naokraj

Lož má vraj krátke nohy. Tento jej estetický nedostatok sa však vyrovnáva tým, že má dlhý jedovatý jazyk. Jed vyvoláva halucinácie, spôsobuje bludy a dostáva ľudí do amoku. A nakoniec aj zabíja, ako to vidíme vo vojnách, ktoré práve otriasajú svetom na tejto bezvýznamnej rotujúcej nedokonalej guli stratenej vo vesmíre.

Čo ak predsa len zistíme, že to, čo nám bolo predložené, požuté a predtrávené, nie je pravda? Začneme ju vôbec hľadať, alebo si povieme, že sa na to môžeme vykašľať, že sa nikomu a ničomu nedá veriť? Niektorí asi ani tú kognitívnu disonanciu nebudú schopní prekonať, radšej siahnu po nejakej racionalizácii: budú hľadať nejaké logické zdôvodnenie, ktoré by ich mohlo utvrdiť v pôvodnom klame a sebaklame. Lebo zistiť a priznať si, že som to bol ja, kto sa mýlil a veril bludom, môže byť pre niekoho neprekonateľne frustrujúce. Znižuje to vlastné sebavedomie. Niekto by neuniesol, keby si mal priznať, že sa správal ako úplný magor. Môže to otriasť jeho istotami, presvedčením, že stojí na tej správnej strane; môže sa mu zosypať celý jeho svet a jeho falošná predstava o sebe v ňom. A čo potom? Začať od nuly?

Ide o pravdu o tom, v čom práve žijeme, o ideológiu, pomocou ktorej sa tí, čo túžia uzurpovať si moc, aby mali sami pocit bezpečia, usilujú ovládať nebezpečné masy. Naši progresívni karieristi 21. storočia nepočítajú s budúcnosťou Európy suverénnych štátov a svojbytných národov, uvedomujú si, že ak chcú urobiť v novej Európe, tiež samej osebe nesvojprávnej, politickú kariéru, musia raziť ideovú a politickú líniu diktovanú zhora, tými, ktorým tá ideológia slúži na udržanie pri moci a vykorisťovanie zbytočne premnoženého ľudstva. Úlohou ich politických marketérov je presviedčať masového konzumenta zábavnej politickej reality show, že im ide o jeho práva a že bojujú za lepší a spravodlivejší svet, za “liberálnu demokraciu”, proti tým, ktorí ho chcú ovládať, okrádať a zneužívať. Aby sa zabudlo na reálne problémy, prehlušia ich rodovou rovnosťou, právami sexuálnych menšín, zvierat, bojom proti sexuálnemu obťažovaniu žien, pandémii, klimatickým zmenám…

Tak čo poviete, máme tu už konečne tú demokraciu? A čo taký liberalizmus?

Pekne nám to tí filozofi už od tej antiky, na ktorú by mala nadväzovať európska kultúra a civilizácia s tými pojmami domotali, však? A máte pravdu, neliberálna demokracia nie je až také nezmyselné a vzájomne sa vylučujúce spojenie pojmov! Ľud si síce na základe všeobecného volebného práva môže do svojho snemu, ktorý zaň potom schvaľuje a kontroluje vládu a prijíma zákony voliť svojich zástupcov, ale otázka potom je, koho tí zástupcovia v skutočnosti zastupujú a v čom záujme sú tie zákony, ktoré prijímajú. A existuje vôbec politická strana s tzv. vnútrostraníckou demokraciou? Nezačínajú sa nedemokratické praktiky už handlovaním a rôznymi čachrami-machrami pri výbere budúcich zástupcov ľudu na kandidátku? A sú skutočne tí praví demokrati tí, čo démosu – ľudu nadávajú pravidelne do sprostých, čo v sebe majú sviňu? A len oni presne vedia, ako mu správne krató – vládnuť? Len oni dokážu neodškriepiteľne objektívne rozhodnúť, kto si zaslúži napr. slobodu vyjadrovať názory a čo má, musí byť ustanovené ako jediná a nevyvrátiteľná pravda? Lebo údajne sloboda všetkých ostatných siaha len po hranice ich slobody. A tie si oni určia podľa vlastného uváženia. Nechcú byť náhodou zmluvnými partnermi tých, čo si sprivatizovali štát(y) a výsadu určovať zákony a podieľať sa na privilégiách tých rovnejších medzi rovnými? To je, vážení míriovia, tá hamletovská otázka!

A nechoďte na mňa s tým, že tam hore, niekde v Európskom parlamente a Európskej komisii vedia, čo činia! Neuvedomujú si, že čas sa kráti. Za pád Západorímskej ríše mohli tí nadutí, nenažraní, intrigánski a zvrhlí príslušníci nobility, ktorí zle odhadli následky svojej rozpínavosti, narazili na hranice ich prínosnosti pre svoj prospech a už nedokázali čeliť náporom barbarov, ktorých územia si predtým prisvojili.

Dajme tomu, že aj my sme tí necivilizovaní barbari. Veď nás za nich aj máte.