naokraj

Blíži sa Deň víťazstva nad fašizmom. Aké symbolické, že západní spojenci si prisvojili víťazstvo už v tom máji 1945, keď sa ponáhľali s podpísaním kapitulácie v sídle spojeneckých vojsk v Remeši vo Francúzsku, ktoré počas vojny kolaborovalo s nacistami (a nieže nie!). Popri generálovi Jodlovi sa za spojencov podpísali generál Walter Bedell Smith a za ZSSR generál Ivan Susloparov. Stalin však trval na tom, že akt musí byť podpísaný v centre ríše – Berlíne – dobytom Červenou armádou, ktorá vztýčila sovietsku zástavu nad Reichstagom, a za prítomnosti najvyššieho velenia (maršal Wilhelm Keitel, maršal Georgij Žukov a britský maršal Arthur Tedder.) Došlo k tomu už neskoro v noci a časový posun spôsobil, že v Moskve už bol 9. máj.

Zaujímavé je, že západní (bývalí) spojenci oslavujú svoje víťazstvo ruka v ruke s vtedy údajne porazenými. Kto by chcel vzdať úctu padlým sovietskym vojakom, ku ktorým sa tí západní spojenci v Európe pridali až vydesení porážkou nacistov pri Stalingrade, je tými, čo si chcú sprivatizovať porážku Hitlera, hoci ho podporovali, keď im to vyhovovalo a ticho dúfali, že ak Hitler zaútočí, bude to smerom na východ, označený za vyvrheľa. Silné nacistické Nemecko malo fungovať – podobne ako dnešná Ukrajina – ako nárazníková zóna vtedy proti šíreniu boľševizmu, dnes proti vplyvu Ruska, ktoré zámerne démonizujú a pri vykresľovaní tamojšieho režimu vyvolávajú paralely s cárskym absolutizmom či stalinským terorom.

Keď som minule spomínala Solženicyna, ktorý spytoval svedomie svojej vlasti, a mal na to, ako Rus, ktorý sa stal jednou z mnohých obetí nespravodlivosti, nárok, skončila som linkom na článok, obsahujúci niekoľko jeho myšlienok, dôležitých pre pochopenie, že bol veľkým vlastencom a Rusko miloval. Bol za oddelenie Pobaltia, Moldavska, južného Kaukazu a krajín Strednej Ázie okrem Kazachstanu. Lebo snaha byť impériom by Rusko zničila. (A Rusko sa o to ani neusiluje, hoci propaganda šíriaca rusofóbiu tvrdí opak!)

Bol však proti rozdeleniu “troch sestier”, Ukrajiny, Ruska a Bieloruska:

„Oddelenie Ukrajiny dnes by znamenalo rozrezanie miliónov rodín a ľudí.. Taká zmes obyvateľstva; celé regióny s ruskou väčšinou; koľko ľudí, ktorí si nemôžu vybrať medzi dvoma národnosťami; koľko ľudí so zmiešanou etnickou príslušnosťou; koľko zmiešaných manželstiev, ktoré sa doteraz nikdy nepovažovali za zmiešané. Medzi väčšinou obyvateľstva neexistuje ani náznak neznášanlivosti …”

A my, bývalí priatelia ZSSR, by sme si podľa Solženicyna mali žiť slobodne tiež, ale bez toho, aby nás Rusko dotovalo svojimi prírodnými zdrojmi. (Tiež sa mu čudujem, že si ich radšej nenechá pre seba a ak už, že nepredá len tam, kde sa mu to oplatí a kde mu neukradnú aktíva.)

Čítala som od Rusov (alebo aj ne-Rusov, ktorým bol ZSSR vlasťou) veľa kníh, ktoré odhaľovali nemilosrdnú pravdu o tamojších pomeroch; pravda zakódovaná v umeleckom obraze vie zatnúť hlboko do živého a bolieť viac, než akákoľvek politologická či historická analýza. Tie obyčajne iba slúžia propagande na jednej, alebo druhej strane.

