naokraj

Naše kolaborantské denníčky vybuchli a nad hlavami nám teraz lietajú trosky z expirovaného Patriota, vydávaného za ruskú balistickú raketu namierenú na základný pilier ruského sveta, kolísku východoslovanskej kresťanskej viery a mníšstva, najposvätnejšie miesto východných Slovanov s hrobmi najvýznamnejších ruských svätcov,.

Chcela som v súvislosti so zásahom Kyjevsko-pečerskej lavry napísať blog o tých náboženských poťahovačkách na Ukrajine, lebo niečo podobné sa dialo aj u nás v 50. rokoch a potom ešte koncom šesťdesiatych. Lenže už ma predbehol iný bloger. Tak si vravím, nejdem nosiť drevo do lesa, len na okraj napíšem dáky ten komentárik. Že až taký krátky nebude, to sa so sebou môžem staviť, lebo sa poznám.

Už som to kdesi v inom blogu spomínala. Na prázdninách som sa s tými vtedy pre mňa úplne nezrozumiteľnými náboženskými rozbrojmi stretala na našom exotickom východe. Hoci pravoslávni a grékokatolíci zdieľali rovnaký byzantský obrad, liturgiu, na stenách im viseli rovnaké ikony a ich kňazi sa ženili (aj v susedstve býval jeden taký pop so ženou), kvôli náboženstvu sa rozbili susedské a rodinné vzťahy. Ešte aj nás, neznabohov, aj keď nezabudli podotknúť, že skončíme v pekle, boli ochotní tolerovať, no tých, ktorí im zobrali chrámy a napokon im ich ani po tých osemnástich rokoch nestihli vrátiť, lebo sa medzitým zase zmenila politika štátu, nie!

Aj keď Kyjevsko-pečerská lavra patrí štátu a jeho uzurpátori rozhodujú, komu ju pridelí a čo sa tam všetko bude prevádzkovať (boli by schopní tam umiestniť aj výrobu dronov), Rusi by ju nebombardovali, lebo je to jedna z ich najvýznamnejších kultúrnych a historických pamiatok a najsvätejších miest. Zelenský, ktorý sám nemá kresťanský pôvod a ani vzhľadom na ten jeho etnický to pre neho neplatí, farizejsky prehlásil, že útok na kláštor je jeden z najväčších ruských zločinov namierených proti kresťanstvu. Neviem, či jeho predkovia privandrovali medzi Slovanov za nadvlády Chazarov (nevyzerá turkicky, ale skôr ako čistokrvný príbuzný kamaráta Mindiča), Litovského veľkokniežatstva, alebo sa usadili na Divokých poliach až za Kataríny II. Veľkej, ale určite neboli pravoslávni.

Ako zakladateľov Kyjeva ich nespomína ani Nestorov letopis (Povesť o dávnych časoch) z dvanásteho storočia, podľa ktorého mesto založili vodcovia slovanského kmeňa Poľanov. Archeologické vykopávky potvrdzujú, že už v ranom stredoveku na kyjevských kopcoch existovali opevnené slovanské osady. Chazarskú nadvládu (7. – 8. storočie) okolo roku 860 zlikvidovali Varjagovia (Vikingovia).

Podľa Povesti o dávnych časoch slovanské a ugrofínske kmene v roku 862 pozvali Rurika, aby vládol v Novgorode a nastolil poriadok. Tento založil dynastiu Rurikovcov, ktorá vládla vyše 700 rokov. Rok 862 sa v ruskej historiografii berie ako počiatok ruskej štátnosti.

Prví známi historickí vládcovia Kyjeva zaznamenaní v Povesti dávnych liet sú Askold a Dir, varjažskí bojovníci, členovia družiny varjažského kniežaťa Rurika, ktorý vládol v Novgorode. Okolo roku 882 Rurikov príbuzný, varjažské knieža Oleg Prorok, ktorý predtým ovládol severný Novgorod, Askolda s Dirom nechal zavraždiť a vyhlásil Kyjev za svoje sídelné mesto, čím spojil severné a južné slovanské územia do jedného celku a položil základy Kyjevskej Rusi, najstaršieho štátneho celku východných Slovanov (teda Rusov, ako ich nazvali podľa vládnej varjažskej elity). Oleg Prorok (879 – 912) dobytím Kyjeva spojil severné (novgorodské) a južné (kyjevské) centrum pod jednu vládu a vyhlásil Kyjev za „matku ruských miest“, čím vznikla Kyjevskú Rus.

