naokraj

Rozmýšľala som, či toto napísať. Perly sviniam. Je to ako nechať čisté zrno na vyzametanom dvore napospas divým holubom. Keď si predstavím primitívne reakcie tých niektorých znečisťovateľov, neschopných čítať s porozumením, zato schopných pozvracať každú diskusiu argumentačnými faulami ad hominem, musím prekonávať zábrany.

Vec je príliš vážna. Ide o tú večnú dilemu. Byť či nebyť…

Moja prababička prežila dlhý a ťažký život plný osobných tragédií. Poznám z neho len útržky. Podarilo sa mi z nej vypáčiť len stručné záverečné resumé. V našom tvrdom nárečí znelo príliš drsne. Vetu, do ktorej to bolo zhrnuté, nenapíšem. Je možno až príliš pravdivá. Ale aj napriek tomu, že je v nej zovšeobecnené trpké poznanie o zmysle ľudskej existencie, ľudia sa pri umieraní ešte úporne bránia. Z pohrebnej reči evanjelíckej farárky mi v pamäti utkvelo, že sa nevie, či mal byť taký dlhý život trest, alebo odmena. Ešte aj tá mi nasadila chrobáka do hlavy!

Babička prežila dve svetové vojny. Tú prvú celú v Budapešti, ako som si domyslela, keď som si poskladala, čo sa mi o jej živote podarilo z nej vydolovať. Bola niekde v tom dave divákov v uzavretej hradnej štvrti so vstupenkou na korunováciu posledného rakúsko-uhorského panovníka Karola I. 30. decembra 1916.

Druhá svetová vojna bola vojnou do Povstania iba v novinách a v rádiu. Počas ústupu povstalcov pred Nemcami utiekli ľudia z nášho mestečka do hôr, na lazy. Keď sa potom neskôr blížila Červená armáda a Rumuni, babička už nikam s ostatnými neodišla, zostala strážiť domácnosť. Jedna mína priletela do kuchyne na konci ulice, ale tam práve vtedy doma nikto nebol. Skutočné vojnové hrôzy na vlastnej koži ľudia v našom meste nezažili, boli iba svedkami tragédií iných: Židov, skupiny partizánov zajatých Nemcami, vojakov, ktorých mŕtvoly po bojoch na vozoch odvážali do spoločných hrobov na cintorín. Muži sa museli skrývať, aby ich Nemci neodvliekli pri ústupe so sebou (starého otca stará mama schovala pod matrac v posteli, na ktorej ležali “choré” deti) a okolité dianie vyvolávalo napätie a strach, no to bolo asi tak všetko, čím ich vojna osobne zasiahla. Napriek tomu za najdôležitejšie pre život človeka pokladali, aby ho mohol prežiť v mieri.

Dnes žijúci ľudia si po takmer 77 rokoch od vojny mier prestali vážiť. Ľahkovážne podporujú snahy stupňovať vojnové napätie, nechávajú sa strhávať k slepej nenávisti, bezstarostne vyzývajú ku skoncovaniu s nepriateľom bez toho, aby mali tušenie, čomu všetkému by boli vystavení, ak by taký konflikt prepukol. Putin je ten zloduch, ten diabol. Jeho zástupca na tomto malom Slovensku Fico! Jeho voliči nech už konečne vymrú, ale treba ich najprv zbaviť občianskych preukazov. A dôchodkov. A Rusov (nevedia presne, koho tým možno označiť na etnickej mape východnej Európy) je nutné raz a navždy poraziť, vyhnať za Ural a ohradiť ostnatým drôtom. Lebo z východu nikdy neprišlo nič dobrého! Teda, okrem nich samotných, hoci majú v génoch aj nejakého toho domáceho neandertálca alebo miestneho jaskynného ľudožrúta z doby kamennej.