Všelijakí tí akademici, ktorí odišli z Ruska vraj pre nesúhlas s Putinovým režimom, s jeho “imperiálnou” politikou a s vojnou na Ukrajine tvrdia, že Rusko manipuluje s historickou pamäťou, že zneužíva dejiny II. svetovej vojny na ospravedlnenie svojich “zverstiev” na Ukrajine, dokonca súčasné Rusko prirovnávajú k ZSSR za Stalina a k fašistickému Nemecku. Vo svojich historických analýzach napríklad kritizujú sovietsku armádu a jej násilné činy spáchané na civilistoch vrátane oslobodených väzňov, za ich zaobchádzanie s vojnovými zajatcami (ako zaobchádzali Nemci s tými sovietskymi cudne vynechávajú – a nezabudnú ospravedlňovať Vlasova a tých, čo sa nechali naverbovať do jeho armády, aby bojovali proti zločinnému stalinskému režimu). Vytvárajú o sovietskej armáde obraz, akoby nebolo šlo o osloboditeľov, ale plieniace mongolské hordy z čias Džingischána.

Veľmi populárny v rusofóbnej ČR, ale aj u našich protiruských propagandistov je Sergej Medvedev, spojený s  Rádiom Slobodná Európa a s kanálmi ruskej emigrácie ako je Rádio Sloboda. Tento opozičný publicista, ktorý po invázii na Ukrajinu emigroval do Česka, je aj historik, politológ a spisovateľ. V minulosti bol profesorom na Vysokej škole ekonomickej v Moskve. Podľa neho sa Rusko pod Putinom vracia k archaickým a agresívnym formám moci. Za najväčšiu hrozbu pre stabilitu Európy pokladá ruský imperiálny nacionalizmus. Tvrdí, že rozsah „nacifikácie“ Ukrajiny je ruskou propagandou umelo nafúknutý, aby slúžil ako zámienka na inváziu. Nacionalizmus na Ukrajine podľa jeho mienky vyvolal ruský vpád a je obrannou reakciou, nie štátnou politikou.

Oslavy víťazstva tento mediálne v ČR a SR protežovaný ruský historik nazýva pejoratívne pobedobesím... Rusko si podľa neho „privlastnilo“ víťazstvo v roku 1945. Tento mýtus Putinov režim má zneužívať na ospravedlnenie agresie.

Medvedev je len jeden z mnohých podobných kritikov pochádzajúcich z Ruska. V exile si budujú kariéru a zabezpečujú živobytie tým, že v informačnej vojne slúžia za mrzký peniaz, za judášsky groš tým, čo chcú Rusko dostať na kolená a rozdeliť si jeho bohatstvo. A predpokladám, že takí sprostí, aby si to neuvedomovali, nie sú! Pomáhajú ospravedlniť genocídu, ktorú na území ZSSR spáchali nemeckí nacisti, ich kolaboranti z radov domáceho obyvateľstva, spolubojovníci a dobrovoľníci zo všetkých tých krajín, ktoré boli a sú nositeľom európskych civilizačných hodnôt.

Medvedev sa zaoberá aj Leningradskou blokádou, ktorej som sa venovala v predošlých blogoch. Kritizuje oficiálny mýtus o hrdinstve a upriamuje pozornosť na zlyhania stalinského velenia, ktoré zapríčinili hladomor a sú zodpovedné za milión civilných obetí blokády.