Svätý Vladimír I. Veľký (cca 958 – 1015), nemanželský syn kniežaťa Sviatoslava a jeho kľúčnice Maluše (žena, ktorá mala na starosti kľúče od panského sídla), novgorodské a neskôr kyjevské veľkoknieža a najvýznamnejší panovník v raných dejinách východných Slovanov v roku 988 prijal kresťanstvo a uvedomujúc si jeho politický a štátotvorný význam urobil z neho štátne náboženstvo. Z pôvodného polygamného pohana, uctievača slovanských bohov, hlavne Perúna, boha hromu, blesku, vojny a zbraní, ktorému dal v Kyjeve postaviť obrovskú drevenú sochu obklopenú “menšími” slovanskými bohmi sa stal monogamný kresťan Vasil (Bazil). Vladimír si v snahe zjednotiť rozdrobené pohanské kmene spomedzi všetkých ponúkajúcich sa možností za ich spoločné náboženstvo vybral kresťanstvo vraj kvôli očarujúcej kráse Haghie Sophie v Carihrade. Islam odmietol, pretože zakazoval piť alkohol („Pitie je pre Rusov radosť, nemôžeme bez neho byť!“), Židov bez vlasti pokladal za opustených Bohom a západní kresťania ho nenadchli kvôli chudobe svojich chrámov.

Uzavrel spojenectvo s byzantským cisárom Bazilom II., krst prijal v roku 988 v meste Cherson na Kryme a potom pojal za manželku byzantskú princeznú Annu Porfyrogennetu. Sochu Perúna priviazali o konský chvost a za bitia palicami hodili do Dnepra, kde všetkých obyvateľov mesta byzantskí kňazi hromadne pokrstili.

Pre Rusov a ruských pravoslávnych veriacich má Kyjevsko-pečerská lavra, Jeruzalem Ruska, absolútny spirituálny, historický a civilizačný význam. Považujú ju za kolísku celého východoslovanského pravoslávia, mníšskeho života a kultúry. Žeby si Putin, menovec svätého kniežaťa Vladimíra I. Veľkého neuvedomoval, že ničivý útok na Lavru, založenú dávno pred vznikom samotnej Moskvy, by bol zásah priamo do srdca duchovného priestoru, ktorý spája Rusov, Ukrajincov a Bielorusov do spoločného pravoslávneho národa a taký útok by vyvolal pobúrenie nielen u ukrajinských pravoslácvnych odštiepencov, ale aj v samotnom Rusku a Bielorusku?

V katakombách Kyjevsko-pečerskej lavry, na ktorú mali tí barbarskí Rusi odpáliť raketu, odpočívajú ostatky viac ako 120 ruských svätcov, prevažne z obdobia Kyjevskej Rusi. Ich telá boli prirodzene mumifikované bez balzamovania. Pre pravoslávnych veriacich sú tieto neporušené pozostatky (mošči) viditeľným dôkazom Božej milosti a svätosti kňazov, mníchov a bojovníkov. Je tam pochovaný Svätý Iľja Muromec (12. storočie), bohatier známy z ruských bylín. (Až za ukrajinského národného obrodenia, od polovice 19. storočia, začali ukrajinskí historici a literárni vedci tento epos nazývať ukrajinským.) Iľja Muromec po rokoch hrdinských bojov v službách kniežaťa zložil zbrane, stal sa mníchom a zomrel v kláštore.

V kláštore v Kyjevsko-pečerskej lavre prežil takmer celý svoj život a v jej katakombách je pochovaný aj Nestor, ktorému sa pripisuje autorstvo pôvodnej verzie diela Rozprávanie o dávnych časoch (známeho aj ako Nestorov letopis alebo Povesť dávnych liet) z prelomu 11. a 12. storočia. Ide o najstarší dochovaný ucelený písomný prameň o vzniku a raných dejinách východných Slovanov a Kyjevskej Rusi od polovice 9. po začiatok 12. storočia. Práve Nestor vo svojom letopise zaznamenal legendu o tom, ako slovanské a ugrofínske kmeňové zväzy pre neustále vnútorné nezhody pozvali škandinávskych Varjagov, aby im vládli. Napísal slávnu vetu: „Zem naša je veľká a bohatá, ale poriadku v nej niet. Príďte nám vládnuť a kniežatstvom nás spravovať.“ Na základe tejto výzvy mal prísť roku 862 knieža Rurik, zakladateľ dynastie Rurikovcov, ktorá vládla Rusku až do konca 16. storočia. Nestor dal roztrúseným východoslovanským kmeňom spoločný príbeh a identitu. Prepojil dejiny Ruska s biblickými udalosťami a svetovou (byzantskou) históriou. Detailne opísal prijatie kresťanstva kniežaťom Vladimírom I. Veľkým v roku 988. Dielo nenapísal v gréčtine alebo latinčine, ale v staroruskej podobe cirkevnej staroslovienčiny (národným jazykom). Predstavuje tak monumentálny základ stredovekej slovanskej literatúry, z ktorého čerpali spisovatelia po celé stáročia. Zdôraznil historickú jednotu Slovanov a za ich pôvodnú pravlasť označil povodie Dunaja v strednej Európe. Apoštol Pavol učil podľa neho na Morave.

