zdobili domy slovenskými trikolórami, ponúkali vojakov chlebom a soľou a obsypávali ich kvetmi. Strhávali poľské nápisy, štátne znaky a tabule z obecných úradov a škôl a na ich miesto vešali slovenské vlajky. Koniec poľskej správy znamenal pre región prístup k slovenským trhom, obchodu a pastvinám, od ktorých boli odrezaní. Hoci sa Slovensko vojny zúčastňovalo na strane nacistického Nemecka, domáca verejnosť vnímala slovenské ťaženie na Poľsko ako „spravodlivú odvetu“ za poľskú agresiu z jesene 1938 a ako nápravu krívd z roku 1920. Hitler v novembri 1939 tieto územia oficiálne daroval Slovensku.

Na základe dohôd víťazných mocností a československo-poľského protokolu z mája 1945 sa hranice vrátili pred mníchovský diktát z roku 1938. Slovenské obce obsadené Poľskom v roku 1938 zostali v Československu, ale územia pôvodne stratené v roku 1920 museli byť opäť odstúpené Poľsku. Po roku 1945 tak v Poľsku zostalo celkovo 27 obcí v dvoch historických regiónoch (Poľská Orava a Poľský Spiš). Prechod pod poľskú správu v roku 1945 bol pre väčšinu tamojších obyvateľov tragédiou. Časť pro-slovensky orientovanej inteligencie (učitelia, kňazi, úradníci) bola z územia násilne vypovedaná a vyhostená na slovenskú stranu hranice. Poľská správa v roku 1945 okamžite zakázala slovenčinu. Nastala tvrdá polonizácia. Obyvatelia týchto oblastí ešte dlho nostalgicky spomínali na svoju bývalú vlasť – Slovensko. Zatiaľ čo v Poľsku počas vojny a brutálnej nacistickej okupácii obyvateľstvo trpelo hladom, slovenské pohraničné obce zažívali relatívny hospodársky pokoj. SR zásobovala tieto oblasti potravinami, budovala infraštruktúru a miestni obyvatelia neboli vystavení biede. Na slovenské obdobie spomínali ako na čas hojnosti a bezpečia aj po vojne, keď ho konfrontovali s povojnovým chudobným Poľskom.

Okrem materiálnej biedy boli obyvatelia stratených obcí v regióne ako “nepriatelia štátu”, okrem konfiškácie majetku, vystavení bezpráviu a represiám a tiež vyčíňaniu poľských nacionalistických ozbrojených bánd, ktoré terorizovali, rabovali a dokonca vraždili miestnych obyvateľov hlásiacich sa k slovenskej národnosti alebo odmietajúcich odovzdať majetky. Mnoho rodín zo Spiša a Oravy preto v strachu o život radšej optovalo alebo i utieklo na Slovensko, kde osídľovali opustené dediny po Nemcoch. Dnes je slovenská menšina v Poľsku už len zlomkom toho, čo v roku 1945. Podľahla polonizácii a mladá generácia je už asimilovaná s Poliakmi.

Táto “vojna po vojne“, patrí k najtragickejším obdobiam moderných slovensko-poľských vzťahov. Väčšina Slovákov nevie nič o brutálnom terore poľských nacionalistických partizánov, ktorý vyvoláva asociácie s vyčíňaním ukrajinských banderovcov. Tí, ktorí podpísali optáciu, museli opustiť svoje domovy a pôdu v Poľsku, čím boli na dnešnom poľskom Spiši a Orave rozbité celé rodiny a stáročné komunitné väzby. Slovenskí politici tlačili na vojenskú ochranu hraníc, kde vyčíňali poľské bandy, no Praha odmietla vojensky zasiahnuť, aby neohrozila strategické vzťahy so ZSSR a Poľskom. V rokoch 1945 – 1947 panovalo medzi Prahou a Varšavou napätie najmä kvôli strategicky dôležitému Tešínsku. Pražská vláda sa obávala otvoreného vojenského konfliktu s Poľskom a okrem toho Stalin nepotreboval v novom stredoeurópskom satelitnom bloku bratovražedné vojny a zatlačil na Československo, aby rešpektovalo predmníchovské hranice a územie za nimi prenechalo Poľsku. Pre československú vládu bolo okrem toho prioritou udržať si sovietsku podporu pri odsune troch miliónov sudetských Nemcov; osud niekoľkých tisícov Slovákov na severe nebol až taký dôležitý. Československé ministerstvo zahraničných vecí sa obmedzilo na diplomatické nóty, v ktorých protestovalo proti vyčíňaniu poľských bánd a perzekúciám civilistov.