Zo zverejnených svedectiev ľudí, ktorí prežili blokádu sa možno dozvedieť aj tie podľa Medvedeva a jemu podobných odborníkov “zatajované” informácie o tom, čo oni tak pretláčajú do popredia, napríklad, že vedenie mesta v Smoľnom malo k dispozícii čerstvé ovocie, mäso, kaviár a cukrovinky, kým civilné obyvateľstvo 125 – 375 g nekvalitného chleba denne. Alebo, že matky zo zúfalstva chodili za vojakmi brániacimi Lenigrad a predávali sa im za kus chleba (čo si v mrazoch -20°-30°C, za daných hygienických podmienok a pri ich telesnom stave nemožno dosť dobre predstaviť a je veľmi pravdepodobné, že to nebol žiaden hromadný jav a historici nám ho trochu zveličujú.) To kanibalizmus, buď zjedenie mŕtvych, alebo aj unášanie a zabíjanie detí za tým účelom, je spomínaný v mnohých výpovediach svedkov. Aj popravy a strieľanie tých, ktorí sa ho dopúšťali, alebo takých, čo niekomu ukradli chlieb či prídelové lístky. Na výpovediach svedkov, v rozhovoroch s ľuďmi, ktorí zažili blokádu nevidno, že by sa snažili svoje spomienky nejako prikrášľovať, zatajovať niečo, čo sa hovoriť nesmie. Sú to nesmierne kruté príbehy o nepredstaviteľnej hrôze a utrpení. Žiaden apokalyptický film sa tomu nevyrovná…

Iste, vedenie Leningradu nebolo bez viny. Ždanov spolu s generálom Žukovom bol pri počiatočnej obrane Leningradu, riadil mobilizáciu civilného obyvateľstva na kopanie zákopov a výstavbu barikád. Vyčíta sa mu  oneskorená evakuácia civilistov a nedostatočné predzásobenie mesta potravinami pred úplným uzavretím obkľúčenia, pripisujú mu spoluvinu za hladomor a tiež ho vinia, že obyvateľstvo bolo držané v meste nasilu, pod hrozbou smrti, aby mal kto robiť vo fabrikách, vyrábajúcich zbrane a muníciu pre front, ktoré podľa nich z mesta ešte aj vyvážali!

Títo “kritickí historici” robia všetko preto, aby zodpovednosť za genocídu sovietskeho obyvateľstva nielen v obkľúčenom Leningrade, ale na celom okupovanom úzermí ZSSR padla len a len na Stalina a jeho režim, ktorý bol podľa ich “príbehu” horší než ten hitlerovský.

Zo spomienok priamych svedkov je zrejmé, že takú rýchlosť nemeckého postupu nikto neočakával. Po oznámení, že Nemci vpadli do ZSSR si ľudia väčšinou mysleli, že vojna potrvá pár týždňov. Možno mesiacov. V Leningrade uviazlo aj mnoho evakuantov v presvedčení, že mesto Nemci nedobyjú a budú tam vo väčšom bezpečí. Obvinenia, že sa ľuďom cielene bránilo v evakuácii, sú tiež v rozpore so spomienkami pamätníkov, ktoré som si vypočula. Viacerí z nich zostali v Leningrade, lebo sa tak v ich rodine rozhodlo – presun ľudí cez Ladožské jazero bol kapacitne obmedzený a veľmi nebezpečný a viacerí zo spomínajúcich ostali nažive iba preto, že sa doma na poslednú chvíľu rozhodlo to neriskovať. Nakoniec sa dozvedeli, že konvoj, ktorým mali odísť, bol zničený…

Sovietskou ofenzívou Iskra v januári 1943 bola blokáda prelomená a vytvorený 8 až 11 kilometrov široký koridor pozdĺž južného brehu Ladožského jazera. Bola tam tým ľahostajným sovietskym vedením rekordne rýchlo vybudovaná 33 km dlhá železnica, čo umožnilo do mesta dodávať zásoby potravín a uhlia. Nemci boli stále len 8 – 11 km od trate, takže vlaky boli pod neustálou delostreleckou paľbou. Táto „Cesta víťazstva“ výrazne zlepšila zásobovanie a situáciu obyvateľov. Mesto bolo definitívne a úplne zbavené obkľúčenia až o rok neskôr – 27. januára 1944, počas Leningradsko-novgorodskej operácie vojskami pod velením generálov Žukova a Govorova. Po dvoch týždňoch intenzívnych bojov boli nemecké vojská vytlačené 60 až 100 kilometrov od mesta.