Pasívni recipienti z publika závislého na mainstreamových médiách na nejaké ruské zbierky a archívy orálnej histórie, aby pochopil ruskú mentalitu a ľudský rozmer ich dejín, zvysoka kašú. Spomienky pamätníkov, nie iba na stalinské represie a gulagy, ale aj na druhú svetovú vojnu na okupovanom území Sovietskeho zväzu, v obkľúčenom Leningrade a v radoch Červenej armády, na hladné povojnové časy, na úpadok v 90. rokoch a jeho pozvoľné prekonávanie po nástupe Putina, by im možno pomohli lepšie pochopiť ruský postoj k súčasnej vojne na Ukrajine, z ktorej jednostranne obviňujú Rusko a Rusov. Obeť mainstreamového europocentrického výkladu dejín vás však odbije, že ju Rusi nezaujímajú a nechce o nich nič počuť!

My sme aspoň pochybovali o jedinej pravde v našich učebniciach dejepisu a boli si vedomí ideologizácie výkladu dejín v nich a jej politických cieľov. Mali sme popri tej ruskej prístup aj k západnej kultúre, ku kvalitnej literatúre, filmom, čo je úplne neporovnateľné s dneškom, keď v kine, v televízii, na streamovacích platformách ruský film nestretnete, v rádiách nepočujete ich súčasnú populárnu hudbu, v kníhkupectvách nenájdete – okrem tých “protirežimových”, “disidentských” – knihy od ruských autorov. To potom mení aj divácke a čitateľské preferencie a je jasné, že sa následne možno vyhovárať na nízky alebo žiaden dopyt. Za takých podmienok sa veľmi ľahko vytvára jednostranný, politicky výhodný obraz o súčasnom Rusku, o jeho kultúrnej zaostalosti a nekompatibilite s vyspelým Západom v súlade s výkladom sveta, podľa ktorého je Európa kultúrne, technologicky a morálne nadradená. Tento pohľad na Rusov si Európania osvojili od osvietenských mysliteľov, Voltaira či Rousseaua, podľa ktorých „Východná Európa“ (vrátane Balkánu) bola prechodnou zónou medzi kultúrne nadradenou západnou civilizáciou a ázijským barbarstvom. Kým Západ sa vyznačuje racionalitou, pokrokom, slobodou indivídua, na Východe bráni myšlienkovému vývoju a progresu mysticizmus (byzantská a pravoslávna tradícia) a je preň typická pasivita, despotizmus a kolektivizmus. Tento obraz Ruska je typický aj pre dnešných jeho západných “znalcov”, kritizujúcich jeho režim a pomery.

V skutočnosti má delenie na Východ a Západ v rámci Európy hlboké mocenské príčiny. Súčasné geopolitické napätie má korene staré viac ako tisíc rokov a utváralo sa okrem náboženských, kultúrnych odlišností aj cez imperiálne konflikty. Siahajú do Byzancie, pokračujú veľkou schizmou v 11. storočí (rozdelenie kresťanstva na západné-katolicizmus a východné – ortodoxiu), 250 ročným oddelením od Európy počas mongolskej nadvlády a prevzatím duchovného a politického dedičstva Byzancie po dobytí Konštantinopolu Osmanmi. Vtedy vzniká štátna ideológia, ktorú využíva aj dnešná ruská propaganda, reagujúca na tú západnú, rusofóbnu. Západ tvrdí, že Rusko sa pokúša o obnovu impéria a jeho režim je diktatúra jednej osoby, kde sa likviduje opozícia, nezávislé médiá a občianske hnutia a porušujú ľudské a občianske práva. Rusko vidí latinský a protestantský Západ ako duchovne skazený a Východ ako strážcu pravej – ortodoxnej viery a morálky.

Základnou príčinou rozkolu je však mocenská konkurencia v boji o sféry vplyvu. Európske veľmoci sa začali pozerať na Rusko, dovtedy vnímané len ako izolovaná a exotická Moskovia, poloázijská despocia, ako na nebezpečného konkurenta na začiatku 18. storočia. Za reformátora Petra I. Veľkého, keď sa zrodilo Ruské impérium, Francúzsko, Veľká Británia a Svätá rímska ríša pochopili, že ohrozuje ich mocenské záujmy.

Odvtedy vedú permanentnú vojnu proti Rusku a pokúšajú sa ho rozbiť a izolovať. Narážajú pritom však pritom na niečo pre nich nepochopiteľné: na ruské vlastenectvo.