Po podpísaní Zmluvy o priateľstve a vzájomnej pomoci medzi Československom a Poľskom (jún 1947) sa Praha definitívne vzdala akýchkoľvek nárokov na obranu práv menšiny na poľskom Spiši a Orave, čím sa prenasledovanie Slovákov stalo čisto vnútornou záležitosťou Poľska.

Na severnom Spiši a Orave terorizovala, okrádala, mučila a zabíjala miestnych Slovákov protikomunistická ozbrojená skupina pod vedením Józefa Kuraša, prezývaného „Ogień“. Celkovo z týchto obcí v rokoch 1945 – 1947 utieklo 6 000 až 10 000 Slovákov. Utekali často v noci, len s tým najnutnejším, čo mohli uniesť alebo odviezť na voze.

Józef Kuraś bol poľský vojak, partizán a veliteľ protikomunistického odboja v regióne Podhale. Pre Poliakov je dodnes vlastencom a bojovníkom za slobodu, pre Slovákov a Židov zostáva zločincom a páchateľom brutálnych etnických vrážd. V septembri 1939 bojoval proti nemeckej a slovenskej armáde. Po porážke Poľska sa zapojil do podzemného odboja. V roku 1943 nemecké gestapo za jeho účasť v partizánskom odboji v jeho rodnom dome zabilo jeho 73-ročného otca, manželku Elżbietu a ich 2,5-ročného syna a dom zapálili. Vtedy si Kuraś zmenil prezývku na „Ogień“ (Oheň). Velil vlastnej partizánskej skupine, ktorá podliehala pod Armiu Krajowu. Po príchode Červenej armády na začiatku roka 1945 Kuraś začal spolupracovať s novým, Moskvou dosadeným komunistickým režimom. Sovieti ho vymenovali za vedúceho Úradu verejnej bezpečnosti (UBP) v Novom Targu, avšak po krátkom čase Kuraš so svojimi vernými mužmi odišiel späť do hôr a obrátil zbrane proti novému režimu. Založil partizánsku skupinu „Błyskawica“ (Blesk), ktorá ovládla lesy a hory v okolí Zakopaného, Nového Targu, Spiša a Oravy. Stal sa postrachom pre komunistických funkcionárov a milicionárov, no jeho oddiely sa zamerali aj na civilné obyvateľstvo nepoľského pôvodu. Slovákov na anektovanom Spiši a Orave bral ako nepriateľov a kolaborantov so Slovenským štátom. Jeho banda okrem rabovania v slovenských dedinách a mučenia miestnych obyvateľov vykonala desiatky vrážd slovenských civilistov ako aj Židov, ktorí prežili holokaust a pokúšali sa cez pohraničie emigrovať z Poľska na Západ. Kuraśova činnosť bola pre poľskú komunistickú vládu neudržateľná. Bezpečnostné zložky ho nakoniec 21. februára 1947 spolu s jeho poslednými vernými obkľúčili a počas ťažkej prestrelky zranili. Keď ten videl, že niet úniku, pokúsil sa o samovraždu a strelil sa do hlavy. Zraneniam podľahol nasledujúci deň, 22. februára 1947, v nemocnici v Novom Targu. Komunisti jeho telo tajne pochovali na neznámom mieste, aby sa jeho hrob nestal pútnickým miestom poľských antikomunistov.

