naokraj

V prvom rade som toho názoru, že nepotrebujeme toľko ministerstiev. Ja by som ich niektoré ihneď pospájala. Školstvo, kultúra, médiá, cestovný ruch, šport môžu byť kľudne pod jednou strechou. Radikálne by som znížila počet všelijakých tých “inštitúcií”, o ktorých ani pánboh nevie, čo majú na práci. Veď vieme, ako to ne_funguje. Ako v tých kreslených vtipoch: jeden kope kanál, a tí desiati nad ním opretí bradou o lopaty ho pozorujú a radia.

Kedysi sa k pôvodnému úradnému rodovému priezvisku rozšírenému v danej lokalite pridávali prímenia, ktoré vznikali na základe toho, čím sa daný človek vyznačoval. Pomáhali presne identifikovať toho, o kom je reč. Prímenie, niekedy aj posmešné, sa mohlo i dediť. Tak to bolo aj v rozvetvenej rodine nášho starého otca. Jeden z jej príslušníkov obdržal k menu taký prílepok – Kultúra, lebo keď si trochu vypil, mal plno rečí o tom, ako je v našom mestečku tá kultúra zanedbávaná a on že by ju inak vedel pozdvihnúť!

Mne tú starú historku pripomenuli tí veľkohubí uuuumelci, rečniaci o tom, ako by to Slovensko kultúrne zušľachtili, keby boli oni vymenovaní do funkcií namiesto Šimkovičovej a ďalších neschopných úradníkov MK a kultúrnych zariadení, ktoré podeň spadajú.

A keďže tak tú Martinu Šimkovičovú hejtujú a vyčítajú jej nedostatočné vzdelanie, schopnosti a skúsenosti s manažmentom kultúry, mrkla som sa trochu do histórie, kto každý od rozpadu Rakúsko-Uhorska ten rezort riadil. A našla som pár jednotlivcov nielen bez patričného formálneho vzdelania (to nakoniec o vzdelanosti a vzťahu ku kultúre a umeniu nevypovedá), ale aj s mimoriadnymi schopnosťami zlikvidovať aj to, čo doposiaľ fungovalo a za niečo stálo.

V predvojnovej ČSR a v prechodných obdobiach samostatné ministerstvo kultúry neexistovalo, agenda spadala pod Ministerstvo školstva a národnej osvety v Prahe a pod špecifické slovenské referáty a povereníctva. Kultúru na celoštátnej úrovni riadilo Ministerstvo školstva a národnej osvety v Prahe. Kultúrnu politiku na Slovensku mali na starosti najmä slovenskí ministri v pražskej vláde.

Vavro Šrobár, pôvodne lekár, ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska (1918 – 1920) položil základy slovenskej kultúrnej samosprávy a stál pri zrode SND.

Milan Hodža (1926), právnik, absolvent slavistiky a histórie, polyglot, ako bolo v jeho časoch u vzdelancov bežné, profesor novovekých dejín na FF UK pôsobil priamo ako celoštátny minister školstva a národnej osvety ČSR.

Ivan Dérer (1929 – 1934), právnik a autor politických článkov ako minister školstva a národnej osvety ČSR podporoval rozvoj slovenskej kultúrnej infraštruktúry.

Matúš Černák (1938 – 1939) – stredoškolský pedagóg a novinár pôsobil ako minister školstva a národnej osvety v období autonómie Slovenska v rámci druhej ČSR (Stohlová nebude vedieť, o čom je reč, keď sa tu spomína “druhá ČSR” ;-)).

Po rozpade Československa funkcie ministrov zodpovedných za kultúru zastávali:

Jozef Sivák (14. marec 1939 – 5. september 1944), ktorý mimochodom patril k umiernenému krídlu HSĽS, napriek režimu nezištne pomáhal prenasledovaným židovským občanom. Študoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi, absolvoval odborné letné kurzy v Brezne, Kluži a Temešvári, čím získal plnú kvalifikáciu diplomovaného učiteľa. Pôsobil ako učiteľ na Liptove a po vzniku ČSR sa stal školským inšpektorom v Prievidzi. Pomáhal budovať slovenský školský systém, bol autorom mnohých dobových učebníc, napr. šlabikárov a čítaniek pre ľudové školy. Pôsobil aj ako šéfredaktor kresťanského periodika Náš priateľ a písal básne.

