naokraj

Všimnime si, že Rusko, nehľadiac na to, aký je tam práve režim a kto tam vládne, je vždy najväčšou hrozbou pre okolitý svet. Azda len za Jeľcina to už -už začalo vyzerať nádejne: že to celé spadne, rozbije sa na kusy a tí čakajúci na vhodnú príležitosť priskočia a uchmatnú si z toho, čo po ňom zostalo. Ibaže smola: Putin!

Toľko v úvode k pokračovaniu predchádzajúcich dvoch blogov. A tu je predposledná časť:

Nacistickí ideológovia, najmä Alfred Rosenberg, rodák z estónskeho Tallinnu, považovali pobaltské národy za „severo-európske“ národy s podielom germánskej krvi vďaka vplyvu nemeckých rytierov a hanzových miest. Na rozdiel od úplných Untermenschen tak cca 50% z nich bolo vhodných na asimiláciu, s výnimnikou Litovcov, príliš prepojených s Poliakmi. Pobaltie bolo určené na vytvorenie nového „životného priestoru“ (Lebensraum). Pobaltské národy, vítajúce nacistov ako osloboditeľov, nečakala nijaká obnova štátnosti; región spadal do Generálneho plánu Východ a bol určený na pripojenie k Nemecku.

Ešte pred vypuknutím vojny, v júni 1939, Nemecko uzavrelo samostatné zmluvy o neútočení s Estónskom a Lotyšskom, aby ostali neutrálne. Po sovietskej okupácii v roku 1940 a následnom nemeckom útoku v roku 1941 však tieto zmluvy už neplatili. Nemecko po obsadení územia pobaltských štátov neobnovilo ich štátnosť, ale nastolilo tam civilnú okupačnú správu riadenú z Berlína. Vytvorilo správny celok Reichskommissariat Ostland, pod ktorý spadala aj časť Bieloruska.

Na rozdiel od pobaltských štátov, Fínsko v roku 1939 odmietlo nemeckú ponuku na zmluvu o neútočení a usilovalo sa o škandinávsku neutralitu. Keď v auguste 1939 Nemecko a ZSSR podpísali pakt o neútočení, podľa jeho tajného dodatku bolo Fínsko prenechané Stalinovi do jeho sféry vplyvu.

Stalin neveril v neutralitu malých štátov. Predpokladal, že v totálnej vojne sa Fínsko stane nástupišťom pre Nemecko alebo Britániu. Z fínskeho územia hrozil útok na najdôležitejšie sovietske priemyselné centrum, Leningrad, ktorý bol od hraníc vzdialený len asi 30 km. V prípade útoku akejkoľvek mocnosti cez fínske územie by boli mesto v dosahu delostrelectva v priebehu niekoľkých hodín. ZSSR preto v roku 1939 žiadal Fínsko o výmenu území. Ponúkal väčšie územie v Karélii za strategické oblasti na severe, no narazil na odmietavý postoj Fínska. Z jeho pohľadu nešlo o „útok bez príčiny“, ale o budovanie strategického nárazníkového pásma. Z ideologického pohľadu šlo tiež o „oslobodenie“ fínskeho proletariátu, ktorý bol v revolúcii v roku 1918 porazený bielou gardou.

Členom fínskej delegácie, ktorá tesne pred Zimnou vojnou vyjednávala v Kremli bol vodca fínskych sociálnych demokratov Tanner, ktorý bol zástancom fínskej suverenity. Keď boli odmietnuté Stalinove návrhy, použil casus belli – false flag: Mainilský incident, keď pri ruskej dedine Mainila padlo 7 delostreleckých výstrelov, z ktorých boli obvinení Fíni. 

