naokraj

Ukrajinu tie medzinárodné inštitúcie, ktoré si uzurpujú právo zostavovať rôzne rebríčky neoznačujú za skrz naskrz skorumpovaný totalitný štát a diktatúru, aj keď si nás mnoho myslí, že ním je! Ako by to bolo, priznať to, keď ju chcú urýchlene prijímať do EU!

Zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať!

Pre tých, ktorí zatĺkajú, aj keď im pravda oči kole, podčiarkujem, že súčasný režim na Ukrajine uctieva ukrajinských extrémnych nacionalistov, ktorí kolaborovali s nacistami a priamo sa s nimi zúčastňovali páchania vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Tým, čo tu neraz predstierajú, že sú zarytí antifašisti a ľuďom nadávajú s obľubou do „náckov“, evidentne absolútne neprekáža zastávať sa novodobých nasledovníkov ukrajinských nacionalistických radikálov, ktorí po svojich vzoroch zdedili ideológiu a nenávisť vedúcu k masovému vraždeniu rasovo a politicky nevyhovujúcich.

Uctievanie ich predchodcov nie je na Ukrajine žiaden okrajový jav vlastný iba nejakej nepodstatnej skupine outsiderov, je to súčasť štátnej politiky. Štát adoruje lídrov Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) z obdobia druhej svetovej vojny. Vodca radikálneho krídla OUN-B Bandera je oslavovaný ako národný svätec a jeho narodeniny (1. január) sú po vzore Hitlerových narodenín oficiálnym dňom spomienky v parlamente a štátnych inštitúciách. Roman Šuchevyč – hlavný veliteľ UPA (pseudonymom Taras Čuprynka) a Stepan Bandera sú na Ukrajine vyhlasovaní za národných hrdinov a hold im vzdávajú na s nimi spojených pamätných miestach aj vládni predstavitelia. Uctievaný je aj Jevhen Konovalec – zakladateľ OUN alebo Banderov zástupca Jaroslav Stecko, ktorý v júni 1941 vo Ľvove vyhlásil obnovenie ukrajinského štátu, pričom deklaroval spoluprácu s Hitlerom.

Po Oranžovej revolúcii vtedajší prezident Viktor Juščenko udelil Šuchevyčovi a Banderovi posmrtne titul Hrdina Ukrajiny. Za Janukovyča v roku 2011 Donecký okresný správny súd tieto prezidentské dekréty anuloval s formálnym odôvodnením, že Bandera ani Šuchevyč nikdy neboli občanmi nezávislej Ukrajiny, keďže zomreli pred rokom 1991 a Zelenský, hoci ho o to žiada ukrajinský parlament, zatiaľ vrátenie tohto titulu nepodpísal. Je predsa len Žid, ktorého blízki príbuzní sa stali obeťou vyhladzovania židovského obyvateľstva na Ukrajine, a Izraelu, kam presťahoval svojich rodičov aj kamaráta Mindiča by sa nepáčilo, keby takto napľul na 2,3 milióna obetí holokaustu na Ukrajine a v Bielorusku, na ktorom sa podieľali podstatnou mierou OUN/UPA. Pravidelné uctievanie týchto „herojov“ však pokračuje. Kyjevská vláda prijala dekomunizačné zákony, ktoré bojovníkov OUN a UPA oficiálne definujú ako „bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny v 20. storočí“ a popieranie ich prínosu je podľa zákona trestné. Štátna pošta pravidelne vydáva oficiálne poštové známky s ich portrétmi a po celej Ukrajine sa po nich pomenovali ulice a námestia. Od OUN/UPA pochádza aj oficiálny pozdrav ukrajinskej armády a štátnych činiteľov „Sláva Ukrajine! – Herojam slava!“, ktorý používajú aj tunajší zaslepení prívrženci ukrajinského neonacizmu.

Proti súčasnej nacifikácii Ukrajiny, ktorá podľa tunajších nekritických obdivovateľov a zástancov ukrajinského režimu neexistuje, vystupuje aj významný ukrajinský historik, politológ, autor politických biografií, politický komentátor a dnes aj úspešný bloger Konstantin Bondarenko. Jeho názor na lídrov ukrajinského nacionalizmu (Banderu, Šuchevyča a Andrija Melnyka) sa „vyhýba krajnostiam“, čiže nie sú podľa neho svätí, ale ani diabli. Melnyka, ktorého ostatky za účasti Zelenského a predstaviteľov mocenskej verchušky minule slávnostne pochovali do rodnej zeme, vníma Bondarenko ako predstaviteľa staršej, umiernenejšej generácie ukrajinského nacionalizmu. ktorý sa snažil o budovanie štátu, pričom sa nevyhol tragickým kompromisom s nacistickým Nemeckom. Bandera bol podľa neho produktom špecifickej radikálnej doby. Súčasný kult Banderu pokladá za umelo vytvorený symbol a jeho pretláčanie ako univerzálneho celonárodného hrdinu podľa neho rozdeľuje ukrajinskú spoločnosť, keďže pre východné regióny a poľských partnerov je kvôli radikálnym a teroristickým metódam neprijateľnou postavou. Šuchevyča považuje za schopného ilegálneho organizátora a vojaka, ktorý sa však so svojím hnutím ocitol medzi dvoma totalitnými mlynskými kameňmi — nacizmom a stalinizmom. (Čiže na vine bola doba a nepriaznivé okolnosti, ktoré ich prinútili konať ako konali?!)