Aladár Kočiš (5. september 1944 – 8. máj 1945 – právnik, šéfredaktor ľudáckehoi Gardistu a neskôr tlačového orgánu HSĽS Slováka. Prevzal ministerstvo po Sivákovi, keď ten odmietol účasť vo vláde po okupácii nacistickými vojskami.

Po oslobodení mal v rámci Zboru povereníkov kultúru na starosti Laco Novomeský, popredný slovenský básnik, publicista, komunistický intelektuál, ktorý nedokončil štúdium na FF a naplno sa venoval písaniu a žurnalistike (redaktor v ľavicových denníkoch napr. Pravda, Rudé právo). Ako povereník školstva a osvety pôsobil v rokoch 1945 – 1950. Bol zbavený funkcie, keďže mu súdruhovia na čele so Širokým a s Bacílkom vyčítali, že v kultúre a politike príliš zdôrazňuje slovenské národné špecifiká. V rámci stalinských čistiek a hľadania „vnútorného nepriateľa“ bol obvinený z takzvaného slovenského buržoázneho nacionalizmu a v roku 1951 odsúdený na 10 rokov väzenia, stratu občianskych práv a prepadnutie majetku. Odsedel 5 rokov a potom bol odprataný do Památníku národního písemnictví na Strahove v Prahe, kde bol radovým úradníkom.

Nahradil ho Ondrej Klokoč, ktorý vyštudoval Štátny učiteľský ústav, kde získal kvalifikáciu učiteľa. Učil na ľudových školách, bol členom povstaleckej SNR. Funkciu povereníka informácií a osvety zastával v rokoch 1950 – 1953.

Po Ondrejovi Klokočovi v roku 1956 zaniklo samostatné Povereníctvo kultúry. Rezort sa zlúčil so školstvom do Povereníctva školstva a kultúry. Riadili ho:

Ernest Sýkora (1956 – 1958) – profesor a ekonóm.

Vasiľ Biľak (1958 – 1963), vyučený krajčír, neskôr absolvent dvojročného diaľkového štúdia na straníckej VŠ politickej, kde mu udelili titul RSDr. – viedol rezort ako povereník a po prijatí ústavy v roku 1960 z pozície predsedu Komisie SNR pre školstvo a kultúru.

Matej Lúčan vyštudoval Pedagogickú fakultu UK, na fakulte vyučoval ako asistent marxizmus leninizmus Prebral vedenie Povereníctva školstva a kultúry v roku 1963. Jeho éra źahŕňala obdobie uvoľňovania, čo vyvrcholilo Pražskou jarou. Slovenská kultúra, film a divadlo zažívali v tejto dekáde nebývalý rozkvet. Lúčan sa podieľal na legislatívnej a administratívnej príprave federalizácie štátu.

Na konci Lúčanovho mandátu sa kultúra odčlenila a vzniklo samostatné moderné Ministerstvo kultúry SSR na čele s Miroslavom Válkom, jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej kultúry 20. storočia. Válek nedokončil štúdium na Vysokej škole obchodnej, formálne umelecké či humanitné vysokoškolské vzdelanie nemal, ale bol vynikajúci básnik a jeho zásluhou na slovenskú kultúru nedopadla normalizácia tak ako na českú.

V roku 1988 ho vystriedal Pavel Koyš, básnik, novinár, ktorý sa vypracoval z robotníka v cementárni na redaktora (1951 – 1966) mládežníckeho denníka Smena a šéfredaktora časopisu Mladá tvorba. Po absolvovaní Vysokej škole politickej ÚV KSČ v Prahe získal titul RSDr. Úradoval až do Nežnej revolúcie.

V rámci federácie viedli MK:

Ladislav Chudík (12. december 1989 – 29. marec 1990) – herec, ktorý prijal post ministra v prvej ponovembrovej vláde národného porozumenia (za VPN). Svoj dobrovoľný predčasný odchod z funkcie vo veku 65 rokov odôvodnil tým, že extrémne pracovné nasadenie sa podpísalo na jeho zdraví. Bodaj by ho nevyčerpával tlak rôznych nedočkavých záujmových skupiniek a skupín, ktoré spisovali petície, predkladali personálne požiadavky a poškuľovali po rôznych pozíciách, ktoré im zaberali iní.