Slovo vlasť (власть) má význam vláda a panovanie nad ľuďmi. Pôvodne znamenalo vlastníctvo pôdy, potom vymedzené územie, ktoré niekto ovláda (volosť – územie pod správou). Rusi používajú pre vlastenectvo, lásku k vlasti výraz patriotizm (патриотизм), ale aj rodinoľubie (родинолюбие). Ródina (родина) znamená totiž v ruštine vlasť (matenský princíp) a vyjadruje lásku k rodnému miestu Otečestvo (Отечество) sa používa skôr v politickom alebo vojenskom kontexte, v súvislosti s obranou územia štátu (otcovský princíp). Pôvodne sa z výrazu pre „majetok otca“, ktorý sa v patriarchálnej spoločnosti dedil z otca na syna stal pojem pre krajinu predkov, ktorú je potrebné chrániť. Spája sa s veľkými historickými vojnami, kde išlo o prežitie národa a obranu vlasti (napr. Отечественная война 1812 года proti Napoleonovi alebo Великая Отечественная война proti hitlerovskému Nemecku). Rusi sú úzko naviazní na svoju prírodu, kultúru, ruský jazyk a tradície a brániť vlasť aj za cenu osobných obetí, obetovania všetkého, považujú za morálnu povinnosť voči predkom. V druhej svetovej vojne priniesla za vlasť obete takmer každá rodina. Vlastenectvo je v Rusku národnou ideológiou a veľký dôraz sa kladie na vlasteneckú výchovu mládeže, postavenú na národnej hrdosti na bohatú histórii, vojenské víťazstvá, kultúrne dedičstvo, prírodné bohatstvo a na koncepcii tzv. „osobitnej cesty“ odlišnej od dekadentného, materialistického a individualistického Západu (čo by niektorí rusobijci asi nedokázali odlíšiť od primitívnej radikálno-nacionalistickej šovinistickej výchovy, ktorá sa vtĺka do hláv ukrajinským deťom a mládeži vrátane uctievania hrdinov z organizácií bojujúcich za nezávislosť ako boli OUN/UPA).

Kritici Zelenského režimu, ktorí sa kvôli odporu voči nacionalistickým radikálom, rusofobii a vojne stali vydedencami vo vlastnej krajine a veľa ich preto muselo z Ukrajiny odísť, hovoria, že Ukrajina bojuje proti vlastným občanom a vedie zástupnú vojnu s Ruskom v mene mocenských záujmov Západu. Že tí, čo sú na Ukrajine pri moci, páchajú na Ukrajincoch genocídu. S ukrajinskými občanmi zaobchádzajú ako so zvieratami určenými na bitúnok. Snažia sa do vojny pri rýchlo ubúdajúcich ľudských zdrojoch vtiahnuť štáty NATO a zámerne eskalujú konflikt bez ohľadu na katastrofické následky, ktoré môžu byť fatálne nie iba pre Ukrajinu.

Kyrylo Budanov, šéf vojenskej rozviedky, ktorý v máji 2023 na otázku o atentátoch na Rusov vyhlásil: „Zabíjali sme Rusov a budeme v zabíjaní Rusov pokračovať kdekoľvek na svete až do úplného víťazstva Ukrajiny“, to s tým víťazstvom naozaj prehnal. Nemal by si dávať neuskutočniteľné predsavzatia. Po tom, ako Ukrajinci zvíťazili nad zdravým rozumom, môžu túto vojnu už iba prehrať .

Hrdinskí bojovníci proti Rusom s čiernymi dierami v hlavách z tunajších diskusií by si poriadny zážitkový pobyt vo vojnovej destinácii aj zaslúžili. Ani by im nemuselo hneď odtrhnúť ruky-nohy, stačilo by skúsiť pár poriadne mrazivých nocí v ruinách, v zavšivavených handrách, o hlade a smäde, v spoločnosti vyhladovaných potkanov. Asi by ich tie odvážne kecy rýchlo prešli. Popri tom užívaní si vojnovej zóny by som fakt bola zvedavá na ich komentáre.