naokraj

V učebniciach dejepisu pred rokom 1989 bola téma účasti Fínska vo vojne proti ZSSR spracovaná v súlade s vtedajšou zahraničnou politikou. Fínsko malo byť príkladom mierového spolunažívania. Bolo vykresľované ako neutrálny štát, spriatelený so socialistickým blokom. V súvislosti s ním sa zdôrazňoval rok 1948 – podpísanie Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci, v ktorej sa Fínsko sa zaviazalo, že jeho územie nebude použité na útok proti ZSSR, ale nespomínalo sa, že by tým neochotne platilo za ponechanie si kapitalistického systému a suverenity, Zimná vojna sa spomenula iba okrajovo, ako snaha o posunutie hraníc na ochranu Leningradu pred očakávanou agresiou. Na vojne proti ZSSR sa podľa vtedajšieho výkladu podieľalo Fínsko len ako „satelit hitlerovského Nemecka“, nie “spolubojovník”. O jeho snoch o “Veľkom Fínsku” nič. Úloha fínskej armády pri obliehaní Leningradu sa spomínala, ak, tak iba v jednej-dvoch vetách („uzatvorenie obkľúčenia zo severu”), o táboroch pre Rusov v Karélii a ostreľovaní “Cesty života” ani slovo. Obyvateľov Leningradu držali v obkľúčení „fašistickí okupanti“, čím sa automaticky rozumeli Nemci.

Ostatne, čo sme sa oficiálne dozvedeli o ukrajinských, litovských, lotyšských, estónskych pomáhačoch nacistov pri genocíde páchanej v nacistických getách a koncentračných táboroch?

Väčší priestor než vojenským operáciám sa venoval fínskym komunistom a robotníckemu hnutiu, jeho odporu voči zatiahnutiu krajiny do vojny na strane Hitlera, hoci dnes už je jasné, že to celkom tak nebolo. Téma Mannerheima a jeho úlohy sa upozadili, ale všetci sme vedeli, kto je Urho Kekkonen. Ten bol síce v marci 1940 jedným z dvoch fínskych poslancov, ktorí hlasovali proti mierovej zmluve so ZSSR po Zimnej vojne, pretože ju považoval za nespravodlivú, ale počas Pokračovacej vojny (1941–1944), kedy Fínsko obliehalo Leningrad po boku Hitlera, zmenil názor a zasadzoval sa za jeho vystúpenie z vojny. Chápal, že spojenectvo s Nemeckom je pre fínsku budúcnosť veľké riziko. Ako minister spravodlivosti (1944–1946) pripravoval súdne procesy s fínskymi predstaviteľmi zodpovednými za vedenie vojny, čím si získal určitú dôveru Moskvy. V rokoch 1956–1982 v záujme udržania suverenity štátu a trhovej ekonomiky ako fínsky prezident presadzoval politiku neutrality a priateľstva so ZSSR, t.j. vyhýbania sa všetkému, čo by dráždilo Moskvu. Za jeho éry sa o fínskom podiele na blokáde a táboroch v Karélii dôsledne mlčalo.

Do obrazu náklonnosti Fínska k “socialistickému táboru” sa hodilo, že vo fínskej histórii významnú úlohu zohrali ľavicové vlády, najmä sociálnodemokratické. Po roku 1944 bola znovu legalizovaná Komunistická strana Fínska, ktorá pôsobila v rámci Fínskeho ľudovodemokratického zväzu. V rokoch 1944 – 1948 mala vládna moc v rukách široká ľavicovo-stredová koalícia, v ktorej mali komunisti silné zastúpenie vrátane postov ministra vnútra. Počas vládnutia prezidenta Kekkonena dominovali vlády zložené zo sociálnych demokratov a agrárnikov, ktoré vybudovali moderný fínsky sociálny štát, “welfare state”, zaviedli bezplatné školstvo a všeobecné zdravotné poistenie. 

Na základe takýchto informácií o Fínsku sme ho, keď sme už trochu začali premýšľať o medzinárodnej politike, vnímali ako priateľskú krajinu, kde sa úspešne realizuje koncept “tretej cesty”, mne osobne v časoch viery v humánne ideály veľmi sympatický. Kekkonen sa vyznamenal v svetovej diplomacii, keď sa v auguste 1975 usporiadala Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) v Helsinkách, čím Fínsko definitívne potvrdilo svoj imidž neutrálneho sprostredkovateľa a v očiach sveta sa stalo lídrom svetového mieru, o ktorom by nikoho ani nenapadlo, že bolo niekedy účastné na nejakých odporných vojnových zločinoch a páchaní genocídy.

Tento ideálny obraz Fínska však prestal fungovať po rozpade ZSSR, keď požiadalo o vstup do EU a Fíni ho definitívne dorazili, keď pravicová vláda zrušila aj ich neutralitu a vovliekla ich do NATO.