Ladislav Snopko, jedna z hlavných tvárí VPN, vyštudoval odbor archeológia a všeobecné dejiny, pracoval ako výskumník Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave, organizoval podujatia tzv. “alternatívnej kultúry”. Písal hudobné a kultúrne recenzie do časopisov Večerník, Populár, Mladé rozlety a podieľal sa na vydaní ochranárskeho manifestu Bratislava/nahlas (uverejnenom, ak si dobre pamätám, v Literárnom týždenníku, a vôbec mi to vtedy nepripadalo ako nejaký mimoriadne odvážny počin). Bol vo funkcii v rokoch 1990 – 1992 . To on začal s transformáciou kultúry “na slobodný a demokratický systém”. V tej dobe sa mňa už zemetrasenia v tom rezorte netýkali, ale zobďaleč som ich aj tak sledovala. V podmienkach prechodu na trhovú ekonomiku sa skončilo štátne financovanie filmu a Koliby, čo vyvolalo úpadok slovenskej kinematografie. Nejaké národné záujmy mal ten Snopko na saláme. Utkvelo mi v pamäti, že niekde prehlásil slovenský folklór za ideologický nástroj komunistickej propagandy. Môže za rozklad a začiatok konca SĽUK-u. Ľudia, ktorí sa narodili v dobe jeho ministrovania, alebo boli ešte malými deťmi, nemajú už ani šajnu o existencii toho vtedy mimoriadneho umeleckého telesa. Snopko presadzoval v kultúre kopírovanie západných modelov, jeho reformy likvidovali tradičné inštitúcie. Fond Pro Slovakia priniesol grantový systém podpory umenia na základe nezávislých komisií, začali hádky a polarizácia v spolitizovaných umeleckých zväzoch. Snopkov plán presunúť lokálne kultúrne inštitúcie, galérie či regionálne múzeá z priamej správy ministerstva pod novovznikajúce miestne samosprávy vyvolával nevôľu, lebo miestni kultúrni pracovníci sa oprávnene obávali, že obce nebudú mať peniaze na prevádzku kultúrnych zariadení a kultúru na periférii to zlikviduje. Ministerstvo muselo nakoniec pod tlakom pristúpiť k dočasným kompromisom a kompletná decentralizácia sa dočasne odložila. Snopko presadzoval princíp slobodných a demokratických volieb riaditeľov priamo divadelnými či umeleckými súbormi, čo vyvolávalo v kultúrnych inštitúciách veľké konflikty. Personálne čistky sa tak neuskutočnili celkom podľa predstáv ministerstva.

Dušan Slobodník (1993 – 1994) – slovakista, prekladateľ z ruštiny a angličtiny, literárny vedec, spisovateľ, mimochodom, zatknutý sovietskou vojenskou kontrarozviedkou SMERŠ za členstvo v Hlinkovej mládeži a účasť na nemeckom kurze, skoro 9 rokov väznený v gulagu (ako 17-ročného študenta ho v rodnom Zvolene vybrali do špeciálneho diverzného výcvikového kurzu v Sekuliach, ktorý viedli dôstojníci nacistickej nemeckej tajnej služby s cieľom vycvičiť mladých Slovákov na partizánsky spôsob boja v tyle postupujúcej sovietskej Červenej armády).