Šuchevyč bol zástupcom veliteľa ukrajinskej špeciálnej jednotky Nachtigall spadajúcej pod nemecký Abwehr, ktorá vstúpila do Ľvova v júni 1941 a zúčastnila sa krvavých protižidovských pogromov a likvidácie poľskej inteligencie. Bondarenko spolu s ďalšími „modernými výskumníkmi“ sa snaží dokazovať, že jednotka ako celok nemala vyhladzovanie Židov v rozkaze a pogromov sa zúčastňovali len jednotliví vojaci a miestna milícia. Keď v roku 1942 slúžil Šuchevyč v pomocnom policajnom prápore v Bielorusku, počas týchto operácií proti partizánom dochádzalo k masovému vyhlazovaniu dedín a etnickým čistkám (masakre Poliakov na Volyni, židovského obyvateľstva skrývajúceho sa v lesoch). Popri priznávaní týchto „prehmatov“ Bondarenko však poukazuje na to, že v neskorších fázach vojny (1943–1944) UPA zamestnávala židovských lekárov, ktorým garantovala bezpečnosť. Tvrdí, že UPA povstala proti nacistom a v rokoch 1943 – 1944 viedla najmä na Volyni a v Haliči partizánsku vojnu aj proti nemeckým okupantom až do príchodu Červenej armády, keď sa stal jej hlavným nepriateľom opäť Sovietsky zväz.

Kritizuje brutálne metódy a akcie UPA, odmieta nekritickú glorifikáciu jej príslušnbíkov zo strany štátu, uznáva, že sa dopustili obrovských chýb a zločinov v mene svojej ideológie, ale na druhej strane žili v krvavom storočí a je treba tiež rozlišovať medzi osobnou účasťou troch lídrov OUN a UPA a zapojením organizácií, ktorým velili. V čase najväčšieho vyhlazovania židovského obyvateľstva bol Bandera uväznený Nemcami v Sachsenhausene, takže nesie „len“ politickú a ideologickú zodpovednosť“ za brutálne činy svojich nasledovníkov voči Židom, ktorí boli ukrajinskými vlastencami vnímaní ako opora sovietskeho režimu. Melnyk, tiež väznený v Sachsenhausene (od r. 1944), sa osobne v teréne na násilnostiach nepodieľal, hoci jeho krídlo (OUN-M) plne spolupracovalo s nemeckou okupačnou správou. Členovia OUN-M pôsobili v policajných zboroch. Ich účasť na masovom vraždení Bondarenko nepopiera, no rozlišuje medzi Melnykovým politickým cieľom (vybudovať autonómiu pod záštitou Berlína), a tým, do čoho boli nacistami jeho ľudia zatiahnutí. Čiže inak: vodcov tohto „národnooslobodzovacieho hnutia“ ospravedlňuje, i keď musí priznať všeobecne známe a nespochybniteľné historické fakty.

Odmieta sovietsko-ruský naratív, podľa ktorého boli vodcovia nacionalistického hnutia na Ukrajine hlavnými páchateľmi nacistických zločinov a vyhladzovania Židov za holokaustu, ako aj ich vyzdvihovanie na Ukrajine ako národných hrdinov.

Historikovi a politickému analytikovi Bondarenkovi zlomila krk kritika Zelenského, jeho domácej i zahraničnej politiky a priebehu vojny. Už rok čelí sankciám zo strany Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny a žije v exile. Z bezpečnostných dôvodov, ako mnohí ďalší, ktorí na Ukrajine upadli do nemilosti pre názory odlišné od jediného povoleného a pre kritiku verchušky a ukrajinských pomerov, miesto pobytu verejne neuvádza. Ukrajinské štátne orgány ho oficiálne obviňujú zo zapojenia do ruskej propagandy.

Na prelome rokov 2023 a 2024 vydal knihu „Joker. Skutočný životopis Volodymyra Zelenského“ o pozadí Zelenského politického vzostupu. Názov knihy odkazuje na nevyspytateľnú kartu v balíčku, ale aj na postavu, ktorá maskuje realitu, prináša chaos a otočí hru naruby. Kniha opisuje udalosti okolo Majdanu, vojny na Donbase, Minských dohôd a príprav na plnohodnotný konflikt s Ruskom. Je podľa svojho autora knihou o „degradácii spoločnosti a štátu“ a o „infantilite národa“ bez kritického myslenia, ktorý naletel na mediálny obraz. Zelenského, talentovaného komika, vyniesli k moci oligarchovia (Kolomojský) a západní podporovatelia. Spočiatku si neuvedomoval, že „hrá rolu podľa cudzieho scenára a v cudzej réžii.“ Kniha bola označená za produkt ruskej hybridnej vojny, ktorý má za cieľ šírenie kremeľských naratívov, diskreditáciu prezidenta a oslabenie jednoty krajiny.