Jedným z najvyššie postavených cudzincov v stalinskom aparáte a mužom, ktorý mal Fínsko vrátiť do ruskej sféry vplyvu ako sovietsku republiku bol fínsky komunista Kuusinen. Po porážke fínskych „červených“ v roku 1918 ušiel do Moskvy, kde pomáhal zakladať Kominternu. 1. decembra 1939, hneď po začiatku Zimnej vojny, ho Stalin vymenoval za predsedu tzv. Fínskej demokratickej republiky so sídlom v pohraničnom meste Terijoki (dnes Zelenogorsk). Mala byť alternatívou k Tannerovej vláde v Helsinkách. Kuusinen „podpísal“ so Stalinom zmluvu o priateľstve a pomoci, čím dal invázii Červenej armády do Fínska zdanie legitimity. Stalin očakával, že fínski robotníci zložia zbrane, ale Fíni sa zjednotili proti Kuusinenovi a vnímali ho ako vlastizradcu. Keď Stalin pochopil, že vojnu rýchlo nevyhrá, bábkovú vládu v Terijoki v marci 1940 potichu rozpustil a vyjednával so sociálnym demokratom Tannerom.

Kuusinen bol jedným z mála starých boľševikov, ktorí prežili stalinské čistky v 30. rokoch. Zostal vo vrcholných funkciách ešte aj za Chruščova a bol v roku 1964 pochovaný s najvyššími poctami pri Kremeľskom múre. Vo Fínsku však zostal navždy symbolom zrady a stalinskej agresie a ako človek, ktorý chcel z Fínska urobiť ďalšiu sovietsku republiku. (Jeho dcéra Hertta, ktorá viedla fínskych komunistov  sa po vojne stala jednou z najvplyvnejších političiek vo Fínsku.)

Sovietizácia Fínska pod vedením bábkovej vlády bola zmarená neúspechom v Zimnej vojne. Červená armáda narazila na nečakaný odpor. Neprehľadný terén, sneh, arktické mrazy (-40 °C) a fínska taktika motti spočívajúca v rozdelení nepriateľských kolón na menšie izolované časti, následne obkľúčené a zničené neviditeľnými ostreľovačmi v bielom, pohybujúcimi sa na lyžiach, znamenala pre Červenú armádu veľké straty. Aj keď Fínsko prišlo o časť územia, ubránilo si suverenitu.

Preživší neskoršiu leningrandskú blokádu spomínajú, že vojaci zo Sibíri ešte ani nestihli ani doraziť, a už bolo po vojne. Padlo v nej veľa mužov, zmobilizovaných narýchlo práve v Leningrade, takže počas neskoršej blokády už v mnohých rodinách chýbali otcovia a mladí muži. Domobrana tak počas 900 dňovej blokády, bombardovania a ostreľovania Leningradu ostala z veľkej časti na ženách.

Počas Zimnej vojny (1939 – 1940) poskytovalo Fínsku masívnu materiálnu pomoc a tisíce dobrovoľníkov Švédsko, ktoré si počas II. svetovej vojny kúpilo slobodu tým, že slúžilo nemeckým záujmom. Švédska vláda povolila dobrovoľníkom bojovať proti ZSSR. Približne 25 % dobrovoľníkov tvorili švédski dôstojníci, ktorí dostali od svojej armády „dovolenku“, aby mohli ísť bojovať na fínsky front. V roku 1941 Švédsko povolilo tranzit kompletne vyzbrojenej nemeckej 163. pešej divízie (Engelbrecht) z Nórska cez svoje územie na front do Fínska, aby mohli zaútočiť na ZSSR. Počas vojny prešli cez švédske železnice vyše 2 milióny nemeckých vojakov a obrovské množstvo techniky smerom na nórsky a fínsky front. Švédska neutralita sa ohýbala sa podľa toho, kto mal práve prevahu. V prvej polovici vojny bola výrazne naklonená v prospech Tretej ríše a proti ZSSR. Nemecký vojnový priemysel bol životne závislý od švédskej železnej rudy, ktorej mu Švédsko dodávalo milióny ton ročne, čo Hitlerovi umožnilo vyrábať tanky a delá pre operáciu Barbarossa. Pokračovalo v týchto dodávkach aj v čase, keď bolo jasné, že Nemecko pácha vojnové zločiny, pretože z tohto obchodu masívne profitovalo. Švédska tajná služba a armáda úzko spolupracovali s nemeckým Abwehrom. Švédi dešifrovali sovietsku komunikáciu a informácie odovzdávali Nemcom. Umožňovali nemeckým lietadlám využívať svoj vzdušný priestor na prieskumné lety nad sovietskym územím. Stovky švédskych občanov narukovalo do Waffen-SS (najmä do divízií Wiking a Nordland). Švédska vláda im v tom nebránila a po návrate z frontu neboli nijako perzekvovaní. Ochota Švédov pomáhať Nemcom začala chladnúť až po bitke pri Stalingrade. Až keď bolo jasné, že ZSSR vyhrá, Švédsko začalo obmedzovať obchod s Nemeckom a dovoľovať výcvik nórskych a dánskych exilových jednotiek na svojom území.

