naokraj

Politika je divadlo pre masy. Viem, na tej vete nie je nič originálneho, napísali a vyslovili ju už mnohí predo mnou a už sa asi nedá zistiť, kto na tú myšlienku prišiel prvý. To by sme sa museli prekopať asi až do staroveku. A politické strany sú niečo ako firmy a agentúry ponúkajúce marketingové služby. Cez ne nám koneční užívatelia výhod za zneužívania disciplín ako sú psychológia alebo sociológia predávajú mačky vo vreci.

Som stará škola a ešte si pamätám, ako nám prízvukovali, že tieto vedy (námietka: nedokážu merať premenlivé ľudské správanie v stabilných laboratórnych podmienkach a vylúčiť subjektivitu pri formulovaní univerzálnych zákonov) je neetické zneužívať na ekonomické a politické účely a pretvárať ich len na nástroje skrytej manipulácie, kontroly a vytváranie návodov na generovania zisku pre ekonomické a politické elity. Postupné znižovanie kvality vzdelávacieho systému od zrušenia jednotnej školy a obmedzenie prístupu k hlbším vedomostiam pre nižšie sociálne vrstvy už prináša ovocie: máme čoraz hlúpejšie voličské masy. A nepotrební sú aj vzdelaní, premýšľaví a mravne konzistentní ľudia v politike. Stačí, ak dokážu reagovať na jednoduché podnety.

Nevylučujem, že môže nastať chyba v systéme a nejaká neželaná grupa získa nečakanú popularitu. Systém, cítiac ohrozenie doterajšieho bezporuchového fungovania, ju okamžite odmietne a onálepkuje populizmom, fašizmom, boľševizmom a obviní z úmyslov zničiť piliere pluralitnej demokracie a právneho štátu a nastoliť autoritatívny totalitný režim. Podloží to názormi nejakej svetovo uznávanej vedeckej autority, ktoré aplikuje na nepohodlnú skupinu a bude sa snažiť o jej elimináciu. “Prúser” nastane, keď tá nepohodlná grupa začne používať v politickom boji rovnaké moderné, progresívne marketingové stratégie a taktiky, aké na manipuláciu používajú systémové politické zoskupenia. Vtedy prichádza zrazu na rad volanie po politickej korektnosti, kontrole, cenzúre, autocenzúre, spoločenskej izolácii, tvrdých opatreniach voči tým, ktorí by názorovo príliš vybočovali z vytýčenej správnej línie, dovoľovali si spochybňovať “hodnoty” postavené na piedestál a ich hlásateľov.

Miriam Šramovej možno vypisovať pod rôznymi “vlastnými menami” že je smerácka k***a, fašistická p**a, vymletá mechúrina, vládny matrac… Možno sa jej vyhrážať bitkou aj usmrtením, a tu hneď na mieste sa stavím, že hoci by podala trestné oznámenie na neznámych páchateľov, OČTK budú vyšetrovať, kým to celé nevyšumí a hoci by mohli, nikoho z vyhrážajúcich sa neidentifikujú. A rovnako dopadne aj to zverejnenie jej osobných údajov a adresy bydliska v SME Hanzelovou. Lebo tá nie je influencer Danny Kollár, ktorý pykal za to, že výrazne pomohol vyhrať voľby dnešnej koalícii! To je skutočný dôvod, prečo ho justičná a súdna mafia, aby som citovala Harabína, potrestala. (Ba ako dnes vidí svoj dokument “Nemoc tretej moci” z roku 2011 Zuzana Piussi, ktorá v ňom za stav slovenskej justície vinila Harabína?! Mne je Zuzana osobne sympatická a verím, že je to typ tvorcu, ktorý sa úprimne snaží o odhalenie pravdy, ale zaujímalo by ma, či aj s odstupom času vidí hlavného zloducha v justícii v Harabínovi a či neodhalila medzičasom zdroje toho mravného úpadku aj na spodnejších poschodiach pekla. A nebol by zaujímavým námetom na nový dokument hľadajúci pravdu prípad Lučanský?)

Dvojité metre si osvojujú aj tí, čo sa nikdy neohradia proti rasistickým výpadom, ak ide napríklad o Rusov, ale tvária sa veľmi humanitárne, ak je reč o momentálne politicky protežovaných Ukrajincoch, ak stoja na tej správnej strane a sú za boj proti Rusku. Pritom sú to jednoducho východní Slovania, ktorí majú spoločné gény, sú prepletení rodinnými zväzkami, majú podobný naturel sformovaný spoločnou históriou a podmienkami, v ktorých žili generácie ich predkov. A my, vzdialení bratranci, podporujeme, aby sa nenávideli a vraždili navzájom, lebo to tak vyhovuje našim terajším patrónom, ktorých sme povinní, za to, že nad nami údajne držia ochrannú ruku a poskytujú nám každodennú obživu, verejne oslavovať a sprevádzať do boja. Pravda, naši dnešní patróni jachajú do tej vojny len symbolicky: odprevadia nás iba po bojovú líniu, alebo nás zanechajú na mieste úderu nejakého toho Orešnika.

A najlepšie na tom je, že ani nepoznáme ich mená, ich osobné údaje, prepojenia, miesta, kde sa zdržiavajú. Vieme, že tam sú. Niekde. My sme pre nich virtuálne figúrky v počítačovej hre. Dovolia nám krvopotne obrábať políčka, s námahou a vynachádzavosťou stavať mestá, honobiť hmotné statky. Ak majú chuť si hru trochu spestriť, naženú nás do vojny, a keď dobyjeme susedný hrad, vyhladia nás nejakou pohromou, aby potom hra zase začala od začiatku…