naokraj

Vzhľadom na jedného špičkového znalca historických análov pod mojím nočným blogom si dovolím miernu odbočku z Fínska k pobaltským štátikom. Ťažko mi zreprodukovať diskusný príspevok onoho vtipného trojvŕškového národovca (tým nickom si robí trochu srandu z našich národných symbolov), lebo nemá ni hlavy, ni päty. Ale vyčítal mi vyhýbanie sa ťažkému osudu Baltov, ktorí skončili v spároch (spisovne: pazúroch) Sovietskeho zväzu, tak im idem vyjadriť účasť nad ich tragickými osudmi pod ruským jarmom a obdiv nad ich hrdinským bojom proti nim a (žido)boľševizmu.

Máme s nimi, ako i s Fínmi, toho trochu spoločného v tom, že sme ako malé národíky ovládané cudzími či odcudzenými elitami stáli v tom 19. storočí na pokraji zániku a nebyť romantického nadšenia hŕstky ne_uvedomelých nadšencov, sotva by sme dnes mali problémy s nejakým slovenským nacionalizmom, a mohli sme z maďarčiny prejsť rovno na tú angličtinu aj bez tých zbytočných peripetií. Avšak ani zďaleka sa s nimi nemôžeme merať, aj napriek zvláštnej záľube v sebabičovaní, pokiaľ by šlo o hromadnú účasť na tých najbarbarskejších nacistických zločinoch. A kým sa kadejakí znalci historických análov Slovenskému štátu a Slovákom nevedia dosť vynačítať kolaboráciu s Hitlerom a spoza každého rohu tu vidia vykúkať “nácka”, velebenie nacistických krvavých zločincov v Pobaltí a na Ukrajine šikovne prekrývajú bojom za západné civilizačné hodnoty, suverenitu, slobodu a demokraciu.

Balti úpiaci pod ruským jarmom neúpeli iba pod ním, ale aj pod inými jarmami. Rusko získavalo jednotlivé časti Pobaltia až v priebehu 18. storočia za Petra I. Veľkého, keď sa na prahu priemyselnej revolúcie a kapitalizmu rozpadal starý svet koloniálnych impérií a o slovo sa hlásili nové veľmoci. Boj Ruska o sféry vplyvu a územia sa líšil od zámorskej expanzie západných mocností. Rusko expandovalo po súši („kontinentálny kolonializmus“) a medzi jeho najväčších konkurentov popri Japonsku, Číne, Iráne a Osmanskej ríši patrila Británia a Švédsko. (S USA boj o kolónie v Severnej Amerike. predčasne 🙂 vzdalo;  v roku 1867 im lacno predalo Aljašku a sústredilo sa na expanziu v Ázii.)

Pobaltie získalo cárske Rusko postupne počas 18. storočia, predovšetkým vo vojenských konfliktoch so Švédskom a následným delením Poľsko-litovskej únie. Pred príchodom ruskej nadvlády bolo toto územie pod vplyvom švédskej koruny, nemeckých rádov a poľsko-litovského štátu. Po pripojení si pobaltské provincie (Estónsko, Livónsko) zachovali širokú autonómiu, nemeckú správu a privilégiá miestnej nemeckej šľachty. Pod vplyvom romantického nacionalizmu v Pobaltí prebiehalo najmä v 19. storočí ako reakcia na nadvládu nemeckých elít (v Estónsku a Lotyšsku) alebo poľský vplyv (v Litve) v rámci Ruskej ríše národné obrodenie. Litva bola viac integrovaná do impéria a vystavená silnejšej rusifikácii, najmä po poľských povstaniach. Rusifikácia v Pobaltí bola strategickým nástrojom na upevnenie moci cárskeho Ruska a elimináciu konkurenčných vplyvov nemeckého a poľského. V Estónsku a Lotyšsku išlo o oslabenie moci baltských Nemcov, zatiaľ čo v Litve o elimináciu vplyvu poľskej šľachty. Litovci sa spolu s Poliakmi (aj keď ani medzi nimi neboli vždy láskyplné vzťahy) aktívne zapojili do dvoch veľkých ozbrojených povstaní proti cárovi. Katolícka Litva bola vnímaná ako „nelojálne“ a nebezpečné územie, a preto tu rusifikácia mala aj silný náboženský charakter. Cieľom bolo úplne odstrihnúť Litovcov od poľskej kultúry a vplyvu poľskej šľachty. Cárska nadvláda trvala až do roku 1917, kedy sa po páde impéria pobaltské štáty osamostatnili.