Stalin sa pri mierových rokovaniach v marci 1940 musel uspokojiť len s územnými ziskami. Úspech Fínov v Zimnej vojne Hitlera utvrdil v presvedčení, že Sovietsky zväz je „kolos na hlinených nohách“. Fínska armáda si získala Hitlerov rešpekt, čo Nemecko neskôr využilo pri plánovaní operácie Barbarossa. Nemecko začalo mať záujem o Fínsko ako o vhodné územie pri nástupe proti ZSSR, ako to Stalin predpokladal. Len pol roka po vojne s ním uzavrelo dohodu o tranzite nemeckých vojsk, čo bol prvý krok k ich neskoršiemu spoločnému postupu v Pokračovacej vojne (1941-1944).

Po Zimnej vojne Nemecko bolo v očiach Fínska jedinou silou schopnou a ochotnou poskytnúť zbrane a ochranu proti Stalinovi. Keď Hitler v júni 1941 zaútočil na ZSSR, Fínsko sa pridalo. Oficiálne tvrdilo, že vedie separátnu vojnu, ktorá je len pokračovaním Zimnej vojny s cieľom získať späť územia stratené v roku 1940 (Karelskú šiju). A hoci nešlo o oficiálnu politiku, tieto radikálne nacionalistické idey a súčasne pocit nadradenosti nad „aziatskými Rusmi“ mali v niektorých fínskych kruhoch nemalú podporu.

Fíni sa tiež zúčastnili vojny v jednotkách SS (Finnisches Freiwilligen-Bataillon der Waffen-SS).

Na rozdiel od iných krajín, kde SS verbovali násilím, vo Fínsku išlo o štátom posvätený nábor a spôsob, ako sa dostať k modernému výcviku a zbraniam. Jednalo sa približne 1 400 dobrovoľníkov. Boli súčasťou elitnej divízie Wiking.

Fínski esesáci boli nasadení na východnom fronte (územie dnešnej Ukrajiny, južného Ruska a Kaukazu) v rokoch 1941 – 1943. Boli priamymi svedkami aj aktérmi masakrov židovského obyvateľstva a sovietskych vojnových zajatcov na Ukrajine a v kaukazskom regióne. V denníkoch vojakov sa našli záznamy o ich účasti na popravách a pri vyvražďovaní dedín.

V roku 1943 sa fínska vláda začala obávať, že Nemecko vojnu prehrá. Rozhodla sa dobrovoľníkov stiahnuť domov, oficiálne prápor rozpustila a vojakov začlenila do bežnej fínskej armády. Tým sa Fínsko snažilo dodatočne dištancovať od nacistickej ideológie pred mierovými rokovaniami so Sovietskym zväzom. Po vojne neboli títo vojaci vo Fínsku masovo súdení (na rozdiel od Nórska či Holandska), pretože ich nábor prebehol so súhlasom štátu.

Až keď sa vojna začala obracať proti Nemecku, Mannerheim, ktorý sa stal prezidentom, porušil predchádzajúce prísľuby mu dané a v septembri 1944 podpísal prímerie so ZSSR. Následne v tzv. Laponskej vojne jeho jednotky vytlačili bývalých nemeckých spolubojovníkov z fínskeho územia.