naokraj

Sledujem nielen tých ruských blogerov, ktorí sa venujú politike a aktuálne prebiehajúcej vojne. Ten zmätok na území, kde kedysi vládli cári a potom sovietska verchuška, mi pripomína dobu v rokoch 1917 – 1922, keď bojovali za zahraničnej intervencie všetci proti všetkým. Nič sa nezmenilo, iba kulisy.

Čítam si divácke recenzie filmu Komisárka , ktorý som videla ešte za socializmu vo filmovom klube. Autor poviedky, na základe ktorej vznikol scenár, Vasilij Grossman, môj obľúbený spisovateľ, jeden z viacerých tých sovietskych, napísal okrem iného vynikajúci román „Život a osud“ (filmové spracovanie tu). Komisárka je taká jednoduchá ruská revolucionárka (pokojne by mohla byť ukrajinská), mužatka – feministka, fanaticky veriaca v správnosť boľševických ideí. Nedobrovoľný pobyt v mnohodetnej tradičnej židovskej rodine z malého štetlu – židovského mestečka a materstvo jej vrátia zdravý rozum, ale už je neskoro, už uprostred toho krvavého šialenstva visí vo vzduchu tušenie prichádzajúcich ešte temnejších čias. Diváci z bývalého Československa komentujúci film na weboch CSFD nie sú takí unesení, ako som bola ja. Myslím, že tie mladšie generácie, tie, ktoré už s jazykom, kultúrou a dejinami Ruska (ZSSR) neprišli do styku, čo bol – a nikto ma nepresvedčí o opaku – zámerný a cieľavedomý proces, ktorý mal viesť k nevedomosti a odcudzeniu, lebo potom sa ľahšie naočkujú do hláv xenofóbne, šovinistické predsudky, by film ako Komisárka nepochopili vôbec. Nezaujímal by ich, povedali by, že je to nuda.

Nedá sa im vysvetliť pre nich nepochopiteľné. Nemajú čas na dlhé a zložité vysvetľovanie, potrebujú to vybaviť rýchlo, kým im vydrží pozornosť, čo nie je dlhšie ako nejakých pár minút. A informácie musia byť stručné a jednoznačné! Aj keď umenie je tak ako život mnohoznačné. Oni potrebujú akčnosť a priamočiarosť bez odbočovania k zbytočným nepodstatným detailom!

Ja si vôbec neidealizujem dnešné Rusko. Aj vďaka tým blogerom si o ňom utváram, domnievam sa, celkom realistický obraz. Niektorí navštevujú všelijaké Bohom a ľuďmi zabudnuté miesta, venujú sa rôznym sociálnym problémom a humanitárnej pomoci ľuďom žijúcim na okraji alebo aj za ním, ukazujú, nato, čo sa u nás tvrdí o ruskej cenzúre, pre našinca aj dosť drsné a bezútešné životné podmienky a osudy. Tí všímaví nemôžu nepostrehnúť, že RF je obrovská krajina s obrovskými problémami a priepasťami medzi ľuďmi rôznych regiónov a sociálnych skupín. A v tom sú moje obavy o ich budúcnosť. Veľké rozdiely spoločnosť rozkladajú.

Rusko patrí k štátom, ktoré sa o tom už párkrát presvedčili. My máme svoj štátik iba chvíľu, a ešte nebol čas na to, aby sme získali vlastnú skúsenosť z dopadov vnútorného rozkladu. Ale už sa nám blíži…