Anexia pobaltských štátov v roku 1940 a ich začlenenie do Sovietskeho zväzu na polstoročie boli dôsledkom Paktu Molotov-Ribbentrop (1939) a jeho tajného dodatku, ktorý ich zaradil do sovietskej sféry vplyvu. K samotnému paktu už bolo toho povedané kade-tade toľko všeličoho, že sa mi nechce o ňom príliš rozpisovať. Ja som dospela k názoru, že Stalina k nemu prinútila situácia, keď sa Sovietsky zväz ocitol v izolácii, obklopený zo všetkých strán nepriateľmi, ktorí si brúsili zuby na jeho územia a už len čakali na vhodnú chvíľu, aby si urvali z neho tučné sústo. A pretože toľko vajatali a Stalin nemal čas na nejaké lovecké tance, sústredil sa na to, aby toho šabľozubého tigra odlákal do jamy a mohol sa zatiaľ pripraviť na odháňanie tých vyčkávajúcich šeliem a mrchožrútov od nádejnej koristi.

Najprv prinútil tieto krajiny podpísať zmluvy o vzájomnej pomoci, čo umožnilo zriadenie sovietskych vojenských základní na ich území a potom v júni 1940 Červená armáda Estónsko, Lotyšsko a Litvu obsadila. Nasledovali voľby, v ktorých smeli kandidovať len komunisti, a komunistické vlády následne dobrovoľne povinne požiadali o vstup do Sovietskeho zväzu. Stalinské vedenie, tak ako na všetkých anektovaných územiach, spustilo politické čistky a hromadne deportovalo nepriateľské živly na Sibír a do gulagov.

Z odporcov komunizmu a sovietskej moci sa v lesoch Pobaltia sformovalo partizánske hnutie Lesných bratov. Predstavovalo jeden z najdlhšie trvajúcich ozbrojených odporov proti sovietskej moci. Hlavné organizované štruktúry boli zlikvidované do roku 1953, kedy im po Stalinovej smrti ponúkli amnestiu a mnoho z nich sa vzdalo. Jednotlivci alebo malé skupiny sa však skrývali dlhšie, pričom posledný estónsky lesný brat, August Sabbe, bol objavený až v roku 1978. Počas prvej sovietskej okupácie v rokoch 1940-1941 hnutie tvorili ľudia, ktorí chceli uniknúť sovietskym represiám, deportáciám alebo mobilizácii do Červenej armády, ale hlavná vlna prišla po roku 1944, keď sa k nim pridali nacistickí kolaboranti a vojnoví zločinci, ktorí unikali pred trestom. Miera kolaborácie na holokauste v Pobaltí bola mimoriadne vysoká a patrila k najbrutálnejším v okupovanej Európe. Nacistická propaganda úspešne prepojila židovskú komunitu so sovietskou okupáciou z roku 1940. “Židoboľševici” boli obviňovaní za stalinské deportácie, čo vyprovokovalo vlnu pogromov ešte pred nemeckou správou území. Nakoniec, v týchto končinách sveta mala nenávisť (nielen) voči Židom starú tradíciu.