A keď už je reč o tej historickej pravde:  malo by k nej viesť úsilie o čo najvernejší opis udalostí tak, ako sa skutočne stali. Lenže neexistuje zoznam nespochybniteľných faktov, len ich  interpretácie. A tie sú často u rôznych strán protikladné. Ani historik nie je neomylný, aj keby sa akokoľvek snažil o objektivitu. Je produktom svojej doby, kultúry, ovplyvňuje ho nejaká ideológia, osobná motivácia.. Skutočná historická veda namiesto jednej „pravdy“ vraj má ponúkať skôr kritickú analýzu prameňov a diskusiu o rôznych pohľadoch. Ale ponúka? Veď sme tu od nejakej tiežnovinárky ˇ(a neviem, či dnes nie je europoslankyňou) počuli, že O PRAVDE SA NEDISKUTUJE!

Historická veda a historická pravda sú problém.

Slová sú „skamenené myšlienky“ a v pôvode slov odhaľujeme spôsob, akým naši predkovia vnímali svet a ako o ňom premýšľali. Odráža sa v nich to, čo bolo pre človeka dôležité pre prežitie. Napríklad slovo veda – vedieť pochádza z indoerópskeho koreňa weid-, ktorý znamenal vidieť. Skutočné poznanie je teda spojené s priamym zrakovým svedectvom. Kto „videl“, ten „vedel“, poznal. Svedok je ten, kto „spolu-vie“ (s-věděti). Jeho úlohou je povedať pravdu. Bez „vedenia“, teda osobnej skúsenosti svedka, nemôže existovať „pravda“.

Preto ma tak priťahujú očití svedkovia doby, aj keď každý z nich videl veci zo svojho uhla pohľadu. Mozaika tých rôznych pohľadov a skúseností je spôsob, ako si vytvoriť celkový, i keď stále len neúplný, obraz o danej udalosti, dobe.

Chápať zas pôvodne znamenalo fyzicky niečo uchopiť rukou. Keď niečo „pochopíme“, náš mozog si to obrazne „chytí“. Stáva sa to hmatateľným (z nejasnej mäteže myšlienok nakoniec vylovíme nejaku podstatu, niečo, čo dáva zmysel, zhoduje sa so skutočnosťou).

Kým „vedieť“ je proces a schopnosť našej mysle, „pravda“ je jeho cieľ a výsledok – stav, kedy naše vedomie súhlasí so skutočnosťou.

Vnímam ako veľmi nespravodlivé, keď ten Medvedev a jemu podobní pejoratívne nazývajú slávenie víťazstva v II. svetovej vojne Ruskom pobedobesie (победобесие). Tvrdia, že oslavy víťazstva nad fašizmom v Rusku sú nástrojom agresívnej štátnej propagandy, a že to, čo táto propaganda tvrdí o veľkom víťazstve v II. svetovej vojne, nie je historická pravda. Akoby to, čo tvrdia oni, tá historická pravda bola!

Pobeda čiže víťazstvo znamená to, čo príde po biede, utrpení, veľkej katastrofe. Vyjadruje myšlienku, že k úspechu a víťazstvu sa človek musí prepracovať cez ťažkosti a bolesť. Je tiež pozoruhodné, že v ruštine slovo mir (мир) znamená svet aj mier. Pre slovanskú myseľ bol svet usporiadaný len vtedy, keď v ňom vládol pokoj a poriadok. Chaos nebol považovaný za „svet“. A poriadok znamená držať sa správnej cesty, byť pravyj (mať pravdu, aj byť v práve).

Tak ja k tomu Dňu pabedy prajem východným Slovanom, aby k sebe našli tú pravú cestu a nenechali sa viac zvádzať na krivé chodníčky všelijakými lúpežníkmi, čo by im chceli ukradnúť mi(e)r!

https://tema-pobeda-aleksandra-nevskogo.muzce.com/triada-pobeda-1yqk12.html