naokraj

Sľúbili, že to nebude o prejavoch. Tí, čo pohŕdajú Slovákmi a Slovenskom, ako krajinou postsedliakov, slovenským vidiekom, ktorý nevolí tak, ako by si želali náplavy z toho vidieka, usadené v Bratislave. Oni, ktorí bagatelizujú význam SNP, len aby spochybnili právo nášho národa na vlastnú štátnosť a suverenitu, zneužijú jeho heslo a vycapia si ho na čelo svojho sprievodu a na svoju tribúnu, na ktorej sa nakoniec predsa len reční.

Neviem, kto bola tá rečníčka, korpulentná dáma s účesom a la Liz Taylorová, ale okrem toho, že tá jej slovenčina (“gdo”, “tupota” a podobné faux pas) a rečnícke umenie boli ozaj na úrovni nanajvýš siedmaka zo ZŠ, jej prejav plný zvyčajných otrepaných fráz, osobných útokov na Šimkovičovú a výziev na boj proti súčasnému vedeniu rezortu nič neobsahoval.

Tu je zhruba (nejaké slovíčko možno uniklo) jeho prepis:

“Stop totalitným praktikám. Ocitli sme sa v zlej situácii, vo vojnovom stave, kedy nám vojnu vyhlásili tí, ktorí sa majú o nás starať, aby sa v kultúre ľuďom dobre pracovalo, aby kultúra mohla slobodne kvitnúť. Sme vo vojne s MK SR MK. Ich spolupracovníci nás neustále kolonizujú svojimi konšpiráciami, ideológiami, svojimi frustráciami, svojou tupotou*, kolonizujú nás neschopnými ľuďmi, ktorí sú ale schopní robiť všetko… Nesúhlasíme s tým, je to hanba! Niektorí politici si totiž myslia, že keď dostanú mandát, môžu všetko V našom prípade sa to týka jednej konkrétnej političky, Martiny Šimkovičovej, ktorá nadobudla pocit, že keď dostala mandát, dostala léno, nejaké panstvo so svojimi poddanými, s ktorými môže šafáriť *(šafáriť, hospodáriť, gazdovať môžem s hmotnými, finančnými záležitosťami) ako chce, to je ale veľmi veľký omyl, kultúra nie je tovar, a nie je to ani korisť, kultúra sme my, ľudia. Kultúra je aj to, ako spolu komunikujeme, ako premýšľame o svete, ako zdieľame svoje hodnoty, ako premýšľame o tom, čo nás spája a aká je naša minulosť. Toto nám nikto nevezme. Ani Vy, pán Machala! Za dva a pol roka mandátu Martiny Šimkovičovej sme sa v rezorte kultúry dostali do stavu, kedy nemôžeme slobodne hovoriť a nemôžeme slobodne tvoriť. Čelíme perzekúciám. Ľudia, ktorí sa kriticky vyjadria voči tomu, čo sa v tomto rezorte deje, sú prepúšťaní, sú ostrakizovaní, mnohí sú šikanovaní vo svojich zamestnaniach, mnohí čelia zastrašovaniu. Deje sa to v inštituáciach aj tuto neďaleko v bývalej verejnoprávnej inštitúcii Vyjadrime podporu našim kolegom z STVR. LGBTI ľuďom sú upierané základné práva, to v demokracie nie je možné, nemôže to takto fungovať, nesúhlasíme s tým, hanba! Mnohí ľudia z kultúry čelia existenčnej katastrofe, boli sme odstrihnutí od našich príjmov, od našej práce. Máme sa zle, ale to neznamená, že kultúra zaniká. Práve naopak my máme silu a sme tu preto, aby sme povedali, že ju máme a našu kultúru neodovzdávame Martine Šimkovičovej ani rezortu MK. Kolabujú nám zriaďované inštitúcie. Všetci predstierajú, že pracujú, ministerstvo predstiera, že financuje a niektorí ľudia, žiaľ aj v kultúre, predstierajú, že všetko je v poriadku. Nie je všetko v poriadku, čelíme kolapsu. SNG sa zmenila na eventovú agentúru … STVR ruší svoje vlastné programy, vyhadzuje svojich najkvalitnejších ľudí. Rušia sa festivaly, zanikajú nám tu kultúrne centrá, v absolútnej deštrukcii sú funkčné fondy, ktoré podporovali kultúru, na to sme si ich ako spoločnosť zriadili. To nemôžme ďalej dopustiť. Na tomto mieste hovoríme, že stačilo. Toto treba zastaviť teraz okamžite…”

Ďalej pani žiadala premiéra a prezidenta, poslancov a poslankyne koaličných strán, aby konečne prevzali zodpovednosť za to, čo sa deje v kultúre, aby okamžite odvolali Šimkovičovú, riaditeľa Fondu na podporu umenia, Radu Fondu na podporu umenia, vedenie STVR.

“My, ľudia v kultúre si samozrejme nemyslíme, že sa stane nejaký zázrak, ale sme tu, aby sme povedali, že sme pripravení postaviť náš rezort na nohy! Už v týchto dňoch intenzívne pracuje viac ako 100 odborníkov zo všetkých možných žánrov a odborov kultúry na pláne obnovy a odolnosti kultúry. Pripravujeme konkrétne kroky, čo budeme robiť po tom, čo Martina Šimkovičová so svojou suitou opustia MK. Stále však potrebujeme pomoc, potrebujeme každú jednu otvorenú hlavu, potrebujeme každé* ruky, každého, kto je ochotný prispieť k tomu, aby sa situácia kultúry na Slovensku zlepšila. Verím, že sa pridáte lebo takú ešte nehrali, aby sa slovenská kulúta nepostavila sama za seba”.

Ja vlastne ani neviem, či si to zaslúži nejaký komentár. Z tohto rezortu som odišla ešte pred jeho rekonštrukciou, rozsiahlou inštitucionálnou a persolnálnou transormáciou, ktorá začala po 89. roku. Dá sa to aj tak povedať, že som z neho emigrovala, lebo ma okrem iného nebavilo – ako vravela naša Liz Taylor – predstierať, že vykonávam nejakú zmysluplnú prínosnú prácu, bez ktorej sa národ nezaobíde a za ktorú by ma mal odmeňovať. Občas, už vzhľadom na svoje pôvodné inštitucionálne vzdelanie, po očku sledujem, čo sa v tých kultúrnych zariadeniach od mojich čias zmenilo. A zhrnula by som výsledky môjho pozorovania asi takto: Kvantita „pracovníkov kultúry“ vysoko prevažuje nad kvantitou, a hlave kvalitou ich produkcie.

Ako zašívareň fajn. Ale kto to má platiť? Na jednej strane chápem, že nie je jednoduché sa rekvalifikovať a nájsť si nejakú užitočnejšiu prácu, tak ako sa to stalo v mojom prípade. A vôbec to nemusí znamenať, že k tej kultúre nebudete môcť, súdružky a súdruhovia, už nijako prispievať. Môžete to robiť kdekoľvek budete, nikto vám nebude brániť pracovať na jej skvalitňovaní popri zamestnaní. Rozvíjať ju len tak, sami pre seba a pre svoje okolie. Pre radosť. Napríklad z kultúrnej komunikácie. A nie ako ten nekultúrny pán, čo si (viď zábery na protestujúcich) vyrobil strašiaka, na ktorého pricapil fotku Martiny Šimkovičovej v domnienke, že je originálny a vtipný. Asi je jedným z tých s otvorenou hlavou, a preto v nej má prievan.