Pre nás, Slovákov, je osobitne zaujímavé, že medzi tamojšími moščami sa nachádzajú aj ostatky Sv. Mojseja Uhrína (Mojžiša Uhorského), mnícha pochádzajúceho z dnešného východného Slovenska. Príbeh troch slovenských bratov – Mojseja, Efrema a Juraja (Jurgu) – by sa hodil ako predloha na scenár dobrodružného filmu (len nech sa toho neujme niekto ako tá Čengel-Solčanská). Mojsej so svojimi bratmi odišiel z rodného kraja do služieb kyjevského kniežaťa Borisa.

Veľkoknieža Vladimír I. mal synov Borisa a Svätopluka I. Okresaného (známeho aj ako Prekliaty). Po smrti otca sa obľúbený Vladimírov syn, zbožný Boris, knieža v meste Rostov stal veliteľom armády, ktorá odrážala útoky kočovných Pečenehov. Svätopluk I., knieža v Turove (mohol byť aj synom Vladimírovho brata Jaropolka, ktorého Vladimír zabil a vzal si jeho tehotnú manželku) sa počas Borisovho ťaženia proti Pečenehom okamžite zmocnil kyjevského trónu. No armáda aj ľud milovali Borisa, ktorý sa práve vracal z ťaženia proti Pečenehom. Vojsko žiadalo Borisa, aby vytiahol na Kyjev a Svätopluka zvrhol, no ten rezolútne odmietol so slovami: „Nezdvihnem ruku proti svojmu staršiemu bratovi, ktorého mám brať ako otca.“ Väčšina vojska ho po tomto rozhodnutí opustila a Boris zostal na rieke Alte len s malou družinou verných, medzi ktorými bol aj Juraj Uhorský, brat Mojseja.

Svätopluk, ktorý zabil aj bratov Gleba a Sviatoslava, poslal vrahov do Borisovho tábora. Títo z 23. na 24. júla 1015 vtrhli do stanu, kde sa Boris práve modlil ranné žalmy. Juraj Uhorský ho chránil vlastným telom a bol prebodnutý kopijami spolu s ním. Juraj mal na krku masívnu zlatú reťaz (hrivnu), ktorú mu knieža daroval za jeho vernosť. Vrahovia mu ju chceli strhnúť z krku, ale nevedeli ju narýchlo rozopnúť, a tak mu odťali hlavu a hodili ju do trávy. Jeho telo zostalo zohavené na mieste masakru. Efrém, ktorý v tom v čase nebol v tábore kniežaťa Borisa, keď sa dozvedel o masakri, prišiel na miesto tragédie, našiel však iba Jurgovu odťatú hlavu, ktorú si vzal so sebou ako vzácnu relikviu. Opustil svetský život, v meste Toržok (neďaleko Tveru) vybudoval chrám a založil Borisogleský monastier (zasvätený svätým umučeným bratom Svätopluka, kniežatám Borisovi a Glebovi). Do svojej smrti pomáhal chudobným. Podľa jeho želania dali do hrobu aj Jurajovu hlavu.

V roku 1015, keď mocichtivý Svätopluk nechal knieža Borisa brutálne zavraždiť, a Mojsejov brat Juraj pri obrane kniežaťa zahynul, Mojsej, ktorý masaker ako jediný prežil sa skryl v Kyjeve.

V roku 1018 však obsadil Kyjev poľský kráľ Boleslav Chrabrý, ktorý stál na strane Svätopluka. Mojseja zajali a v okovách odvliekli do Poľska. Urasteného fešáka si v Poľsku všimla bohatá, mladá šľachtická vdova z kruhov blízkych kráľovi, vykúpila ho zo zajatia a chcela z neho spraviť svojho manžela. Ten sa však chcel stať mníchom a keď vdova ani po dobrom, ani po zlom nedosiahla svoje, nechala ho uväzniť, mučiť a nakoniec vykastrovať. Po smrti kráľa Boleslava vypuklo v Poľsku povstanie, počas ktorého vdova zomrela a Mojsej, vtedy už tajne vysvätený za mnícha, získal slobodu a prišiel do Kyjeva k svätému Antonovi Pečerskému, hlavnému zakladateľovi Kyjevsko-pečerskej lavry.