Ľubo Roman (1994, za dočasnej vlády Jozefa Moravčíka ) – herec

Ivan Hudec (1994 – 1998) – pôvodne lekár, spisovateľ a dramatik

Milan Kňažko (1998 – 2002) – herec, ktorý hneď po nástupe do úradu odvolal naraz všetkých 26 generálnych riaditeľov sekcií ministerstva, riaditeľov národných divadiel a kultúrnych inštitúcií. Argumentoval tým, že išlo o nevyhnutnú dekontamináciu rezortu po ministrovi Ivanovi Hudecovi, ktorý vraj inštitúcie predtým silne politizoval. Za pôsobenia Kňažka prebehla vo verejnoprávnej STV rozsiahla personálna obmena a prepúšťanie, medzi inými prepustili v tej ekonomicky ťažkej dobe aj moju úplne apolitickú bývalú spolužiačku, ktorá roky odpracovala po skončení štúdia hudobnej vedy v televíznom archíve, tak by ma zaujímalo, čo na nej mohlo prekážať. Odborník Kňažko presadzoval liberálny názor, že ministerstvo kultúry je socialistický prežitok, ktorý by sa mal postupne úplne zrušiť. Kultúrne inštitúcie by sa osamostatnili na základe verejnoprávnych fondov. Regionálne múzeá, galérie, divadlá mali z priamej správy štátu prejsť pod VUC.

Kňažko bol „najvýraznejšou tvárou publicistiky“ v skrachovanej VTV a pamätám si ho tiež v talkšou Takí sme boli, ktorú podľa mňa veľmi trápne moderoval. Verejnoprávna Slovenská televízia ju vraj zrušila pre nedostatok financií, nie kvôli slabému moderátorovi. (Zarábal peniažky kde sa dalo a aj Magduši dohodil ako prvý minister medzinárodných vzťahov SR flek na veľvyslanectve.)

Rudolf Chmel (2002 – 2005, 2006) – literárny vedec, slovakista, hungarista, spisovateľ; bol dvakrát ministrom kultúry.

František Tóth (2005 – 2006) – strojný inžinier, stredoškolský pedagóg – učiteľ odborných technických predmetov, neskôr riaditeľ súkromného gymnázia, ktoré sám založil.

Marek Maďarič (2006 – 2010, 2012 – 2018) – filmový a televízny dramaturg a scenárista, šéfredaktor redakcie umeleckých programov, STV podpredseda Rady Slovenskej televízie, dvojnásobný minister kultúry.

Daniel Krajcer (2010 – 2012) – vyštudoval kombináciu knihoveda, informatika a anglický jazyk na FF UK, pôsobil v Slovenskom rozhlase, v TV Markíza ako politický spravodajca a moderátor a v TV JOJ aj ako riaditeľ pre publicistiku a strategické projekty

Peter Pellegrini (2018) – zastupujúci minister.

Ľubica Laššáková (2018 – 2020) – absolventka rozhlasovej a televíznej žurnalistiky na FF, pracovala v médiách a lokálnych kultúrnych inštitúciách. Bola redaktorkou a moderátorkou verejnoprávneho rozhlasu v banskobystrickom štúdiu, pracovala ako programová manažérka a tlačová poradkyňa v PKO v Banskej Bystrici, kde sa podieľala na organizovaní lokálnych kultúrnych podujatí, koncertov a festivalov.

Natália Milanová (2020 – 2023) – na pedagogickej fakulte vyštudovala učiteľstvo SJL a dejepisu. V roku 2012 vydala detskú knihu s názvom Dejiny statočného národa slovenského. S ďalšími učiteľkami spoluzaložila Equiteatro – šlo o umelecko-vzdelávací projekt realizovaný formou občianskeho združenia, zážitkové divadlo, ktoré malo prispievať k vyučovaniu dejepisu prostredníctvom interaktívnych inscenácií.

Silvia Hroncová (2023) – absolventka estetiky a divadelnej vedy na FF a VŠMU, šéfredaktorka odborného časopisu o divadle, riaditeľka Divadelného ústavu v Bratislave, generálna riaditeľka SND, riaditeľka Opery Národného divadla a Štátnej opery v Prahe, výkonná riaditeľka mediálnej spoločnosti Film Europe.

Martina Šimkovičová (2023 – súčasnosť) – na PF UK vyštudovala odbor špeciálna pedagogika a logopédia, moderátorka hlavnej spravodajskej relácie Televízne noviny a relácie Reflex, spoluzakladateľka a moderátorka internetovej alternatívnej televízie Slovan, v rokoch 2016 – 2020 poslankyňa NR SR (Výbor NR SR pre ľudské práva a práva menšín – podpredsedníčka, Výbor NR SR pre európske záležitosti).

Uvidíme, čo nám ešte prinesú ďalšie volebné obdobia a koho nám vynesú na post ministra kultúry. Mám niekoľko tipov na katastrofické scenáre.