Koncom 80. rokov počas Gorbačovovej politiky glasnosti a potom definitívne po rozpade ZSSR začali presakovať napovrch všelijaké dlho utajované skutočnosti z éry Stalina a II. svetovej vojny, a medzi nimi aj o Zimnej vojne a tej Pokračujúcej, za ktorej bol obliehaný Leningrad, A už niekoľko rokov sa v súvislosti s témou účasti Fínov na vojne proti ZSSR a Leningradom spomína okrem iných temných stránok blokády aj slovo “genocída”. V roku 2022 mestský súd v Petrohrade oficiálne na základe odtajnených archívnych dokumentov a svedectiev uznal blokádu Leningradu za genocídu, pričom Fínsko označil za spolupáchateľa.

Ono samotné prezentovalo svoju účasť vo vojne ako „oddelený konflikt“ za znovuzískanie vlastného územia po predošlej sovietskej agresii, o podiele na blokáde a priamej vine na tragédii civilistov v Leningrade a jeho okolí mlčalo. Za mesto predsa zodpovedal Sovietsky zväz, stalinský režim, zlé velenie a nepripravenosť Červenej armády, sovietske orgány moci, ktoré sa vykašľali na civilistov a ich predstavitelia si v obliehanom Leningrade dopriali aj kaviár, Stalin osobne, lebo Leningrad nemal rád a náročky ho ponechal svojmu osudu!

Sporadicky sa objavujú nejaké náznaky historickej sebareflexie aj u tých Fínov, no zďaleka nedosahujú rozsah a hĺbku ruských ponorov do vlastných dejín. Ak by to tu chceli tí naši nebojácni rusobijci, čo sa cítia byť odborníkmi na hybridné vojny popierať, je to iba následok toho, že by im to bez propagandistických príručiek tých ich mediálnych usmerňovateľov samostatne v gebuľkách nefungovalo. Oni sú informovaní svojimi mozgovoditeľmi len o tom, čo tvrdí prvoplánová ruská politická propaganda určená rovnakým menej myšlienkovo náročným ako sú sami, a tá je samozrejme v ostrom kontraste s ich zjednodušenými predstavami.

Zo súčasných dejepisných učebníc sa naša omladina, ako som už bola minule spomenula, o blokáde Leningradu, z tej jednej vety veľa toho nedozvie. Niežeby sa o to sama od seba zaujímala, to nie je téma jej influencerov, žiaden lifestyle, zábava, móda, LGBTQ,  well-being, tipy na exotické zážitky. O podiele pobaltských národov a Fínov na konkrétnych vojnových zločinoch, ako sú blokáda, či masové vraždy v getách alebo táboroch sa osnovy a učebnice (pre prípad, že by sa do nich niekto pozrel namiesto Ctrl6+C, Ctrl+V) nezmieňujú. Nebolo by to v súlade so súčasnými žiadúcimi historickými “naratívmi”. Fíni a Pobalťania sú mediálne upravovaní tak, aby vyzerali ako obete, ktoré si museli vybrať medzi dvoma diablami – Hitlerom a Stalinom. A ak aj nejaká nepodstatná hŕstka tú zmluvu s diablom uzavrela, šlo iba o okrajové javy, a aj za to boli zodpovední Rusi, lebo to oni sami vyvolali svojimi činmi voči sebe nenávisť. Veď, hľa, napríklad to Fínsko si počas celej vojny udržalo dokonca parlamentnú demokraciu a právny štát, zatiaľčo v Rusku vyčíňal stalinský teror! A fínska armáda pod velením aristokrata a cárskeho dôstojníka maršala Mannerheima, postupujúca z juhu a východu Karélie, prekročila len o málo pôvodné hranice z roku 1939, a asi 30 km od centra Leningradu sa zastavila a odmietla pokračovať a priamo útočiť na mesto, na Ermitáž alebo Zimný palác… Aj napriek nemeckému tlaku Mannerheim zakázal jeho priame delostrelecké ostreľovanie a letectvu útočiť na obytné štvrte. Lebo on mal Petrohrad na rozdiel od Stalina v osobnej obľube.

Lenže bez fínskej armády, ktorá blokovala Leningrad na severe by k jeho úplnému obkľúčeniu nikdy nedošlo. Fínske vedenie vedelo o nemeckých plánoch úplného zničenia mesta. Hitlerova smernica č. 1601 (pod spisovou značkou Ia 1601/41) s názvom „Budúcnosť mesta Petrohrad“ – tajný dokument nemeckého námorného velenia z  22. septembra 1941 – obsahovala nacistické plány na jeho totálnu likvidáciu. Neskôr bola  dôkazovým materiálom plánovanej genocídy a vojnových zločinov počas takmer 900-dňovej blokády Mesto nemalo byť dobyté útokom pozemných vojsk, ale malo byť zrovnané so zemou nepretržitým delostreleckým ostreľovaním a bombardovaním, jeho obyvateľstvo vyhladené bez možnosti kapitulácie. Civilisti mali zahynúť v dôsledku hladu, chorôb a útokov.  Po zničení mesta by bolo potom územie severne od rieky Neva odovzdané Fínsku.