Prezident Volodymyr podpísal dekrét Rady národnej bezpečnosti a obrany, ktorým boli na Bondarenka uvalené oficiálne personálne sankcie, čím sa ocitol na zozname spolu s ďalšímiu vydedencami, ktorí sa opovážia kritizovať režim, prezidenta či ukrajinskú armádu a jej neustály víťazný postup vo vojne s Ruskom, ako sú Arestovyč, Oleško, Jegorovová, Šelest, Havryšková alebo Oleg Soskin, bývalý prezidentský poradca Kravčuka a Kučmu, riaditeľ mimovládnej organizácie, ktorá sa venuje analýzam geopolitiky a makroekonomiky, nezávislý analytik. V minulosti dlhodobo presadzoval vstup Ukrajiny do NATO a EÚ. Soskin tvrdo odsudzuje súčasnú ukrajinskú vládu. Zelenského obviňuje zo zavlečenia krajiny do „národnej katastrofy“. Dlhodobo tvrdí, že súčasné vedenie v Kyjeve stráca ústavnú legitimitu a vládne autoritárskym spôsobom, ale keďže opakovane označuje RF za agresora a verejne odsudzuje ruskú inváziu, nateraz sa vyhýba trestnému stíhaniu zo strany SBU. Vyčítajú mu, že jeho výroky občas citujú ruské štátne médiá a používajú ich na propagandistické účely. Je provládnymi médiami a analytikmi obviňovaný zo šírenia proruských naratívov, paniky a destabilizácie spoločnosti.

Arestovyč, ktorý pretransformoval svoje herecké zručnosti a schopnosti manipulácie do politického marketingu a vojnovej propagandy je úplne samostatná kapitola. Tiež upadol do nemilosti, keď si dovolil verejne ako bývalý dôstojník GUR a tiež účastník ATO špekulovať o ruskom raketovom útoku na bytovku v meste Dnipro, pri ktorom zahynulo viac ako 40 ľudí; Arestovyč vyhlásil, že ruskú raketu Ch-22 pravdepodobne zostrelila ukrajinská protivzdušná obrana, čo spôsobilo jej pád na obytný dom, a to bol jeho koniec ako poradcu Jermaka.

Vo svojej vlasti, ktorú sa v dohľadnej dobe navštíviť asi nechystá, čelí viacerým trestným konaniam. Je podozrivý zo šírenia materiálov propagujúcich násilie a z krivého svedectva v kauze spojenej s obhajobou ruského jazyka. Rusko ho tiež zaradilo na zoznam „teroristov a extrémistov“ za šírenie dezinformácií o ruskej armáde. Na Ukrajine by mal aj prezidentské ambície, ale je na tom podobne ako Cichanovská v Bielorusku.:-) Jeho geniálny mierový plán spočíva v dočasnom prenechaní okupovaných území Rusku výmenou za okamžité členstvo zvyšku Ukrajiny v NATO alebo zmrazenie konfliktu podľa kórejského scenára…

Ako influencer však hypnotizuje internetové masy naďalej, len nám nejako v tom exile v USA od tej americkej stravy priberá, čo pri jeho očividnom sebaobdive môže zamávať jeho sebavedomím.

Hlavným zdrojom jeho príjmov má byť teraz online škola psychológie a filozofie „Apeiron“. To je nejaký „systém“, ktorý sám ako psychológ-samouk (?) vytvoril. Poskytuje osobné konzultácie a psychologicko-strategický koučing klientom, medzi ktorých patria podnikatelia a dokonca vraj aj západní miliardári. Cena za jedno osobné stretnutie sa v minulosti pohybovala na úrovni okolo 3 000 dolárov. (Tí miliardári musia byť blbí ako putštok, alebo nervovo úplne zrútení.) Honorujú mu aj prednášky pre akési analytické centrá, politické a náboženské organizácie, ktorým prednáša o vojne na Ukrajine a geopolitike.

Na absolventa vojenskej školy veľmi všestranné zameranie.

V tej Amerike si môže slobodne hocikto tárať hocičo, aj keby to mali byť úplné nezmysly a bludy. Pripomenulo mi to žartíky Marka Twaina a jeho satirické hoaxy publikované v Territorial Enterprise, ako napríklad „Skamenený muž“ (1862) ), ktorým plno naivných hlupákov slepo uverilo. Arestovyč si exil nemohol vybrať lepšie.