Po páde komunizmu v roku 1989 bol Kuraś v Poľsku rehabilitovaný a zaradený medzi tzv. „Prekliatych vojakov“ (Żołnierze wyklęci) – hrdinov protikomunistického odboja. V roku 2006 mu vtedajší poľský prezident Lech Kaczyński slávnostne odhalil pamätník v Zakopanom. Niektorí poľskí odborníci zdôrazňujú jeho boj proti nemeckým okupantom a neskôr proti stalinskému režimu. Vyzdvihujú, že dokázal v regióne Podhale vybudovať silnú partizánsku sieť, ktorá dlho odolávala komunistickej tajnej polícii (UB). Útoky proti menšinám, lúpenie a vraždenie sú často bagatelizované ako okrajové incidenty, ako snaha o zabezpečenie zásob pre prežitie vojska v horách. Kuraś vraj osobne (podobne ako to poznáme aj z ukrajinských interpretácií činov vodcov banderovcov) nevydal príkazy na etnické čistky.

Nezávislí historici dokazujú, že Kuraśova skupina má na svedomí nielen vraždy Slovákov na Spiši a Orave, ale aj brutálne masakre židovských civilistov, ktorí prežili holokaust, vrátane detí zo židovských sirotincov či ľudí zo Schindlerovho zoznamu. Pre poľský štát a konzervatívnych historikov zostáva Józef Kuraś tragickým vlastencom, ktorý zomrel v boji proti komunizmu, pre židovskú komunitu a slovensko-bieloruské menšiny je symbolom brutality a neospravedlniteľných zločinov voči civilnému obyvateľstvu.

Krvavé masakre bieloruského obyvateľstva v Podleskom vojvodstve na severovýchode Poľska mal na svedomí iný známy poľský protikomunistický veliteľ – Romuald Rajs, známy pod prezývkou „Bury“ Spolu s Kuraśom patrí medzi “kontroverzných” povojnových poľských partizánov (tzv. „Prekliatych vojakov“). No kým Kuraś terorizoval Slovákov a Židov, profesionálny vojak – poddôstojník Rajs, ktorý v septembri 1939 pri meste Grodno v dnešnom Bielorusku padol do sovietskeho zajatia a následne ušiel z pracovného tábora, so svojimi partizánmi v dnešnom litovsko-bieloruskom pohraničí na prelome rokov 1945 a 1946 krvavo “pacifikoval” pravoslávne bieloruské obce. Jeho muži ich plienili a vypaľovali, chladnokrvne zabíjali civilistov, vrátane žien a detí, ak nevedeli preukázať poľský pôvod a príslušnosť ku katolicizmu.

Na jeseň roku 1946 Rajs pochopil, že odpor proti presile sovietskej armády a poľskej komunistickej bezpečnosti (UB) prehral, svoj oddiel rozpustil a odišiel z oblasti Podlesia na severozápad Poľska do oblasti Mazurska. Tu žil pod falošným menom Jerzy Góral a zamestnal sa ako úradník. Komunistická tajná polícia (UB) ho v zime 1948 zatkla v Jeleniej Góre, kde bol na návšteve u svojej manželky. Verejný súdny proces s Romualdom Rajsom sa konal v septembri 1949 v Białystoku. Súd ho uznal za vinného z vlastizrady, vraždy civilistov a plienenia obcí. Dňa 1. októbra 1949 bol odsúdený na trest smrti a zastrelený 30. decembra 1949.

Ospravedlňovať brutálne terorizovanie civilného obyvateľstva, masové etnické a náboženské čistky, hromadné vraždy „ušľachtilými pohnútkami“ ako je „protikomunistický odboj“ či „boj za národnú slobodu“, odvolávať sa pritom na „protirečivosť a zložitosť doby“ sotva obstojí. Aj poľskí historici a politici, ktorí Kuraśa a Rajsa velebia za ich zásluhy v odboji proti Nemcom a komunizmu importovanému z nenávideného Ruska by si mali byť vedomí, že to nie sú žiadni nasledovaniahodní národní hrdinovia. Veď sa pozrime, ako to s tým nasledovníctvom dopadlo na Ukrajine!