Hneď na začiatku blokády Nemci zničili sklady potravín. Luftwaffe zápalnými bombami, ktoré v noci počas celej blokády zhadzovali na strechy obytných domov, zlikvidovala už 8. septembra 1941 hlavný leningradský rezervoár potravín – Badajevove sklady. Požiar sa stal symbolom prichádzajúceho hladomoru  Ľudia po ňom vykopávali zem nasiaknutú spáleným cukrom na mieste skladov, a túto hlinu potom jedli a varili si z nej “čaj”.

Fínske vojská odrezali Leningrad od zásobovania a ich námorné sily spolu s nemeckými a talianskymi sa aktívne podieľali na operáciách s cieľom prerušiť „Cestu života“ cez Ladožské jazero, zmariť jedinú nádej na záchranu pre civilistov. Boje na predmestiach a blokovanie prístupových ciest priamo prispievali k hladomoru, ktorý zabil milión civilov. V roku 1942 vznikla špeciálna Námorná jednotka K. Tvorili ju nemecké, talianske a fínske plavidlá, ktoré operovali zo základne v meste Lahdenpohja vo fínskom sektore. Ich úlohou bolo ničiť sovietske bárky prevážajúce jedlo do mesta a zabíjať evakuantov, medzi ktorými boli najmä deti, chorí a ranení. Okrem toho fínske letectvo vykonávalo prieskum a útoky na evakuačné a zásobovacie konvoje na jazere. Aj keď mesto bombardovala hlavne nemecká Luftwaffe, Fíni sa podieľali na vyhľadávaní cieľov a blokovaní trasy a fínske pobrežné delostrelecké batérie strieľali na severné častí jazera, potápali člny a v zime nákladné autá plné vyhladovaných dystrofických evakuantov, a tých, čo sa neutopili, dorážali streľbou.

Fíni s cieľom vyčistiť územie od Rusov a realizovať projekt „Veľkého Fínska“.rozdelili obyvateľstvo na „národné“ (Fíni, Kareli, Estónci) a „nenárodné“ (prevažne Rusi). Zatiaľ čo „národní“ obyvatelia mali relatívnu slobodu, pre desaťtisíce „nenárodných“ bol zriadený systém táborov ohradených ostnatým drôtom. Tu za brutálnych podmienok. dochádzalo v dôsledku podvýživy, chorôb a zlého zaobchádzania k masovým úmrtiam. Svedectvá preživších hovoria o týraní (bičovanie, bitky palicami alebo nútené státie v mraze) a popravách, pričom v niektorých obdobiach bola úmrtnosť dokonca vyššia než v nacistických táboroch spravovaných Nemcami. Denná dávka chleba bola často len  200 – 300 gramov mletej zmesi s náhradami ako sú celulóza alebo piliny. Väzni museli ťažko fyzicky pracovať, a to bez ohľadu na vek alebo zdravotný stav. Kombinácia podvýživy, zlej hygieny a krutej severskej zimy tak ako v obliehanom Leningrade viedla k epidémiám (tyfus, dyzentéria).

Pre Sovietsky zväz bolo dôležitejšie udržať si Fínsko ako neutrálneho suseda (finlandizácia) a zabezpečiť si reparácie. Na súdne procesy s veteránmi z fínskeho práporu SS, ktorí boli po roku 1943 zaradení do riadnej fínskej armády, alebo s tými, čo boli zodpovední za vraždenie evakuantov na Ladoge a za kruté zaobchádzanie a popravy v koncentračných táboroch, ZSSR príliš netlačil. Bolo by to mohlo vyvolať vnútornú destabilizáciu krajiny a poškodiť povojnové vzájomné vzťahy. Potrestaní boli politickí lídri za zatiahnutie krajiny do vojny, ale “radoví” vojnoví zločinci, ktorí sa ich dopúšťali priamo v teréne, spravodlivosti unikli.

Po vojne

PO VOJNE

Ľudmila Savelievová si zahrala v slávnom rusko-sovietskom filme Sergeja Bondarčuka z roku 1966 Natašu Rostovú – hlavnú  ženskú postavu z románu Leva Nikolajeviča Tolstého Vojna a mier.

Ľudmila Saveljevová sa narodila uprostred prvej, najtragickejšej zimy obliehania Leningradu (január 1942), kedy v meste vrcholil hladomor a extrémne mrazy. Matka ju kŕmila namočenými kúskami blokádneho chleba. Po vojne sa malá Ľudmila začala venovať baletu. Sergej Bondarčuk si ju vybral do svoho filmu podľa románu L.N. Tolstého „VOJNA A MIER“ pre rolu Nataše Rostovej pre jej nežný krehký výzor a tanečné umenie. Herečka sa neskôr stala jedným zo symbolov nezlomnosti mesta a jeho obyvateľov.