V malých pobaltských štátoch bola likvidácia početnej židovskej populácie vďaka miestnym pomocníkom rýchlejšia a takmer totálna. Za prvú „Judenfrei“ krajinu bolo už v roku 1942 na konferencii vo Wannsee vyhlásené Estónsko. Kolaborantské dobrovoľnícke útvary (tzv. Schutzmannschaft) ako lotyšské Arajs Kommando, zvláštna litovská jednotka Ypatingasis būrys vykonávali za Nemcov “špinavú robotu” pri masových masakroch rasovo a politicky nežiaducich a ich príslušníci slúžili v židovských getách a vyhladzovacích táboroch ako dozorci. Ale ako to aj u nás býva bežné, mnohí sú pripravení slúžiť akýmkoľvek držiteľom moci a pravdy. Veľa z tých, ktorí počas vojny kolaborovali s nacistami v SS, pomocných oddieloch a samospráve po vojne využilo systém amnestii a následne preukázali mimoriadnu lojalitu novému režimu. Niektorí vstúpili do komunistickej strany, aby „očistili“ svoj kádrový profil, začali spolupracovať s NKVD/KGB. Vstúpenie do KSSZ bolo v 60. a 70. rokoch cestou k lepšiemu zamestnaniu, vzdelaniu detí alebo k bytu. Postupom času sa v Pobaltí vytvorila vrstva tzv. nacionálnych komunistov: na jednej strane pomáhali udržiavať režim a ťažili z výhod členstva v strane, na druhej promptne, keď zachytili nový vietor, zabudli na proletársky internacionalizmus a prispeli k rozpadu ZSSR a odtrhnutiu sa od neho.

Nakoniec, aj Kaja Kallasová je toho živým príkladom. Aj jej otec Siim Kallas, pôvodne komunistický novinár, dlhoročný člen KSSZ zastával viacero významných funkcií v štátnom aparáte Estónskej SSR, napr.  v rokoch 1975 – 1979 na ministerstve financií. Pradedo z matkinej strany, Eduard Alver, viedol od roku 1919 až do svojej smrti Estónsku obrannú ligu (Kaitseliit). Táto polovojenská organizácia vznikla po odchode nemeckých vojsk na obranu pred boľševickou hrozbou. Jej zlatá éra nastala v 30. rokoch, keď sa Kaitseliit stala najväčšou spoločenskou organizáciou v Estónsku. Mala ženskú a detskú a mládežníčku vetvu, bola centrom športu (najmä strelectva) a národnej výchovy. Členovia tejto štátom financovanej rezervy armády držali zbrane doma pre bleskovú mobilizáciu. Po anexii Estónska ZSSR v júni 1940 bola táto protikomunistická organizácia pripomínajúca podobné organizácie po celej fašizujúcej sa Európe pripravovanej na vojnu sovietskou mocou oficiálne zakázaná, jej poprední predstavitelia zatýkaní a deportovaní.

Keď v roku 1941 Nemecko napadlo ZSSR, bývalí členovia Kaitseliit sa stali súčasťou partizánskych skupín – už spomínaných Lesných bratov. Útočili na ustupujúcu Červenú armádu a jednotky NKVD ešte pred príchodom Wehrmachtu. Počas nemeckej okupácie (1941 – 1944) sa mnohí členovia zapojili do štruktúr Omakaitse (Sebaobrana), ktorá bola počas nacistickej okupácie Estónska (1941 – 1944) nástrojom na vykonávanie holokaustu a iných represálií. Pradedo Kallasovej zomrel v roku 1939, takže vojnové zločiny, na ktorých sa podieľali príslušníci dcérskej organizácie jeho antiboľševickej, antisovietskej (antiruskej) Estónskej obrannej ligy páchať nestihol…

To, že nám Kaja opäť patrí medzi politickú špičku, nie je ničím zvláštnym. Tuším sa tomu hovorí v sociológii kolobeh elít. (Zaujímavá téma. Odporúčam povenovať sa takému výskumu v diplomovej či inej záverečnej práci.;-)) A tú nenávisť voči Rusom a servilnosť voči nadradenej rase (sama má trochu tej nemeckej krvi) nasávala z celej atmosféry, ktorá ju doma obklopovala.

Nám, pod samozvanou mocou v Bruseli aj čiastočne pochopiteľné…