V kláštore prežil posledných približne 10 až 16 rokov svojho života v neustálych modlitbách a zomrel okolo roku 1043. Žil pred veľkou schizmou (rozkolom cirkvi v roku 1054),a preto je uznávaný aj v pravoslávnej, aj v gréckokatolíckej cirkvi.

Počas mníšskeho života mal sv. Mojsej dar pomáhať iným mníchom premáhať telesné pokušenia. Známy je príbeh, kedy mnícha, ktorý trpel nečistými myšlienkami, pobúchal svojou palicou po hrudi a pokušenie z mnícha v tom momente opadlo. (Skúste na promiskuitných partneroch.) Veriaci chodia dodnes k jeho moštiam prosiť o pomoc v boji proti zmyselným pokušeniam, za zachovanie vernosti v manželstve a za dar čistoty.

Svätopluk sa vraždami zbavil aj ďalších svojich dvoch bratov, až na Jaroslava Múdreho. Jaroslav vládol ďaleko na severe v Novgorode a jeho sestra Predslava ho zavčasu varovala pred nebezpečenstvom. Jaroslav zhromaždil a Varjagov a Novgorodčanov a vojnu proti Svätoplukovi roku 1019 vyhral. Sám sa stal najslávnejším vládcom.

Svätopluk utiekol, psychicky sa zrútil a zomrel v biede kdesi na západe, na pomedzí Poľska a Čiech.

Kniežatá Boris a Gleb, zavraždení bratom Svätoplukom I. sú v pravoslávnej tradícii uctievaní ako „strastoterpci“ (tí, ktorí trpeli za Krista): zomreli preto, že odmietli vnútrokresťanský bratovražedný boj a s kresťanskou pokorou prijali smrť, aby nezavinili občiansku vojnu.

Škoda, že ich nenasledovali Ukrajinci, ktorí od začiatku svojej samostatnosti (a aj v predchádzajúcich historických etapách) podnecovali rusofóbiu, hromadne skákali na Majdane (Хто ne скаче, той москаль) a potom krvavo potláčali odpor Rusov na Donbase voči odtrhnutiu sa od svojej histórie a duchovného dedičstva.

Už Jaroslav I. Vladimirovič, známy ako Jaroslav Múdry (vládol v rokoch 1019 – 1054), ktorý premenil Kyjev po krvavej občianskej vojne z drevenej pevnosti na jedno z najväčších, najbohatších a najkultúrnejších miest vtedajšej Európy sa pokúsil predísť budúcim rozbrojom medzi východoslovanskými bratmi. Jeho cieľom bolo vyrovnať sa lesku a prestíži samotného Carihradu. Práve počas rozkvetu a stability za jeho vlády vyrástli osobnosti ako Nestor. Viedol pragmatickú manželskú politiku, takže ho nazývali “svokrom Európy”. Jeho zásluhou vznikol aj prvý ucelený zákonník: Ruská pravda (Русская Правда). Staré pohanské zvyky, ako bola napríklad krvná pomsta, nahradil peňažnými pokutami, zaviedol jasné pravidlá pre ochranu majetku, obchodu a sociálnych vrstiev, čím z Kyjeva urobil bezpečné miesto pre zahraničných obchodníkov.

Nebol práve mierotvorcom, ale tvrdým stredovekým vládcom a úspešným vojvodcom. Svojho najmladšieho brata Sudislava nechal zo strachu pred konkurenciou uväzniť v Pskove, kde Sudislav strávil v žalári 24 rokov až do Jaroslavovej smrti. Jaroslav dlhé roky bojoval o trón s ďalším bratom – Mstislavom Tmutarakanským. Až v roku 1024 pristúpil na pragmatický mier a ríšu si s ním rozdelil. Viedol útočné aj obranné vojny.

Na sklonku života zaviedol takzvaný rotačný systém nástupníctva (seniorát), ktorý mal zabrániť krvavým občianskym vojnám. Určil by presne poradie synov pri následníctve. Bratovražedným bojom sa však ani po ňom vyhnúť nepodarilo. Dodnes!